 |
Diablova pevnosť uzatvára jednu časť príbehu kapitána Báthoryho. To, čo začalo v prvej knihe u žida Zachariáša, končí v strašidelnej pevnosti, ktorá poctivo zachováva pravidlo nomen omen.
Juraj Červenák je stálicou československej fantasy scény. Jeho epigónske začiatky sú už takmer zabudnuté a stal sa trademarkom pre (zväčša slovanskú) historickú fantasy. Je rozprávačom, v ktorého diele ožili Argonauti, Staré povesti české, ruské byliny a najnovšie aj protiturecké vojny v druhej polovici 17. storočia. Čierny Rogan, Bivoj, Iľja Muromec a Kornélius Báthory si vydobyli svoje miesto v kníhkupectvách, knižniciach a najnovšie aj vo vedomostných hrách, rozhlase či na divadelných doskách.
Diablova pevnosť je tretím dielom príbehov kapitána Báthoryho, nasleduje po Strážcoch Varadína a Bráne Irkally. Sám autor ju označuje ako vyvrcholenie úvodnej trilógie a záver v jednej z kapitol Báthoryho života.
V podstate sú Červenákove slová pravdivé, aj keď uzáver dostala len línia, v ktorej Báthory získava čarodejné schopnosti a následne ich používa pre splnenie istého (jemu spočiatku neznámeho) cieľa. Hlavný príbeh muža, ktorému uniesli syna, ostáva stále iba naznačený a do deja prvých troch kníh je dosť násilne prilepený. Pravdepodobne k tomu došlo opačne, keď sa Červenákovi pod rukami rozrástli plánované kapitoly na samostatné knihy, ale v príbehu dvoch rozsiahlych dielov sa nástojčivosť pôvodného motívu vytratila. Mostík na konci Diablovej pevnosti preto vyznieva dosť rozpačito.
Spojovacie kapitoly na konci Brány Irkally a Diablovej pevnosti sú v podstate jedinou viditeľnou slabinou oboch kníh. Ak si ich odmyslíme, vychutnáme si dva plnokrvné príbehy kapitána Báthoryho, raz v exotických krajinách (Brána Irkally) a raz v nám bližšom chorvátsko-maďarskom Medzimurí.
Oproti predošlému dielu došlo v Diablovej pevnosti k dvom hlavným zmenám. Namiesto kolektívneho hrdinu z Brány Irkally tu máme výraznú osobnosť kapitána Báthoryho. Nositeľom príbehu je teraz predovšetkým on. Kozák Voronin je tu len sidekickom (resp. zbokustrelom), Čelebi epizódnou figúrkou a spočiatku významný Bojan Gradovič sa v závere vytráca. Ku koncu sa presadí historická postava bána Zrínskeho, ale plnohodnotným našincom je nakoniec len Kornélius Báthory.
U protivníkov je to podobne, až na to, že viac ako mená nám v pamäti utkvie ich tvrdohlavosť. Posekaní, dostrieľaní, spálení či utopení, vracajú sa na scénu stále dookola ako sochy na Pražskom orloji. Ešte dobre, že je kapitán Báthory zanovitý rovnakou mierou a tak neváha rezať a rúbať do krvi (či smoly), kým sa dotyční nerozpadnú na kolomaž.
Druhou zmenou je prechod z exotického prostredia domov. V Bráne Irkally bola nositeľom deja aj samotná krajina, ktorú Červenák oživil skutočne majstrovsky. Dej Diablovej pevnosti sa však odohráva v Medzimurí, čo je kraj podobný Štiavnickým vrchom či Poľane, a tak vás obrazy prírody skôr minú než zaujmú. Tento fakt našťastie neunikol ani autorovi. V galérii nás preto od krajinky ihneď šikuje k vojnovým výjavom. Pohraničné šarvátky sú vykreslené so zmyslom pre detail a historické súvislosti, a tak sa čitateľ raz-dva ocitne uprostred bitky. Čosi-kamsi zistíte, že sa pri čítaní krčíte, pretože vám nad hlavou letí šabľa.
Diablova pevnosť je takto o niečo chlapčenskejšou knihou než predošlý diel. Pretože aj keď dôjde k milostným vzplanutiam aj explicitnému sexu, vojnové manévre jednoznačne prevažujú. A namiesto Angelikinho voňavého Stredomoria tu cítiť hlavne dážď, blato a smrť.
Tretí diel je tiež výrazne menej fantastický ako predošlý. Čarodejný alchymista mohol byť zastúpený obyčajným bez toho, aby sa dejová línia ohla. Napokon, k takému zastúpeniu aj dôjde, pričom sa nám predstaví jedna z mála komických (a zároveň historických) postáv. Druhý a tretí diel Báthoryho príbehov sú vlastne v podobnej situácii, ako bola Dračia cárovná voči Bielej veži u bohatierov.
Pomenej fantastických prvkov však neberiem ako chybu. Diablova pevnosť je výborný historický román v tradícii ranných diel Joža Nižňánskeho. Nechcem Kornélia Báthoryho prirovnávať k Móricovi Beňovskému, ale takéto spodobenie sa priam tisne na jazyk. Aj keď rozmachom pokukuje Červenák skôr po Henrykovi Sienkiewiczovi a jeho poľskej Trilógii. A rozhodne sa vyhýba ceste Andrzeja Sapkowského s jeho husitskou ságou o Reinmarovi z Bielawy.
Výborne, u mňa je Diablova pevnosť na vrchole Červenákovej tvorby, spolu s Bohatierom, Bielou vežou, Bránou Irkally a prvým Bivojom.
Hodnotenie: 80%
Slovenské vydanie (je šťavnatejšie, český preklad
tlmí Č. výrazný jazyk):
Slovart, Bratislava
Rok vydania: 2011
Redakcia: Zuzana Šeršeňová, Marta Činovská
Počet strán: 472
Rozmery: 125×190
Vyhotovenie: viazaná s prebalom
České vydanie:
Brokilon, Praha
Rok vydania: 2011
Obálka: Michal Ivan
Preklad: Robert Pilch
Redakcia: Jiří Popiolek
Počet strán: cca 480
Rozmery: 130×200
Vyhotovenie: pevná väzba