 |
V tomto roku som sa chcela presťahovať. Nemalo to byť nič veľkolepé, ako si človek pod týmto slovom predstaví, žiadny začiatok nového života, len malý presun medzi mestskými časťami veľkomesta. Pomaly som sa pripravovala na niekoľko týždňov hľadania ponožiek stratených v inej dimenzii, na staré fotografie, ktoré sa objavia na nepredvídaných miestach, no najmä na protesty izbových kvetín, ktoré v tom čase notoricky a zaryto prestávali kvitnúť, zosychali, šediveli a bezdôvodne omdlievali. Na podobné vydieranie som si však už po rokoch a siedmych zmenách bývania zvykla, takže som ich považovala za bežný a nevyhnutný postup môjho bezprostredného okolia. Čínskej ruži som vysvetlila, že keramický slimák ju nemal nikdy v úmysle opustiť, a že žiarlivé scény smerom k novému členovi domácnosti – korytnačke-pokladničke sú úplne zbytočné. Africké rastliny sú pravdepodobne zvyknuté na jazykovú bariéru, takže bol pokoj aspoň s fialkou, ktorá situáciu brala obrnená cestovateľskými skúsenosťami pokojne a všemožne ma podporovala. Po týždni sa však úplne demagogicky prejavil datľovník. Všetci poznáme mužské maniery typu zhasni televízor a uhni, vyžehli mi košeľu a čo bude dnes na večeru. V našom vzťahu sa obmedzili na pohnoj ma už konečne, nechcem stáť vedľa postele a buď v noci hore. Posledný komunikačný okruh asi vyžaduje detailnejšie vysvetľovanie, pretože nakoniec spôsobil úplný myšlienkový kolaps mojej domácnosti. Malý datľovníček totiž pôvodne pochádza z Alžíru, odkiaľ pricestoval ako malá kôstka pyšniaca sa cudzokrajným pôvodom a striktne dbajúca na genetické zvláštnosti svojho materského stromu. Po rokoch piplačiek vyrašil ako tenučký lístok a hrdo odmietal každé povzbudzovanie i porovnávanie s knižnými informáciami. Na ilustrované obrázky sa díval s opovrhnutím, a napriek prosbám vydal zo seba tak maximálne tri centimetre ročne. Aj tak ho toto „nepotrebné a vynútené“ snaženie stálo veľké množstvo energie, a mňa vzduchu, ktorý v celých kubíkoch spotreboval každú noc. Spočiatku mi to prekážalo, veď viete, 5 stupňov pod nulou a balkón dokorán nepridajú na dobrej nálade, ale človek privykne aj na šibenicu. Roky bežali, a z datľovníka sa stal mohutný pán domácnosti, ktorému podliehali nielen susedné záclony a okná, ale postupom času aj trojdielna skriňa, a môj biorytmus sa prispôsobil dlhoročnému ponocovaniu. V tomto čase som si začala milého spolunájomníka stotožňovať podľa miestnej povesti s prastarým mocným drakom, ktorý kedysi obýval blízke okolie môjho domu. Býval tvrdohlavý, obávaný, zlostný a poraziť ho dokázala len Margita Antiópska, ako inak – palmovou ratolesťou. Boli chvíle, keď som situáciu videla celkom naopak a túžila po „mikromargite“ na dorazenie jednej náladovej palmovej ratolesti. Práve taká chvíľa nastala v čase plánovania sťahovačky. Atmosféra zhustla do marmeládového štádia a k malým prieťahom pribudli väčšie. Okolie datľovníka akoby niekto začaroval. Nachádzala som bezdôvodne otvorené krídla okien, mláčky na koberci, roztrhané závesy, a nadôvažok akoby datľovník v snahe presvedčiť ma o svojej prevahe neúmerne narástol a roztiahol listy. Až som začala mať strach, či sa naozaj nenápadne po nociach nepremieňa na šupinatú príšeru. Poznáte ale ženy, nedajú si pokoja, takže som začala konať. Nebezpečný protivník zatiaľ nič nevybadal, a tak som na jeho krásu nachytala kolegu. Kto by dnes nechcel, aby mu izbu zdobila nádherná kvetina, a ešte zadarmo! Slovo dalo slovo, a zakrátko, pod zámienkou sťahovania, zmenil namiesto mňa bydlisko deväťhlavý kvetináč. Ktovie, možno už potreboval väčšiu jaskyňu, plnú drahých kameňov…