Keď režisér s občasnými /a čoraz zriedkavejšími/ záchvatmi geniality Steven Spielberg rozbil prasiatko a spolu s Davidom Geffenom a Jeffreyom Katzenbergom vrazil svoje neskromné úspory do zrodu nového filmového štúdia DreamWorks, medzi prostým ľudom nastalo netrpezlivé očakávanie ohlásených bombastických projektov. Značka Spielberg má totiž ešte stále cveng a človek si už tak nejako zvykol, že všetko, na čo to večné chlapčisko siahne /či už režisérskou alebo producentskou rukou/, vonia nielen dolármi, ale aj kvalitou. Prvým kopancom, ktorý nás prebudil z tohto sna, bola bohapustá vykrádačka Jurského parku Stratený svet, ešte vyrobená pre Universal. Potom sa čaptavo pritackal priemerný akčňák Mierotvorca, zaujímavý snáď len asi päťsekundovým vystúpením Martina Nikodýma v úlohe člena zásahovej jednotky a scénou, v ktorej George Clooney zastrelí Ľubomíra Pauloviča. Do tretice sa Spielbergovi podarilo nás unudiť snímkou Amistad s podtitulom „Schindlerov odvar“. Po tejto trojnásobnej nakladačke v štýle „rovno do držky“ som od ďalšieho dreamworksáckeho projektu radšej neočakával nič výnimočné.
Dobre som urobil.
Drvivý dopad totiž skutočne stojí za… no, to, čo sa stane z porcie chutného jedla po turistickom výlete tráviacim systémom zdravého jedinca. Hneď na úvod treba varovať milovníkov veľkolepých katastrofických filmov, ktorí čakajú na ILM-ácke trikové orgie – vážení priatelia, to, čo ste videli v televíznej reklame na toto „dielo“, to je asi tak zhruba všetko. Veru, chlapci od počítačov tentokrát svoje zázračné mašíny ani poriadne nezahriali. Druhým hlavným nedostatkom Drvivého dopadu je fakt, že takmer dvojhodiný film obsahuje len tri dramatické scény, ktoré v celkovej minutáži predstavujú sotva jednu štvrtinu. Prvou je celkom napínavý úvod, v ktorom dôjde k objaveniu kométy a postupnému preniknutiu desivej informácie na verejnosť. Asi po hodine sa dočkáte scény pristátia kozmickej lode na povrchu onej zlovoľnej vlasatice a budete svedkami pokusu o jej zničenie jadrovými náložami. No a v závere vás tvorcovia za netrpezlivé čakanie „odmenia“ asi päťminútovou apokalypsou, keď kusom kométy zdvihnutá vlna spláchne celé východné pobrežie Spojených štátov vrátane New Yorku a Washingtonu. Čas medzi týmito celkom obstojnými sekvenciami je vyplnený vypchávkou pseudopsychologických drístov – prepáčte za výraz, ale to sa snáď ani dialógmi nedá nazvať. Tvorcovia mali v úmysle zobraziť konanie rôznych typov ľudí tvárou v tvár blížiacej sa záhube a zaujať diváka štúdiou toho, ako takáto extrémna situácia zacvičí s ľudskou psychikou. Bohužiaľ, urobili to tak, že nám s bezočivou drzosťou podhodili zopár typicky hollywoodskych nepravdepodobných charakterov a na tie navešali tie najhrubšie klišé, aké si dokážete predstaviť. Výsledkom tejto znásilňovačky je nepodarený pankhart, pri sledovaní ktorého sa celé kino vrtí, nervózne hučí, a každý už len čaká, kedy tá kométa konečne tresne a zmetie tých idiotov, čo trapne poskakujú po plátne, z povrchu zemského. Hereckí veteráni Morgan Freeman, Robert Duvall či Maximilian Schell vyslovujú tie jalové prdy a pri tom neveriacky vyvaľujú oči, ako keby nechápali, kde sa to vlastne ocitli. Pamätáte sa na heroicko-patriotický prejav amerického prezidenta tesne pred veľkým bojovým finále v Dni nezávislosti? Tiež ste namiesto sĺz dojatia museli potláčať ironické chechtanie? Tak v Drvivom dopade sa takýchto prejavov dočkáte pre istotu hneď niekoľkých, len s tým rozdielom, že tentokrát sa už budete rehotať nahlas.
Hlavným vinníkom za tento zlepenec je Mimi Lederová. Nechcem tvrdiť, že film je zlý preto, lebo ho režírovala žena /pretože by ma Evička Kováčová a Saša Pavelková rozniesli na nárazníkoch/, ale drahá Mimi už Mierotvorcom dokázala, že dvojhodinová minutáž príbehu je na ňu jednoducho priveľa. Keď produkuje a občas aj režíruje Pohotovosť, tak jej to ide pekne od ruky a my sme jej vďační za jeden z najlepších seriálov vôbec, ale udržať rytmus a spád pri 5O-minútovej televíznej epizódke a pri celovečernom filme je trochu iná káva. Dôsledkom je skutočnosť, že keby bol Drvivý dopad zostrihaný na dĺžku jednej časti televízneho seriálu, potom by si možno dokázal udržať divákovu pozornosť a nebudil by dojem, že doňho scenáristi natlačili dobrých 6O minút zbytočnej kapusty.
A tak sa zopakovala situácia z minulého roka, keď Hollywood vypustil medzi bezmocných divákov dve vulkanické katastrofy Rozpútané peklo a Sopka. Je pravidlom, že keď sa vyskytnú takéto dva podobné projekty, je do kín skôr nasadený ten slabší. Tento rok sa stalo to isté. Už v lete bude Zem /a diváci s ňou/ konfrontovaná s ďalším vesmírnym telesom, pre zmenu s obrovským asteroidom. Stane sa tak vo filme Armageddon talentovaného režiséra Michaela Baya /dal nám skvelý akčný nárez Skala/, s Bruceom Willisom v hlavnej úlohe. Keď túto novinku premietali na filmovom festivale v Cannes, novinári ju odmenili nadšeným potleskom. Je to údajne skvelé, napínavé a trikmi nabité vesmírne dobrodružstvo, ktoré má navyše aj to, čoho v Drvivom dopade nebola ani štipka – humor a zdravý, mierne sebaironický nadhľad. Vo svetle týchto sľubných skutočností nám neostáva nič iné, len na Lederovej celuloidového invalida rýchlo zabudnúť. Hneď to aj urobím. O čom som to vlastne písal?