Pôvabná rozprávková alegória naväzuje na prastarý archetyp príbehov o zakliatej vode, súvisiacich pravdepodobne ešte s rituálmi privolávania dažďa.
Okrem deja text poskytuje značné množstvo výrokov hádankovito-aforistického rázu, v ktorých sa autor skratkovito a s často presne neurčiteľnou dávkou irónie vyrovnáva s rozmanitými filozofickými názormi. Spoza posmešnej masky u Mac Donalda presvitá zvláštna zmes keltskej obrazotvornosti, spojenej so záľubou v mystike či tajomne a pragmatizmu. Vo forme zdanlivo paradoxných výrokov spochybňuje jednoznačnosť vecí a javov okolo seba (s.18 – Viděl jste se někdy zezadu? Vy jste se nikdy neviděl!). Naväzuje na tradície anglického empirizmu (Locke, Berkeley, Hume) popiera svet ako súbor dokonale a objektívne spoznateľných javov. Entity (vrátane priestoru i času) obklopujúce nás sa menia v súvislosti s hľadiskom skúmajúceho, tj. existujú len v názoroch iných. Skeptický relativizmus mu umožňuje zapochybovať aj o zdanlivo nevyvrátiteľných zákonoch – v Mac Donaldom vysnívanom svete môže viac vecí existovať v tom istom čase i priestore. Podobne ako jeho literárny súputník, Lewis Caroll, aj Mac Donald hravou formou načrtáva to, čo o desaťročie po vzniku Lilith sformuloval Einstein v teórii relativity. Mac Donald mystik však ide ďalej. Po fáze popretia hľadá istotu. Tou nie je menlivý a relatívny svet, ale človek sám, respektíve jeho vnútro. Mac Donald verí v to, že človek dokáže nájsť v zmätku ilúzií vonkajška sám seba (s.19-Nikdo nemúže říct, že je sám sebou, dokud nepozá, že je) a stať sa indiviualitou so slobodnou vôľou (s.25-člověk je svobodný nakolik se rozhodne svobodným být). Pravda, musí sa vzdať mnohých vonkajškových pôžitkov.
Mac Donaldov svet, premyslene vybudovaný na už spomenutom filozofickom podloží, dodnes fascinuje svojou kvalitatívnou odlišnosťou. Autor sa na viacerých miestach zmieňuje o nemožnosti presne vytihnúť veci javy, ktoré sa v ňom vyskytujú, nakoľko v našom svete neexistuje ich analógia. Nie je to bezduchý zlepenec množstva náhodne povytřhaných kúskov legiend ako býva u mnohých fantasy autorov zvykom, ale krehký, vnútorne previazaný systém. Pri jeho koncipovaní autor naväzuje na najlepšie tradície angloamerickej fantasknej prózy. Úvodný citát pochádza z knižky Walden od amerického romantika-trancendentalistu Henryho Thoreaua. Jedna z hlavných postáv, pán Havran, filozofujúci o ničote, zasa priamo odkazuje na slávneho Poovho operenca, ktorý škrieka Nevermore, aby sa, podobne ako Mac Donaldov hrdina „prepochyboval“ k podstate. Mac Donald je nádherne angloamericky hutný a stručný – – "O duševních podivnostech svého charakteru se však nemohu rozepisovt více, náš dúm se vyznačoval notným stářím – leč k pochopení příběhu není třeba, abych jej popisoval, " (s.9) , píše hneď v úvode textu – a disciplinovane nás vedie cestičkou deja. Príbeh sa začína odvíjať v ponurom anglickom vidieckom sídle., ktorého obraz vystupuje v mnohých románoch viktoriánskeho obdobia. Hrdinom je starý mládenec, majetkovo zabezpečený natoľko, aby sa mohol slobodne venovať svojim záľubám. Takýto typ postavy nájdeme aj u Conana Doyla, Bulwera-Lyttona či Collinsa. Nič neobvyklé – obyčajný človek, žijúci všedným životom, racionálny, prsiaknutý ideami anglického skepticizmu a empirizmu. Pochopiteľne, z nášho pohľadu sa takýto človek javí ako príslušník elity – viktoriánske Anglicko však pre obyvateľov svojho ostrova vďaka ziskom z kolónií bolo schopné zabezpečiť takmer rozprávkovú životnú úroveň.
Poďme však späť k príbehu. V knižnici sídla hlavného hrdinu sa objavuje tajuplná postava. Bez akýchkoľvek škrupulí prechádza stenami, mizne. Prosto, obracia hore nohami fyzikálne zákony, ktoré sú oporou triezveho pohľadu na svet u hlavného hrdinu. Presne v tradícií detektívnych príbehov Collinsa či Doyla alebo Bulwer-Lyttnových horrorov sa začína boj s neznámom. Kým však v detektívke je neznámo vysvetlené prirodzeným spôsobom a v Lyttonových či Stokerových horroroch býva kladnými hrdinami väčšinou násilne odstránené (pričom skeptickí hrdinovia v takýchto situáciách neváhajú a použijú, kríž, svätenú vodu a kňaza – aby sa po vyriešení suituácie opäť vrátili k svojej milej náboženskej ľahostajnosti), Mac Donaldov hrdina sa neznámom nechá pohltiť .Podobne ako u Carolla i u Mac Donalda nájdeme motív zrkadla ako brány medzi svetmi. Hlavný protagonista sa dostáva do tajomnej Uránie, zakliateho bezvodého sveta. Putuje cez Údolie príšer, plné vskutku bizarných bytostí, prechádza Lesom mŕtvych, v ktorom duše zatratených noc čo noc zápasia za rinkotu mečov a stretáva pôvabných Maličkých, no predovšetkým leopardiu ženu Lilith, ktorá v snahe udržať si večnú mladosť žerie novonarodeniatka. Deti, ktoré sa pred ňou zachránia, sa v Lese stávajú už spomenutými Maličkými. Ak sa správajú slušne a nejedia zakázané ovocie, nerastú a nestarnú. V opačnom prípade sa z bystrých drobcov stávajú odporné a tupé bytosti. Kult detstva, známy už z romantizmu a trochu neskôr vystupňovaný v dielku J:M:Barrieho Peter Pan, Mac Donald spája s biblickou symbolikou (zakázané ovocie). Cesta jeho hrdinu je totiž cestou od racionality sveta, ktorú v úvode popiera pán Havran rozmanitými aforistickými výrokmi a Uránia porušovaním prírodných zákonov, k viere v znovuzrodenie smrťou, jednoznačne ovplyvnenej mystikou.
Hlavný hrdina v tomto svete blúdi a tápa. Nevdojak oživí polomŕtvu Lilith – a tým prispeje k posilneniu síl Zla. Viackrát stretáva podivné oživené prízraky. Pomocníčkou na jeho púti sa stáva biela leopardica, kladný proťajšok Lilith. Hrdina napokon s pomocou Maličkých a ich dievčenskej vodkyne, ktorá sa nenápadnev mení na mladú devu, osudovú lásku hlavného protagonistu, oslobodí vodu, odklína krajinu a nájde spočinutie v blahodarnom spánku Havranovho domu, aby sa očistil.
Mac Donaldov pävabnýb príbeh môžeme vnímať ako román zásväty. Hrdina putuje svetom, aby pochopil. Model aktívnej činorosti viktoriánskeho Angličana mu sprvu bráni prijať polohu kontemplácie v havranovom dome, ktorú mu hostiteľ ponúka už v úvode. Až poučený púťou po Uránii sa vracia,aby sa povzniesol na vyšší stupeň. Napriek jasnému ideovému pozadiu (Mac Donald bol mystikou vskutku uchvátený) dielo ani dnes nepôsobí mravokárne či ideologizujúco. Okrem množstva jadrných výrokov je totiž doslova prešpikované pôsobivými obrazmi . Les mŕtvych, Údolie príšer, bál prízrakov, rozhovor mileneckého páru kostlivcov sa pobravúrne pohybujú na hranici krásy a desu. Pôsobivá je tiež pasáž, v ktorej hlavný hrdina ošetruje a prebúdza Lilith. Mimoriadne ma zarazil jej silný erotický náboj, ktorý v prostredí prudérneho viktoriánskeho Anglicka (knižka po prvý raz vyša roku 1895) musel pôsobiť provokatívne.
Na záver mi nezostáva nič iné len príjemná povinnosť zajasať nad počinom vydavateľstva aurora, ktoré sa odvážilo vydať krehký, inteligentný príbeh takmer neznámeho autora 19 storočia a dokonca ho v tradícii menej komerčných čias zaopatrili skvelým doslovom.
Hodnotenie:10/10
George MacDonald, Lilith, Praha Aurora 2001, preklad- Milan Žáček, 258s, 299sk