Raz za tridsať rokov dosiahne slnečná aktivita takú intenzitu, že nad New Yorkom sa objaví polárna žiara. Tak sa stalo aj v roku 1999. John Sullivan, policajt, čerstvo opustený priateľkou a dlhodobo traumatizovaný tragickou smrťou otca, sa utešuje fľašou whisky. Náhodou nájde vo veciach po otcovi starú vysielačku, zapne ju a čuduje sa, že niekto v čase internetu ešte komunikuje takto primitívne…
Ak od 1999 odčítame 30, dostaneme 1969. Frank Sullivan, požiarnik, šťastný manžel sympatickej Elizabeth a otec šesťročného Johna odpočíva po náročnom zásahu. Keďže internet ešte nie je v dohľade, zapne si vysielačku a o chvíľu sa rozpráva s akýmsi Johnom o baseballe. Onedlho obaja prídu na to, že sa rozpráva otec so synom. Aj keď spočiatku tomu neveria a navzájom sa obviňujú z nemiestnych žartov, nakoniec prijmú fakt, že sa rozprávajú cez priepasť tridsiatich rokov. John varuje otca pred blízkou smrťou v horiacom skladisku, ten to naozaj prežije a minulosť je zmenená. John má odrazu okrem starých aj nové spomienky, v ktorých otec žil o dvadsať rokov dlhšie.
Lenže John onedlho príde na to, že nie všetko sa zmenilo k lepšiemu. Neznámy masový vrah v novej minulosti nezavraždil tri ženy, ale desať. A jednou z nich je aj Elizabeth, jeho matka. A tomuto treba za každú cenu zabrániť. Našťastie polárna žiara je stále na oblohe.
Zásahy do toku času a ovplyvňovanie minulosti majú vždy vlastnú logiku. A tá nie je nikdy objektívna a nenapadnuteľná. Už len preto, že neexistuje žiadna autorita, ktorej by sme verili: takto a len takto je to správne, takto sa správajú udalosti, keď im meníme príčiny.
Úspech filmových časoviek stojí predovšetkým na tom, ako tvorcovia dokážu prinútiť divákov, aby ich logiku strávili. V prípade Frekvencie sa to podarilo bez zádrheľov a ostrých hrán.
Môžeme sa síce pozastaviť nad tým, že si John (ako jediný) môže pamätať dve minulosti – pôvodnú aj novú, ovplyvnenú jeho zásahom. Že sa nápis vypaľovaný do dosky stola v roku 1969 postupne objavuje v roku 1999 (aj s dymom zo spáleniny). Že sa vysielačka, ktorá je rozbitá a opravená v minulosti, sama rozbije a opraví aj v súčasnosti. Ale vďaka scenáristovi (Toby Emmerich) a režisérovi (Gregory Hoblit) je to natočené elegantne a s nadhľadom, takže sa to dá bez problémov akceptovať.
Dennis Quaid ako Frank a James Caviezel ako John hrajú veľmi dobre. Dialógy sú príjemne normálne. Špeciálne efekty slúžia účelu a zbytočne na seba neupozorňujú.
V subžánri filmových časoviek je to rozhodne nadpriemerný film.