Nominácia na Huga `97 v kategórii Najlepší fantastický film bola dôvodom, prečo som na film s tajomným Gattaca čakal netrpezlivo a s napätím. Pôvodne to vypadalo, že sa popresúša aj na plátnach slovenských kín, no potom z distribučných plánov nenápadne vysublimoval. Príčina je jednoduchá – Gattaca je inteligentné dielko, určené divákovi, ktorý je schopný naštartovať svoje asteroidmi utlčené a prerastenými jaštermi udupané mozgové závity a ochotný aktívnou komunikáciou s príbehom preniknúť pod povrch filmového rozprávania. „Ježišmária a všetci svätí!“ kričal nepochybne potenciálny distribútor. „Niečo také by sprostí Slováci určite nestrávili a naše na Spice Worldoch a Titanicoch zarobené korunky by odplávali dolu vodou ako Leo DiCaprio!“ Tým sa z potenciálneho distribútora opäť stal impotencionálny a scifistovi tuzemskému, tomu dotieravému a zašliapnutiahodnému živočíchovi, bol onen odležaný kus mäsa podhodený aspoň na videokazetách. Vďaka aj za to, mľask, chrum…
V neveľmi vzdialenej budúcnosti už plodenie detí starým dobrým klasickým spôsobom vyšlo z módy a zrod nových pokolení riadia genetickí inžinieri. Odstránia z génov budúceho dieťaťa všetky vady a na požiadanie rodičov zariadia, aby to bol chlapec alebo dievča, aby mal modré oči, alebo trebárs veľké prsia či dostatočne dlhý penis. Vzniká tak generácia vyšľachtených bytostí, dokonalých po fyzickej i psychickej stránke a nazývaných Validi. Hlavný hrdina Vincent však prišiel na svet tradične (veď to poznáte, dva kvietky, piestik, atď…), je teda takzvaný In-Valid, nuž sa mu ujde miesto iba na najnižšom stupni spoločenského rebríčka – pracuje ako upratovač. A tak, hoci je prirodzene inteligentný a od detstva túži cestovať do kozmu, môže v stredisku vesmírnych letov Gattaca akurát tak utierať prach z vypnutých počítačov. Po stretnutí s tajomným sprostredkovateľom však nečakane dostáva príležitosť vziať na seba (pravdaže nie legálne) identitu istého Jeremyho Morrowa, ktorého inteligenčné i telesné ukazovatele sú nadpriemerné i medzi Validmi, ale po automobilovej nehode je pripútaný na vozík. Vincent sa pomocou vzorkov Jeremyho krvi a iného telesného materiálu, podľa ktorého sa dá jedinec geneticky identifikovať, dostane medzi elitu v Gattake a je vybraný do posádky letu na jeden z mesiacov Saturnu. Pár dní pred odletom však udalosti dostávajú nečakaný obrat. Vincent (Jeremy?) sa zamiluje do krásnej Ireny a zároveň dôjde k vražde koordinátora vesmírnych letov. Polícia okamžite zavetrí, že v stredisku sa skrýva In-Valid. Veď kto iný mohol spáchať brutálnu vraždu, keď v génoch Validov sú násilnícke sklony umelo potlačené?
Je to film plný symboliky. Nebudem sa však hrať na inťoša (pri kontakte s inťošmi si zásadne odkladám svoje boa) a nebudem vám tu vykladať, že Vincentova túžba dostať sa do vesmíru korešponduje s jeho snahou vyrovnať sa „viaccenným“ ľudským bytostiam, že Jeremyho spočiatku bezdôvodná pomoc je vlastne prostriedkom na uskutočnenie jeho vlastných snov. Takisto nebudem rozpitvávať zaujímavý moment, keď Irena, v domnení, že chodí s dokonalým Validom, je ochotná tolerovať mu i vraždu, ale akonáhle sa dozvie, že Vincent je „obyčajný“ človek, zhnusene mu dá kopačky. Nie, to všetko nechám na váš vlastný úsudok. Prenikajte pod povrch. Tešte sa z myšlienky, že takýto inteligentný scenár sa (najmä v oblasti filmovej SF) objaví raz za rok. Garantujem vám, že ak s Gattacou nájdete spoločnú reč, prebudí vo vás silné emócie. A ak nie, ešte stále môžete vstať od videa a zájsť do kina na Godzillu.
Režisér Andrew Niccol na svoj debut zjavne neprešustroval veľa dolárov. Gattaca je po vizuálnej stránke natoľko striedma, až to zaváňa úmyselnou provokáciou. Nijaké triky, veľmi jednoduchá architektúra, akoby prázdne interiéry, kostýmy úplne všedného strihu. Ale pozor – film v žiadnom prípade nepôsobí lacným či odfláknutým dojmom. Jeho obrazová stránka vkusne a veľmi účelne podčiarkuje vyznenie príbehu. Najmä rozľahlé, bezduché priestory strediska Gattaca, ktorými sa mlčky posúvajú rady jednotvárne oblečených postáv, výborne vystihujú myšlienku dokonalej odľudštenosti dokonalých ľudí. Sugestívna kamera Slawomira Idziaka dokázala z mála vyťažiť maximum a v spojení s viac-menej štandardnou, ale do podvedomia intenzívne prenikajúcou hudbou poskytuje vskutku pôsobivé obrázky. Už úvodné titulky, na pozadí ktorých s temným dunením padajú obrovské predmety (aby sa neskôr ukázalo, že sú to len zväčšené nechty a vlasy, ktoré si strihá hlavný hrdina) sú dôkazom toho, že invencia, nápaditá hra s detailom a zmysel pre mágiu všednosti sú schopné nahradiť aj nákladné kompjútrové bizarnosti.
A tak jediná vec, v ktorej Andrew Niccol urobil kompromis s všeobecným diváckym vkusom, je pomerne atraktívne herecké obsadenie. Talentovaný Ethan Hawke a priam až urážlivo krásna Uma Thurmanová spolu chodia aj v skutočnosti (vraj práve čakajú tretieho člena do tandemu) a rovnako dobre im to spolu klape aj na plátne (na obrazovke). Z Ethana vyrástol solídny herec, presvedčivo zvládajúci rôzne psychické a emočné polohy svojej postavy (vrátane misionárskej polohy v kratučkej erotickej scéne). A kto by mohol lepšie stvárniť dokonalú, geneticky vyšľachtenú bytosť než božská Uma? Sošne krásna, s povýšenecky zvodným úsmevom na rozkošne vykrojených perách, s večným prísľubom v očiach… Ááách, už sa teším na Pomstiteľov, kde nám bude svoje telesné pôvaby predvádzať navlečená v priliehavej čiernej koži…
Aby som to teda zhrnul – Gattaca síce nie je nijako prevratný či ohurujúci film, zato však má slušnú emočnú silu a vnímavému divákovi poskytne pomerne hodnotnú výpoveď (z etického i scifistického hľadiska). Určite stojí za pozretie a pre jej netradičné vizuálne spracovanie ju doporučujem každému milovníkovi fantastického filmu. Aspoň pre mňa bolo poznanie, že i v dnešnej dobe dokáže niekto natočiť kvalitnú SF bez použitia jedného jediného počítačového efektu, až prekvapivo príjemné.