 |
„Á, tak, náš milý Lars Helbart si narazil šedú elfku!“ skonštatoval potichu Hieronymus idúc po culpranskej ulici v štvrti obchodníkov.
Jeho zjav každému udieral do očí. Všade bolo čisto. V oknách nevysokých domov sa beleli snehobiele záclony, dokonca mačacie hlavy, po ktorých kráčal, boli vyleštené možno viac než kľučky dverí najbohatších obchodníkov.
A bol tu on. Špinavý, zarastený, postavou pripomínajúci vychudnutého supa. Na jeho holej lebke boli akoby nedôsledne namaľované materské znamienka nachovej farby, nad úzkymi zošpúlenými perami trčal z tváre veľký špicatý nos. Oči mal bledé, potkanie, posadené blízko seba s večne rozšírenými zreničkami, čo bolo známkou toho, že Hieronymus, ako jeden z nemnoho alchymistov v meste, si dopuje svoju myseľ halucinogénnymi látkami. Čierny plášť mal špinavý, dokrčený, prežratý moľami. Jeho pohľad bol nepríjemne namierený na oproti idúcu dvojicu. Svetlovlasý muž v bohatom oblečení držal za pás o dosť vyššiu šedú elfku, ktorá ho občas ledabolo necudne pohladila po zaoblenom bruchu.
„Zdravím, pán Helbart, zdravím!“ podlizovačným tónom pozdravil obchodníka, „Na prechádzke, na prechádzke?“
Dvojica sa zastavila a zatiaľ čo elfka si s nedôverou prezerala kostnatého čudáka, jej priateľ sa s ním dal do rozhovoru.
„Čo, ty tu, Hieronymus? Niekto ochorel?“
Bolo známe, že alchymista je aj nie najlacnejším liečiteľom s istými neortodoxnými metódami, ako zahnať choroby.
„Len prechádzam, prechádzam. Začul som, že sú problémy s obchodmi. Čo je na tom pravdy?“
Hmm, problémy s obchodmi, prešlo Larsovou mysľou.
Zaiste sú problémy s obchodmi. Po Šajdánovej porážke pri kráľovstve trpaslíkov sa jednotky Temného pána rozpŕchli do sveta a teraz prepadávajú nielen osamelých pútnikov, ale ohrozujú aj dobre ozbrojené karavány prevážajúce tovar. Teraz sa obchodníkom darí omnoho horšie než za Šajdánovej éry. Napriek tomu, každý obyvateľ tejto štvrte sa tvári, ako keby sa ho to netýkalo a odmieta si pripustiť, že už nikdy nezačuje cingot zlatých mincí, o ktoré ho lupiči okradli. Rovnako na tom bol aj blonďavý Lars.
„Problémy boli a budú,“ riekol naoko bezstarostne, „je len na nás, ako ich vyriešime, však Hieronymus?!“
Pokúsil sa potľapkať alchymistu po hranatom pleci, ten sa však hanblivo uhol.
„Takže so slečnou na prechádzke?“ pokúsil sa chudý muž zmeniť tému rozhovoru. „Odporúčam si zájsť k prameňu. V túto dobu je tam veľmi pekne.“
„Kto to vlastne bol?“ ležala elfka na vyšívanej deke škrabkajúc svojho priateľa po holej hrudi.
Povedľa nich žblnkotala voda z neďaleko vyvierajúceho prameňa. Výhľad bol naozaj nádherný. Mesto pod nimi ležalo ako na dlani a zelená lúka, na ktorej sa nachádzali, bola posiata množstvom drobných modrých kvetov. Lars si ale letnú pohodu nedokázal užiť. Bol zadychčaný z výstupu a aj keď teraz ležal vedľa polovyzlečenej šedej elfky, myslel najmä na to, ako ťažko sa mu lapá po dychu.
„Miestny felčiar. Šarlatán. Nechcel by som, aby ma on niekedy liečil. Vraj používa prečudesné elixíry. Ale zaberajú. Hovorí sa, že ich najprv všetky odskúša na vlastnej koži. Však sama si videla, ako vyzerá. Verila by si, že je mojím rovesníkom?“
„Naozaj?“ snažila sa mu falošne zalíškať.
Pravdou však bolo, že Elika, ako sa šedá elfka volala, nevedela o ľudskej rase veľa. Doteraz sa o ňu príliš nezaujímala. A už vôbec neuvažovala nad tým, ako je to s človečím vekom. Kto je starý, kto mladý. Sama patrila k rase dlhovekých, a tí si roky nerátajú.
„Páčim sa ti?“ naklonil sa k nej muž a samoľúbo čakal, čo odpovie.
„Nepáčiš,“ odvetila stroho.
„A to ako?“
„Nebudem ti klamať. Nepáčiš,“ žmurkla naňho ľahostajne, „nepáčia sa mi ľudskí muži. Ste takí iní, než my. Tučnejší, nižší a ťarbaví. A ten liečiteľ…!? Bŕŕŕ!“
„Tak prečo si sa ku mne túlila v tej krčme?“
„Aj teraz sa túlim,“ posunula svoju tvár k jeho hrudníku a jazykom prešla po holých prsiach.
„Myslím to vážne,“ chytil ju za ruky a až vtedy si uvedomil, aké sú silné.
„Potrebovala som niekoho. Niekoho, kto mi ukáže, ako sa žije v Culpre, niekoho, kto má peniaze …“
„Takže ma zbalila šľapka?“ mal chuť odpľuť si.
„Nie,“ zasvietili jej žiadostivosťou modré oči, „zbalila ťa šedá elfka.“
Potom začala rozopínať jeho kožený opasok a ešte raz sa mu zahľadela do tváre.
„Vari sa ti to nepáči?“
„Páči,“ vzdychol si vzrušene.
„Psst, Lars! Niečo prichádza. Buď ticho!“ položila Elika svoj ukazovák na mužove pery.
Ten sa ani nepohol. Slnko už bolo vysoko a čulý ruch Culpry bolo počuť aj nad mestom. Lars Helbart sa nedokázal prebrať. Cítil sa ako bez energie, pery mal opuchnuté od bozkov, celé telo unavené. Nepočul a nevidel nič. Za to elfkin sluch a zrak zachytili pohyb.
Napravo v lese sa dole svahom kĺzala vlna znetvorených postáv. Ich nohy nedbalo uvoľňovali kamienky, ktoré sa menili na malé lavíny valiace sa nadol. Mierili priamo k nim. Zrazu vzduch preťal ich šialený ryk.
„Len to nie!“ ozval sa zúfalý hlas a blonďavý muž si uvedomil, že patrí jemu.
„Prestaň skučať. Je to len hŕstka špinavých škratov. Radšej mi podaj svoju zbraň,“ zahučala naňho nepríjemne Elika.
„Ak si si nevšimla, meč som si nechal doma. Nepočítal som s tým, že nás prepadne banda ozbrojených netvorov. Okrem toho, nosievam ho len na parádu, neviem šermovať.“
Pozrel sa na svoju milenku a želal si, aby mal aspoň polovicu jej odvahy. Tá na seba hodila zopár handier, z vysokej čižmy vytiahla dlhú dýku a neohrozene sa postavila pred valiacu sa hordu. Škrati už boli dosť blízko na to, aby aj obchodník rozoznal jednotlivých členov vražednej tlupy. Ich telnatý chlpatý vodca mal okolo pevného brucha široký opasok plný ghúlskych vrhacích nožov. Lesklý čierny kov priam bodal do očí a Lars si uvedomil, že práve týmito zbraňami bude najskôr zabitý. Potom rozkúskovaný a určite aj zožratý. Škratí šéf držal v ruke hrdzavý meč a dotlčený štít. Po jeho boku stálo pokrivené stvorenie vyššie než šedá elfka. Škratie plemeno malo zväčša výšku trpaslíkov, aj preto jeho kostnatá postava priťahovala pozornosť. Jedno ucho mu chýbalo a spodný pysk mal rozťatý. Zastavil sa v okamihu, keď to urobil ich vodca. Za nimi sa zastavili aj ostatní. Potom zareval a začal mávať svojím dreveným kyjom nad hlavou ceriac špicaté zuby ako vlk.
Elika v tichosti zakliala. Stála tu sama proti celej bande krvilačných tvorov. Jej zbabelý milenec ešte stále ležal na dokrkvanej deke a nezdalo sa, že by mal v úmysle sa zdvihnúť.
Vedľa elfkinho ucha čosi presvišťalo. Bol to ghúlsky nôž, ktorý opustil zarastenú dlaň škratieho vodcu a zabodol sa Larsovi do nahého stehna. Ten zareval bolesťou a chytil sa za nohu.
No, on už určite nevstane – pomyslela si elfka.
Ledva sa naňho pozrela, už sa musela uhýnať ďalšiemu nožu, ktorý mieril na rameno. Potom hlasito zakričala, prekvapenie vystriedala zúrivosť a rozbehla sa oproti škratom.
Elikin útok zastihol degenerované tvory nepripravené. Vodcov pobočník nestačil ustúpiť, len sa prikrčil a Elika si z neho urobila stúpadlo ku skoku. Nohou sa oprela o jeho srstnaté stehno, druhou sa odrazila zo šišatej hlavy a vyskočila priamo na škratieho vodcu. Ten sa ani nestihol pozrieť nahor a už mu elfka obojruč vrážala svoju dýku do temena jeho hlavy. Ozval sa nepríjemný praskot lámajúcich sa lebečných kostí, škrat stihol zaručať, a potom sa mu čepeľ zabodla hlboko do mozgu. Padol na zem. Elfka si v mihu oka vytiahla z jeho opasku zopár vrhacích nožov a hodila ich po ostatných. Traja padli, ďalší zostali nemo stáť. Dívali sa na rozzúrenú bojovníčku a zároveň na svojho mŕtveho veliteľa. Po tom krátkom okamihu sa otočili a bezhlavo sa rozutekali smerom k lesu.
„Čo to bolo?“ zasipel bolesťou Lars.
Z oblečenia si odtrhla kus látky a šikovne mu obviazala nohu. Nôž našťastie nezasiahol tepnu, no už teraz tŕpla, ako sa muž dostane späť do mesta.
„Neviem, asi sa ma zľakli,“ odvetila pohŕdavo.
„Nepovedala si mi, že si bojovníčka.“
„No a?“ ústa sa jej skrivili do úsmevu.
Všimla si, ako sa obchodník potí. Nebolo to dobré znamenie. Na čele mu vystúpili kropaje potu a odkvapkávali na deku. Triasol sa. Ruka opierajúca sa o suchú pôdu sa podlamovala v lakti, na chrbte mu nabehla husia koža.
„Nôž. Bol otrávený,“ konštatovala, „musíme ísť.“
Nahla sa k nemu snažiac sa ho dvihnúť.
„Kam?“
„K niekomu, kto ťa dokáže vyliečiť. K tomu špinavému mastičkárovi.“
Postavil sa na zdravú nohu a oprel sa o Eliku. Tá sa obzrela, či sa škrati nerozhodli vrátiť a zabiť ich. Naokolo však bolo ticho.
„Prečo to robíš,“ v kútikoch jeho očí sa zjavili slzy bolesti „keď ma nemáš rada?“
„Možno sa mi iba páčia bezbranní muži,“ pokúsila sa naňho usmiať, aj keď vedela, že on jej úsmev opätovať nebude.
Miestnosť, v ktorej alchymista pracoval ,smrdela štipľavým dymom z horiacich nekvalitných sviečok. Na stenách boli police z ťažkého popraskaného dreva, na nich sklenené nádoby s rozličnými bylinkami a pestrofarebnými kryštálmi pre Eliku neznámych nerastov. V jednom rohu boli fľaše so zakonzervovanými ľudskými embryami, v najväčšej plávala scvrknutá škratia hlava. V strede pracovne stál stôl s množstvom zažltnutých papierov počmáraných nečitateľným písmom. V koži viazané knihy boli nesúmerne postrkané do veľkej otvorenej skrine a sadal na ne prach. V rozheganej posteli ležal Lars a stonal.
„Tvoj milenec čochvíľa prestane vnímať,“ ozval sa alchymistov škrekľavý hlas.
Len čo to dopovedal, Lars omdlel.
„Tento jed nepôsobí tak rýchlo, to je tá dobrá správa. Zlá je, že ani nie o deň, už bude náš milý obchodník mŕtvy.“
Pohrával sa s jedným z vrhacích nožov, ktoré mu Elika požičala. Všetky ostatné veci nechala pri prameni. Len opasok si pripla na pás a teraz sa zdala byť hrozivejšou, než keď ju Hieronymus prvýkrát stretol. Podišla k zranenému a pohladila ho po vlhkých zlepených vlasoch. Priam horel od horúčky.
„Ale ty mu vieš pomôcť, však?“
Alchymista sa uškrnul a z nádoby vybral malé množstvo sivého prášku, ktorý si šňupol do nosa.
Ghúlsky prach. Prekliata droga! – pomyslela si šedá elfka. Ghúli sa ním nadopujú a potom necítia bolesť. Zatemňuje mozog a jeho časté užívanie privádza do šialenstva. Preto vyzerá culpranský liečiteľ tak zanedbane! Nepotrebuje jesť, nepotrebuje piť, chce len svoju drogu. Kde ale na to berie peniaze? Aj medzi ghúlmi to má vysokú cenu.
„Zaplatím!“ riekla napochytro. „Zaplatím ,koľko budeš chcieť.“
„Ty?“ prebodol ju povýšeneckým pohľadom .„To sotva. Nemáš ani na jedlo. Alebo sa mýlim? O peniaze mi nejde, hrdlička. Helbart mi zaplatí oveľa viac, než si budem pýtať. Ak ho vyliečim. Problém je, že mi chýbajú ingrediencie, aby som uvaril protilátku.“
Na stole zhasla dohárajúca sviečka a v miestnosti sa citeľne zotmelo.
„Ingrediencie?“
„Prísady, moja milá. Vidím, že máš problém porozumieť vzdelaným ľuďom. Vlastne, chýba mi len jedna prísada. Okvetné lístky istej rastliny. Bez nej nebude protilátka.“
„Akej rastliny?“
„Belianky modrokvetej. Rastie neďaleko. Pri rameni. Tam je jej plno. Nikde inde som ju nevidel.“
„Sú tam škrati!“
„Už si mi vravela,“ odvetil s nezáujmom.
„Tam nemôžem. Zabijú ma.“
„Potom umrie aj chudák Lars,“ nepríčetne sa zasmial a kostnatým prstom ukázal na mužovo bezvládne telo.
Tma sa pomaly prebúdzala a lepkavé šero začalo zapĺňať ulice mesta. Elika si odbehla do hostinca, kde bola ubytovaná, pre svoj meč. Keď opúšťala brány Culpry, lampári už začali zažínať petrolejové lampy a mestská stráž chodila s fakľami po temných uličkách.
Za nevysokou horou zapadalo červené slnko. Striasla sa pri pomyslení, čo ju čaká. Napriek tomu bola rada, že vypadla. Cítila sa oslobodená od zákerností a skazenosti Culpry. Rozhovor s bezohľadným alchymistom Hieronymom ju len utvrdil v tom, že má čo najskôr opustiť mesto a už nikdy viac sa nevrátiť. Na Larsovi jej nezáležalo. Na pocite viny, áno. Nechcela do konca života myslieť na to, že kvôli nej niekto zbytočne umrel. Ťahala ho za nos, chcela ho len využiť a teraz umiera. S tým sa nevedela zmieriť.
Takých ako ona bolo veľa. Šedých elfov, ktorí po porážke Šajdána trpaslíkmi a akýmsi mladým mužom menom Rišo, nevedeli nájsť nový zmysel života. Ich cieľom bolo poraziť, raz a navždy zničiť Temného pána a teraz, keď je preč, nevedia ako ďalej žiť. Tak len prežívajú a čakajú, že sa dakde objaví a oni znova budú môcť bojovať.
Elika sa obávala, že bude mať problém nájsť cestu nahor k prameňu. Cez deň sa nechala viesť svetlovlasým obchodníkom tváriac sa, že ju vôbec nezaujíma, kam to idú. Cestička však bola jasne rozlíšiteľná. Nejeden milenecký pár už po nej zaiste prešiel. Stihla ešte niekoho podobná hrôza ako ich dvoch? Určite nie. To by už Culprania boli na nohách a lynčovali by škratov.
Napätie v nohách jej oznámilo, že sa začalo stúpanie. Napriek tme, ktorá sa usídlila pod konármi statných bukov, jej elfské oči ľahko nachádzali tie najvhodnejšie opory pre chodidlá, aby sa náhodou nepošmykla na klzkých popadaných listoch. Dvihla rovnú palicu, aby sa o ňu oprela a pomohla si ňou po ceste nahor. Pred sebou zbadala tieň. Bol nejasný, v tme lesa splýval s ďalšími tieňmi stromov. Predsa ju však zamrazilo. Čosi sa pohlo a hneď to bolo preč. Už vedela, že ju sledujú. Pod sebou, po kľukatom chodníčku, ktorým prešla, uvidela škratie postavy. Na chvíľu sa zastavila. Musela upokojiť búšenie svojho srdca. Nasucho preglgla. Cesta späť už nie je možná. Do mesta sa nedostane. Čím dlhšie pozorovala svojich prenasledovateľov, tým sa jej zdalo, že sa skupinka zväčšuje. Pokúšala sa ich spočítať, no bolo to však nad jej sily. Ich postavy splývali s kmeňmi stromov a tmavými skaliskami, ktoré len pred chvíľou minula. Šťastie sa od nej odvrátilo. Tentoraz už škratov nevystraší svojou obratnosťou a bojovým duchom. Napravila si opasok s nožmi a z pošvy vytiahla svoj meč. Cítila, že nervy má napäté k prasknutiu. Chcelo sa jej skočiť dole na tú zabijackú tlupu a pár z nich pobiť skôr, než ju rozsekajú na kusy. No vnútorný hlas jej radil, aby to nerobila. Možno to bol strach. Strach zo smrti, ktorý ju ďalej viedol k prameňu naivne veriac, že tie degenerované tvory vlastne nejdú po nej. Vedela však, že to nie je pravda.
Keď vyšla na lúčku, zalial ju mesačný svit. Navzdory hrozbe, ktorá sa na ňu valila, svetlo mesiaca ju upokojovalo. Uvidela kvety a zopár ich odtrhla. Boli mokré od rosy a príjemne chladili dlaň. Strčila si ich do vačku, otočila sa smerom k lesu nevšímajúc si pod sebou svetlá nočnej Culpry. Čakala na svojich protivníkov, na svojich vrahov. Zaznel škratí ryk. Už sa blížili.
Postavila sa do obranného postoja a ostrím jej zbrane prešli lúče mesačného svitu. Nepriatelia boli blízko. Tí istí, ktorí ich prepadli cez deň. Tasila zbraň.
Skupina sa zastavila ani nie päťdesiat metrov od nej. Cítila ich smradľavý dych. Vysoká chudá kreatúra, pobočník mŕtveho vodcu, sa oddelila od ostatných a opatrnými krokmi sa blížila k elfke. Eliku napadlo, či sa nemá na zhrbeného škrata vrhnúť. V jeho chôdzi však bolo dačo čudné. Ten škrat ju nemienil pripraviť o život.
„Ty zabiť náš veliteľ,“ zavrčal zastaviac sa tesne pred ňou.
Prvýkrát počula takéhoto tvora prehovoriť. Jeho lámaná reč sa miesila s hrdelným zvukom, ktorý zavše vydával.
„Starý veliteľ mŕtvy. Ty náš nový veliteľ!“ škratí pysk sa roztiahol do spokojného úsmevu.
Kdesi v diaľke zavýjali vlci, čím dali najavo, že tejto bezoblačnej noci vládnu oni. Nad hlavami po zuby ozbrojených tvorov preletela sova. Ktorýsi z nich vzal do ruky kameň a snažil sa ho do nej hodiť, no bez úspechu. Iba čo ju vyplašil a s húkaním odletela preč.
Škrati si posadali okolo šedej elfky a pozerali sa na ňu, ako tuláci do pahreby tlejúceho ohňa. Boli zvedaví, ako sa Elika zachová, čo im povie. Jej pozornému zraku neušlo, akí sú zúbožení. Bolo to dobou. Šajdánova armáda sa po porážke rozpadla a v zakrpatených mozgoch týchto tvorov chýbali vedomosti, ako žiť bez ghúlskeho velenia. Boli zvyknutí na stálu stravu a na boj. Nič iné nevedeli, nič iné sa nenaučili. Ich veliteľ bol múdrejší, než ostatní. Dokázal zabezpečiť potravu pre celú skupinu. Teraz je však mŕtvy. A ak si nezvolia rozumného vodcu, umrú tiež.
„Možno žerú zdochliny,“ zamumlala si pre seba a dodala, „alebo lovia zver. Možno ľudí. A možno aj ja som mala byť ich potravou.“
Vysoký tvor do nej strčil palicou a prebral ju zo zamyslenia.
„Čo tu vlastne pohľadávate? Tak blízko mesta,“ spýtala sa.
„Čarodej nás sem poslať,“ riekol.
On jediný ovládal reč. Ostatní vydávali nezreteľné zvuky, občas zavrčali, zakvílili, keď sa im dačo nepáčilo.
„Čarodej?“
„Áno. Veľký čarodej. On žiť v meste,“ ledabolo rozhodil ruky smerom k Culpre, „On veľký čarodej. On vyliečiť náš veliteľ. On posielať nám jesť. On nám povedať, kam ísť a my tam čakať. Prísť ľudia a my zobrať takéto.“
Podal jej do rúk mešec plný mincí. Patril Larsovi. Po bitke si vôbec nevšimla, že ho nechala ležať tu na lúke.
„My tvoj samec nezabiť,“ sklopil tvor svoje ako biely králik červené oči, „Ten nôž nie jed. Len uspávadlo. On len zaspať.“
„On neumiera?“ prekvapilo ju to.
„Nie. Uspávadlo. Dal nám Veľký čarodej. My otrávené mäso nejesť. Ale spiace áno,“ mľaskol jazykom, keď dohovoril.
V tele šedej elfky začala vrieť krv. Hneď vedela, kto je tým čarodejom. Kto vie vyliečiť aj škrata, vyrobiť silné sedatívum, kto potrebuje peniaze na ďalšiu dávku ghúlskeho prachu. Len jeden jediný človek, ktorého poznala by neváhal využiť škratiu družinu, aby sa sám obohatil.
Nahnevaná Elika prudko vstala. Stisla rukoväť svojej zbrane a nahlas, aby ju všetci dobre počuli prevravela:
„Budem vaším novým vodcom! Tu neostaneme. Ľudia by nás časom našli a pozabíjali. Možno by to bol dobrý boj, ale zbytočný. Ja vás odvediem tam, kde nie sú ľudia. Ani ghúli, elfovia a trpaslíci. Je tam krutá zima, no aj dostatok zveri, čo vás uživí. Naučím vás loviť, vedieť sa postarať o seba. A potom vás opustím. Skôr nie.“
Degenerované bytosti začali hĺbavo ručať a zavýjať, až sa elfka znepokojila, či ich ryk nie je počuť až v meste. Potom ale väčšina z nich súhlasne prikývla. Pochopili, že im nechce zle, že s ňou majú šancu prežiť.
„Ale než odtiaľto odídeme, mám pre vás robotu. Spoločne navštívime nášho známeho.“
Hieronymus si poklopkával po dlani mokrou vareškou a do kotla nasypal za hrsť rôznofarebných zapáchajúcich granúl. Jeho laboratórium naplnil štipľavý dym a na dne začala bublať mazľavá hmota.
Vtedy, keď sa elfka vrátila so zraneným Larsom, skoro podľahol panike. V jeho ghúlskym prachom otupenej hlave hučalo a on nedokázal dobre uvažovať. Sám nevie, ako prišiel na taký geniálny nápad. Poslal tú špinavú cundru preč. Na smrť. Už sa nevráti. Čochvíľa sa zranený muž prebudí a on mu zaklame, akú námahu mu dalo, kým preňho vymyslel správny liek proti jedu. Samou vďakou sa mu nebude vedieť odvďačiť. Potom sa konečne bude topiť v bohatstve a bude mať na ďalšie dávky šňupacej drogy. To, že šedá elfka odišla za škratmi, tiež vysvetlí. Myslela si, že sa Lars už nepreberie a išla sa pomstiť. Hlúpy muž za ňou vyšle mestskú gardu a tá škratiu pliagu pobije. Aspoň sa tej hávede zbaví. Už mu boli na ťarchu. Z predchádzajúceho lupu nemal nič, keďže tí hlupáci zapálili celý voz s drahými látkami, na ktoré mal zálusk a ľudí požrali.
Do vriaceho kotla hodil sušené byliny a pomädlil si ruky.
„Geniálne,“ zasmial sa podlo, „je to geniálne!“
Začalo sa brieždiť, keď nesúrodá skupina nehlučne preliezla hradby. Elfka si pritiahla svoj plášť bližšie k telu, aby sa chránila pred plaziacou hmlou, ktorá sa o takomto čase valila ulicami mesta. Pozrela sa za seba, na svoju vlastnú vojenskú družinu. Tupo na ňu zízali očakávajúc ďalšie rozkazy. Povzdychla si a hlasito zaklopala na dvere, pred ktorými sa zastavili.
„Čo chcete?“ zakričal Hieronymus namrzene zvnútra.
Neodpovedala. Napriek tomu škárami dverí začalo von presvitať svetlo, to ako sa alchymista k nim pobral so sviečkou v ruke. Zvedavosť mu nedala. Závora sa dvihla, reťaze spadli. Ozval sa vŕzgavý zvuk a na ulicu sa dostal zápach chemikálií.
Elika prudko rozrazila dvere a predrala sa dovnútra. Lars stále ležal v posteli a hlasito dýchal. Spal.
„Si späť?“ vyštekol na ňu nevrlo a ustúpil o pár krokov dozadu.
Z vačku vytiahla za hrsť zvädnutých rastlín a položila na stôl.
„Som,“ riekla, „a nie sama. Mám tu pár priateľov. Tuším ich poznáš aj ty.“
Vtedy sa dovnútra vrútilo množstvo chlpatých zúrivých postáv a ich hrdzavé zbrane a špicaté zuby boli posledné, čo Hieronymus uvidel.
Toto je poviedka, ktorá obsadila 2. miesto v súťaži o najlepšiu poviedku umiestnenú do sveta Pohrobka z roku 2012. Poviedka je uverejnená bez redakčných úprav.