Sedem ľudí, malá miestnosť a nezvyklé ticho. Všetci mali na tvári zvláštny výraz. Z toho málovravného výrazu sa toho veľa vyčítať nedalo, azda iba to, že sa báli každej nadchádzajúcej chvíli, akoby všetci čakali na smrť, akoby si priali zastaviť čas alebo aspoň byť odtiaľto čo najďalej. Miestnosť bola tmavá, iba z vrchu slabo osvetlená úzkym lúčom svetla a tváre prítomných akoby sa chceli tomuto svetlu vyhnúť. Zrazu sa otvorili dvere, do miestnosti vstúpil muž v tmavom obleku a s malým strieborným kufríkom, ktorý pevne držal v pravej ruke.
„Tak …“ ozval sa jeden z prítomných.
Muž položil kufrík na stôl a otvoril ho. „Naše predpoklady sa potvrdili,“ muž sklonil hlavu a vybral malý strieborný disk.
„Koľko?,“ ozval sa ďalší stojaci na druhom konci.
Muž sa pozrel na červený display v kufríku. „32 dní 12 hodín a 5 minút,“ odpovedal a zasúval disk do slotu v stole. Nad stolom sa objavila holografická mapa.
„Ešte mesiac a …,“ zdesene sa ozval malý muž stojaci pri mužovi s kufríkom a vystúpil s tmy.
„Kľud Berry, nechaj ho nech nám to dopovie,“ odpovedala postava, s tmy sa natiahla po Berrym a jemne ho chytila za rameno…
„Pozri mami, ten ujo sa volá rovnako ako ja,“ zakričal malý Berry ukazujúc rukou na televízor.
Berryho matka vyšla z kuchyne.
„Ale Berry, stále pozeráš tie filmy o tých…, o tých…,“ nevedela nájsť vhodné slovo a tak ju Berry doplnil „Mimozemšťanoch, tuto sú to tí malí siví a akurát idú zničiť Zem.“
„Poď radšej jesť ty mimozemšťan, večera je už hotová,“ odpovedala Berryho matka so zvláštnym posmeškom na tvári.
Berry a jeho matka žijú v starom dome, ktorý im ostal po jeho otcovi, kdesi na okraji spoločenského záujmu. Berry chodí do školy a jeho matka sa stará o domácnosť, žijú z príspevkov štátu a príspevkov zamestnávateľa jeho otca. Ten kedysi robil pre veľkú softvérovú spoločnosť – rozvážal ich výrobky, ale raz mal čudnú nehodu. Jeho kamión sa zrútil do priepasti, ale telo nikdy nenašli. Aj tak im tie príspevky dali, veď pri pohľade na staršiu ženu a jej malého syna by nikto nepovedal nie.
„Berry, idem do obchodu,“ zakričala z predsiene Berryho matka a vyšla z domu. Dvere sa zabuchli. Bolo sobotné dopoludnie a vtedy vždy chodila Berryho matka nakupovať.
„Ahoj mami,“ precedil Berry už len ticho medzi zuby. Mama sa od otcovej smrti dosť zmenila, ale myslím, že ma má stále rada, povzdychol si a rýchlo sa ponáhľal do pivnice, tá preňho vždy prichystala žiadne nové prekvapenie. Akurát minule tam našiel veľmi divnú vec, takú malú akoby sklenenú guličku, ktorá mení farbu. Čo je však zaujímavé nemení farbu pri odraze svetla, ale rôzne v priebehu dňa, nevedel si vysvetliť prečo. Akoby žila, pomyslel si a už sa hnal dolu schodmi. Dvere do pivnice boli zamknuté, ale Berry našťastie vedel kde jeho matka schováva kľúč. Dvoma rýchlymi skokmi sa premiestnil k malému nenápadnému stolíku v predsieni a spod neho vytiahol malý kľúčik. Ďalšie dva skoky a už otváral dvere pivnice. Možno som malý, ale nie sprostý, pomyslel si Berry. Ako vždy najprv si prezrel staré krabice, kde boli schované staré fotky a iné dokumenty, veľmi rád si ich prezeral. Najviac ho vždy zaujímali staré dvere, drevené dvere okované železom. Boli vždy zamknuté a Berry nemohol nájsť kľúč. Aj tak sa k nim vždy priblížil a skúšal ich otvoriť. Tak to spravil aj teraz, celou silou sa oprel o kľučku a trhol dozadu. Na jeho veľké prekvapenie sa dvere otvorili a odovzdali mu naspäť jeho silu. Berry spadol na zem. Rýchlo sa zdvihol a s otvorenými ústami prešiel cez vchod. Bola tam krátka chodba, a na jej konci vchod do miestnosti. Ťahala z nej nezvyklá zima, Berry už videl paru ktorá mu vychádzala z úst a so zatajeným dychom vstúpil dnu. Pohľad aký sa mu naskytol bol horší ako priami úder tupým predmetom do hlavy.
„Otec …“ stihol vykríknuť a padol na zem. Z vrecka mu vypadla gulička, ktorá teraz svietila prudko na červeno. Po chvíli sa prebral, triasol sa od zimy a od strachu, bože čo ti to spravili, videl otca v priehľadnej valcovej nádrži, ktorá bola naplnená priesvitnou tekutinou. Už to ale nebol presne jeho otec, nemal vlasy, mal väčšiu hlavu, výrazne zväčšené oči a dlhšie ruky, jeho pokožka bola takmer úplne biela. Pozrel sa na guličku na zemi, už žiarila silnou červenou farbou.
„Berry!“ Berry sa obzrel a pri vchode stála jeho matka so zvláštnym výrazom na tvári, jej hlas akoby mu zobral všetku silu, ktorá ho držala na nohách. Spadol na zem. Posledné čo stihol povedať bolo „prečo, prečo to robíš? Na ČO sa mení?“
„Ale Berry, nemení sa, len sa mu vracia jeho pravá podoba,“ odpovedala uvoľnene.
Berry druhý krát stratil vedomie. Už sa neprebral. Na druhý deň boli v miestnosti už tri valce. Dva plné a jeden prázdny. Tak a rodinka je pohromade pomyslela si jeho matka keď vchádzala do valca, ktorý sa napĺňal tekutinou. Na stôl vedľa položila teraz už tri guličky. Všetky svietili na zeleno.