Konštatovaním v názve tejto recenzie samozrejme nechcem nikoho presviedčať, že je sadistickým démonom v čiernej koži, s rovnomerne nakrájanou pokožkou na odpudivo bielej hlave a lebkou prešpikovanou dlhými ihlami. Takisto sa medzi nami asi ťažko môže nájsť druhý Doug Bradley, predstaviteľ tejto kultovej hororovej postavy – veď onen útly, plešatý a neškodne vypadajúci britský herec sa do krvilačného vládcu bolesti prevtelil s takou bravúrou, že sa okamžite vyšvihol medzi osobnosti typu Anthonyho Perkinsa / Psycho / či Roberta Englunda / Freddy Krueger /. Niet však pochybností o tom, že my – rozumej fanúšikovia tvrdého horroru – nadšene vyjeme pred obrazovkou vždy, keď cez popraskané steny vytryskne modré svetlo a ozve sa štrngot reťazí a mľaskanie čerstvého mäsa, visiaceho na ostrých hákoch. A tým sa – obrazne povedané, pravdaže – na tú hodinku a pol trvania filmu stávame démonmi, ktorí rovnako ako Ihlohlav a jeho veselá partia Cenobitov vychutnávajú každú vynaliezavú smrť a každý bolestný výkrik. Áno, všetci sme Pinheadmi, a pseudoochrancovia pseudomorálky a pseudokultúry, ktorí tvrdia, že krvavý filmový brak zo západu mení dobré slovenské detičky na vraždiace monštrá, by z nás určite slintali zadosťučinením.
V roku 1987 natočil mladý spisovateľ a režisér Clive Barker… Ale nie, takýmto banálnym úvodom by som si vás nedovolil otravovať. Každý predsa vie, že Barkerov Hellraiser je klasika najklasickejšia, najvýznamnejší novodobý britský horror a jedno z najoriginálnejších diel žánru vôbec. Druhý diel od Tonyho Randella s podtitulom Hellbound kvalitu jednotky udržal, ba v niektorých scénach – najmä tých v pekelnom labyrinte – je ešte pôsobivejší. Hellraiser III.- Peklo na Zemi od Anthonyho Hickoxa už síce nemá tú nádherne temnú atmosféru prvých dvoch dielov, zato ich predčí kvalitou trikov a originalitou scenára – scéna, v ktorej Pinhead so smiechom vyvraždí preplnenú diskotéku, patrí jednoducho k tým, na ktoré sa nezabúda.
Niet teda divu, že keď spoza kopcov priletela správa o štvrtom pokračovaní série, všetci sme sa zvýjali od nedočkavosti ako malá Regan, keď ju roztomilý ujo exorcista pokropil svätenou vodou.
Treba rovno povedať, že úloha diváka sa rapídne zmenila. Z nadšenca, chlípajúceho každú kvapku Pinheadom preliatej krvi, sa stala obeť, ktorá pred videom trpí horšie, než tí reťazami rozšklbávaní úbožiaci na obrazovke.
Prvé poplašné svetielko sa mi v hlave rozsvietilo, keď som zistil, že režisérom nového Hellraisera je akýsi Allan Smithee. Týmto pseudonymom sa totiž zvyknú britskí a americkí režiséri podpisovať pod filmy, s ktorých konečnou podobou sú natoľko nespokojní, že odmietajú alebo sa hanbia uviesť v titulkoch svoje skutočné meno. Často je to vinou producenta, ktorý ignoruje režisérove predstavy a tvrdohlavo si presadzuje vlastné nápady. Ale môže ísť aj o to, že režisér jednoducho nezvládne svoju prácu. Ťažko povedať, ktorý z týchto dôvodov zničil Hellraisera IV. – asi obidva súčasne.
Príbeh filmu sa odohráva v troch rôznych historických obdobiach. Všetko sa začína vo Francúzsku 18. storočia a dozvieme sa tu, ako istý výrobca hračiek zhotovil legendárnu kocku, i ako boli pomocou nej úchylným okultistom prebudené temné sily. Potom nás strih prenesie do súčasnosti, kde prapotomok hračkára, mladý interiérový architekt, narazí na odkaz svojho predka a samozrejme aj na sadistických vládcov /alebo otrokov?/ kocky. Napokon sa ocitáme v scifoidnej budúcnosti, a dozvieme sa, ako prapravnuk hračkára i architekta, konštruktér kozmických staníc, vybojuje záverečný /?/ zápas s Pinheadom a jeho krvilačnou kumpániou.
Príbeh to nie je zlý /až na tú poslednú tretinu, kombinácia sci-fi a mystického horroru mi podobne ako u Horizontu udalosti jednoducho nesedí/, no scenár podľa neho vytvorený za veľa nestojí. Najmä postava stáročiami prechádzajúcej démonice je samoúčelná, zbytočná a nefunkčná – Pinhead si predsa vystačí sám. Režisér i kameraman svoju prácu vyložene odflákli – všetko sa odohráva v zle nasvietených, neprirodzene vypadajúcich interiéroch, kde každú chvíľu čakáte, že do záberu omylom vstúpi chlap v montérkach a odtlačí lacnú lepenkovú kulisu do inej časti filmového štúdia. Vizuálne efekty sú iba obstojné, to znamená asi na úrovni desať rokov starého prvého dielu, avšak rozhodne nedosahujú kvalitu trojky. Pinheadov pekelný pes, hoci ho vytvoril odborník v tejto oblasti Chris Walas /obludy v Gremlinoch či Muche/, vypadá pekne, ale pohybuje sa s prirodzenosťou Gašparka z púťového bábkového divadla. No, a aby sme z tejto filmovej zdochliny vytĺkli aj tú poslednú iskierku života, herci takisto ničím nezaujmú, hlavne ústredný predstaviteľ podáva taký mizerný výkon, že by som mu nezveril ani epizódnu úlohu v nejakom mexickom televíznom seriáli. Dokonca ani chudák Doug Bradley už z tejto hromady zhnitého mäsa nedokáže vyžmýkať ani jedinú kvapku občerstvujúcej krvi.
A tak paradoxne jedinou osobou, ktorá by mala z tohto „diela“ radosť, je sám Pinhead. Keby videl, ako diváci pred obrazovkami od nudy a sklamania zúfalo vyjú, asi by predal reťaze do starého železa a kúpil by si video. Až pri sledovaní Hellraisera IV. by tie padavky Cenobiti pochopili, čo je to skutočné utrpenie.