Titus Žal má sedem rokov. Jeho svet je svetom hradu. Miesta, kde sa všetko začína a končí, miesta, ktoré je stredom sveta i vesmíru, miesta, okolo ktorého sa všetko točí – a preto ono samo ostáva nehybné.
V tej nehybnosti vyníma sa každý pohyb, v tej tíši každý šepot, v tej tme každý záblesk… Ozvenou chodieb šíria sa Činy – s veľkým č. Čo nestojí za to, v tme nevidno.
Postavy Gormenghastu sú úzko zrastené so svojim prostredím. Vrastené do muriva jeho stien prežívajú. Kamenné karty v prvom diely boli rozdané… Žulové figúrky vážia každá jednu tonu. Ich konanie je obmedzené Zvykom, ktorý je tu Pán, Zvykom, čo nekreslí, ale tesá, charaktery, ktoré nedajú sa meniť…
Peake pohne len tam, kde to ide. Pohne figúrkou, s ktorou nič nezačal, lebo v prvom zväzku bola primalá – Titom. Pohýna Koncířom, ktorý je Zmenou skazy a Irmou Šmidrkalovou… lebo tá Koncířovým odmietnutím zmenená bola.
Koncíř je zlo samo vo svojej podstate. Čoho sa dotkne, ničí, akokoľvek vitálne by to bolo / mladá Fuchsia/ a to, čím pohrdne, dokáže si nájsť vo svete svoje miesto – aj napriek nevábnemu zovňajšku / stará panna Irma/ Irmina svadba je dôkazom, že svet Gormenghastu vo svojej zdanlivej ospalosti a zahnívaní je organizmom, ktorý – bezpochyby svojsky a pre nás bizarne – funguje. Smrť Fuchsie je dôkazom, že aj kľud v tomto svete má svoje hranice. Znamená úplné narušenie rovnováhy. Koncíř to “prepískol”. Dovtedy zabíjal staré. Gormenghast nie je ale len hniloba. Je to celok nesmierne pomalého organizmu, zasiahnutého vo svojom najcitlivejšom mieste, vo výhonku, ktorým sa má rozmnožiť. Gormenghast sa otrasie… a smeruje k obnoveniu svojej prirodzenej celistvosti mýtu, neseného takmer monumentálnymi postavami.
Peake pri popisoch protagonistov navodzuje nanajvýš špecifickú atmosféru. Bizarné figúrky vzbudzujú údiv, ľútosť, zvedavosť, miestami nostalgiu – nie však odpor. Akokoľvek podivne vyzerajú členovia profesorského zboru v škole, kde sa učí Titus, Peakovými očami sa učíme rešpektovať odlišnosť – a rozmanitosť. Peakovi hrdinovia sú poväčšine škaredí, úbohí, neúspešní. Nedokážeme ich obdivovať, na druhej strane však: nic nevzbuzuje lásku víc než selhání. /s.129/
Peake majstrovsky načrtáva celý vesmír fantastiky v rámci realizmu. Hoci sú jeho hrdinovia ľuďmi, ich výzor, zvyky a charakter, sú neobyčajnejšie než výzor a zvyky u elfov či hobitov. Nie sú to totiž priemerní príslušníci svojho druhu, ale jedinečné bytosti homo sapiens.
Peakovým vesmírom fantastiky sú Dickensove postavy vytrhnuté zo svojho časopriestoru prostredia a ponorené do prítmia bezčasia Gormenghastu, v ktorom nadobúdajú nanajvýš groteskný charakter.
A propo… groteska… Peakova má naozaj dva konce. Úsmevný i hrozný. A čitateľ nikdy nevie, ktorým koncom palice autor udrie. Hra žiakov, vonkoncom nie nevinná, nás mrazí popisom svojej krkolomnosti. Postupne si však zvykneme a prijmeme herné pravidlá. V poskokoch hodných Nea sa nikomu nič nedeje a tak sa, presne ako uprostred akčného príbehu, cítime bezpečne. Úplne všedný pohyb však napokon vedie k smrti riaditeľa. Hra sa mení na horor. Respektíve, život vytláča hru – ako časopriestor akcie, v ktorom smrť neexistuje.
Tam, kde to čakáme, sa neudeje nič. Tam, kde nie, všetko. Z tmy sa odrazu vynárajú pokrútené, no pôsobivé obrazy – presne ako keď lúč baterky v kúte katedrály objaví figúrku anjela a potom úškľabok čerta.
Sestry – dvojičky, stvorenia nanajvýš mdlého ducha sa, ponížené na najvyššiu /či skôr najnižšiu/ mieru plazením pod kobercom, rozhodnú Koncířa zlikvidovať sekerou, ktorá má spadnúť sponad dverí. Profesor, doktor a osemročný Titus hrajú guličky.
Barkantin, jednonohý pán obradov, podpálený intrigánom Kocířom sa v kŕči zúfalstva a pomsty zakliesni o súpera. Horiaci Koncíř skáče do zabahnenej priekopy.
Obludné kontrasty by všade inde pôsobili absurdne… tu však sedia.
Svet Gormenghastu má totiž nesporne pravidlá. My však nevieme aké.
V samotnom Gormenghaste to vie len pár ľudí. Život sa tu skladá z ustavičného hľadania, blúdenia a hmatania.
Azda aj preto tu opatrní utkvievajú v takmernehybnosti…
Azda aj preto je tento svet omnoho zaujímavejší než fantasy svety s manuálom pokynov v prílohe.
Určite preto je to svet-labyrint, ponurý a pokrútený a nie svet-priamka. Svet, ktorému obludná spleť pravidiel vrástla do drene muriva a v ktorom je život kamenne ťažký.
Komu sa aj vo svetle týchto skutočností vidí tempo textu príliš pomalé, mal by si uvedomiť, že skutočným hlavným hrdinom je Hrad.
A komu budú vadiť preklepy – jeden medziiným aj na obálke – nech tíško stlmí v chodbe svojej mysle svetlo fakle. Gormenghast za to stojí.