„Odpustíte mi?“
„Nemám vám čo odpúšťať, drahý priateľu. Možno Roxana…“
„Úbohá Madeleine, ktorú ešte stále nazývate Roxanou… Celý svoj život prežila v klamstve.“
„Bola vo svojom sne šťastná.“
„Áno, moja najdrahšia. Nikdy sa nedozvedela, že jedine vy ste boli mojou hviezdou, mojím svetlom. Aj ja na to prichádzam len teraz. Bol som hlupák. Odpusťte mi, prosím.“
„Vy mi odpusťte, že nedokážem predĺžiť váš život.“
„Môj život… bol krásny… vďaka vám,“ zašepkal starý muž. Po líci zjazvenom mnohými súbojmi sa mu skotúľala slza. Sadla som si k nemu na lôžko a pohladila ho po zvráskavenej tvári.
„Nikdy na vás nezabudnem, vy môj posmešník.“
Držala som ho za ruku, kým jeho unavený život celkom nevyhasol.
–
„Nevadilo vám, že si vás nezobral za manželku?“
Zatienila som si oči pred slnkom, ktoré sa lialo širokými oknami dovnútra. Nie, tomuto mužovi sa z tváre nedá vyčítať nič. Aj pohár vína odmietol.
„Ako sám najlepšie viete, nemohla som sa vydať ani za jedného z nich. Mimochodom, pán vyslanec, ako sa vodí môjmu zákonitému manželovi?“
Možno ho moja zlomyseľná otázka priviedla do rozpakov, ovládol sa však dokonale. Ani ja som nebola taká pokojná, ako som sa tvárila. Nech už konečne povie, kvôli čomu sem vlastne prišiel.
„Viete, madam, tá nepríjemná záležitosť sa ho veľmi dotkla. Nie je jednoduché byť manželom odsúdenej ženy, iný na jeho mieste by svoj záväzok už dávno zrušil. Nevedeli ste si vážiť dokonalý vzťah? Veď manžela vám vybrali z tisícky uchádzačov!“ Zahľadel sa na môj pohár. „Ale neodbiehajme. Čo ten váš ďalší básnik?“
–
Paríž. Navždy sa mi bude spájať s jeho menom. Nie, Jules nebol básnikom. Bol však skvelým rozprávačom, rojkom… Žiť vedľa neho bola číra radosť. Náš vzťah trval vyše päťdesiat rokov, od tých nádherných Vianoc 1848 až do uplakaného marca 1905.
„Je to neuveriteľné. Ste stále rovnako mladá a krásna, kým zo mňa sa stal starec. Má to aj svoje výhody. Nepočujem už na jedno ucho, no teraz sa ku mne dostane len polovica hlúpostí, ktoré plynú svetom. Je mi to veľkou útechou.“
Vôbec nie je ľahké zvyknúť si, že tak skoro umierajú.
Môjho prvého pozemského muža upálili.
–
„Nemohli ste predsa čakať, že váš trest bude prechádzka rajom. Boli ste odsúdená za ťažký zločin. Nevera je jedným z najdeštrukčnejších spôsobov narušenia harmónie. Mali ste šťastie, že sa dotyčný pán zachoval rozumne a oznámil vaše úmysly skôr, ako došlo k niečomu nenapraviteľnému. Takto sa po odpykaní trestu môžete znova vrátiť do harmonickej spoločnosti.“
Musela som sa usmiať. Už dávno som sa prestala hnevať na toho muža, ktorému som chcela venovať svoju lásku. Aká som len vtedy bola naivná!
„Pán vyslanec, prepáčte, ale vôbec ste ma nepochopili. Už hodiny ma vypočúvate, zaznamenávate si môj tunajší život, a stále nerozumiete, čo som tu objavila. Áno, zažila som veľa trápenia, príkoria a strádania. Ale na druhej strane, zásluhou týchto ľudí som spoznala radosť, vášeň, sny. A lásku.“
Pokrútil hlavou. „Taká hlúposť. Vášeň, láska… Tieto veci predsa nie sú zmyslom života.“
Nedokážem sa na neho hnevať, je mi ho iba ľúto. „Prepáčte, nemôžete tomu porozumieť. Nikdy ste to totiž nezažili. Smiem vám naliať?“
Na moje prekvapenie prikývol. Opatrne si usrkol z vína voňajúceho južným slnkom a vydýchol.
„Radila by som vám piť pomalšie, nie ste na alkohol zvyknutý. Má lahodnú chuť, však? Viete, oni aj to víno dorábajú s láskou. Nie, rozhodne nie sú takí dokonalí, ako my. Klamú, hádajú sa pre maličkosti, zabíjajú sa kvôli svojej pravde alebo kvôli zisku, majú svoje strachy a choroby. Ale vedia sa radovať. Oni dokonca milujú aj svoje deti, a nie vždy sa starajú, či im prídu vhod. Žijú veľmi krátko, ale ich život je oveľa plnší, rozumiete?“
Poprvýkrát viditeľne zneistel. Vstal a prešiel sa po izbe, v ktorej sa zapadajúce slnko hralo s neposednými tieňmi.
„Nuž, napriek určitým obmedzeniam, máte to tu zariadené veľmi pekne.“
„Za tie roky si človek všeličo nadobudne.“
Podišiel k písaciemu stolu, roztržito sa prehraboval v papieroch. Jeho správanie ma začínalo znervózňovať. Už od rána ma obťažuje, ale stále sa nedostáva k veci. Nemám rada takéto naťahovanie, akosi som si už zvykla žiť rýchlejšie.
„Toto je čo?“ Zdvihol jeden z napísaných a neodoslaných listov.
„Prečítajte si, učili ste sa predsa po anglicky.“ Prečo by som mu to nedovolila? Veď pozná aj delikátnejšie podrobnosti môjho života.
Naklonil papier k oknu a začal nahlas čítať:
„Drahý Arthur,
Vašou zásluhou sa moja stratená batožina dostala domov. Verím, že raz bude aj letecká doprava dokonale spoľahlivá. Rovnako ma potešila aj správa o Vašom doktoráte. Srdečne gratulujem!
Akokoľvek, zostávam Vašou dlžníčkou. Až vás niekedy túžba po dobrodružstve zavedie k Veľkému bradlovému útesu, navštívte ma, prosím, v mojom skromnom dome. Podnebie je prijateľné a ľudia sú tu veľmi zaujímaví.“
„List priateľovi, pán vyslanec.“
Znova si sadol do kresla. Naliala som mu do prázdneho pohára, napriek tomu, že jeho tvár začala dostávať neobvykle červenú farbu. Štrngli sme si. Už to ďalej nevydržím. „Pane, nechceli by ste mi konečne povedať skutočný dôvod vašej návštevy?“
Doprial si dlhý dúšok. „Súdna porota prehodnotila váš priestupok a jemu úmernú dĺžku trestu, madam. Je mojou povinnosťou oznámiť vám, že dnešným dňom sa vaše vyhnanstvo končí. Znova sa stávate plnoprávnou členkou našej spoločnosti.“ Začkalo sa mu a zmätene si chytil nos. „Prepáčte. Taktiež vám nesiem súkromný odkaz od vášho manžela. Váš priestupok i trest považuje za nenávratnú minulosť a je ochotný vás prijať späť ako svoju zákonitú manželku. Môžete sa vrátiť domov, madam, vaša tvár je znova čistá.“
Výbuch môjho smiechu ho nadhodil v kresle.
„Ach, pán vyslanec! Vy si po tom všetkom, čo som vám povedala, skutočne myslíte, že by som sa vrátila tam? Toto je môj domov, táto Zem, kam ste ma poslali vraj za trest. Nepochopili ste, že váš trest bol pre mňa vykúpením z nekonečného života bez citov, ktorý vy nazývate „harmonickým“? Nie, ďakujem. Ja som tu naozaj šťastná, ak viete, čo znamená to slovo.“
Neisto vstal. So smutnou tvárou vylovil z vrecka teleporter a položil ho na stôl.
„Je to vaše rozhodnutie, madam. Nezničte, prosím, tento prístroj, pre prípad, že by ste sa niekedy rozhodli ináč.“
Nervóznymi prstami si začal nastavovať svoj vlastný prenášač. Dovolila som si jemne sa dotknúť jeho lakťa. „Počkajte, pán vyslanec. Ešte jednu vec mi prezraďte: Však nie som jediná, čo sa odmietla vrátiť domov? Koľko je tu takých žien, odsúdených za preukázaný cit? Koľké sa odmietli vrátiť?“
Nešťastne pokrútil hlavou. „Prepáčte. Nie je mi dovolené zodpovedať vaše otázky. Ale dovoľte, madam, aby som sa opýtal niečo ja vás. Vraveli ste, že všetci tí muži vás milovali. Ehm…“ v rozpakoch si otrel spotené dlane. „Sú také aj ich ženy?“
S poviedkou Horalka sa jej autorka Alexandra Pavelková v roku 1995 dostala do finále literárnej súťaže Cena Gustáva Reussa. CGR bola v rokoch 1991 – 2001 jedinou slovenskou súťažou zameranou na poviedky žánru fantastiky (súťaž CGR pretrvala do roku 2003, ale v roku 2002 začal prvý ročník súťaže Raketa, neskôr Cena Fantázie). O vznik CGR sa zaslúžil Slovenský syndikát autorov fantastiky (SSAF) a na organizácii sa podieľali najmä Ondrej Herec, Vlado Srpoň, Eva Kováčová, Jozef Svítek a ďalší. Porotu často tvorili renomovaní literárni kritici a spisovatelia. Pri príležitosti vyhlasovania výsledkov súťaže a odmenenia ocenených organizátori každoročne pripravili pre súťažiacich v Revúcej, rodisku Gustáva Reussa, trojdňový literárny seminár spojený s diskusiou s porotcami, stretnutím s laickou porotou – študentmi z revúckeho gymnázia, a rôznymi kultúrnymi akciami. Táto súťaž pomohla odraziť sa mnohým zo súčasných známych autorov fantastiky (napr. Jozef Girovský, Michal Hvorecký, Alexandra Pavelková, Marek „Hyena“ Eliáš, Rastislav Weber, Zuska Minichová – Stožická, Dušan Fabian a i.).
Poviedku Horalka si čitatelia dosiaľ mohli prečítať v zborníku Krutohlav 1995, antológii víťazných a finálových prác daného ročníka súťaže. Alexandra Pavelková bola úspešná aj v ďalších súťažiach. Je autorkou deviatich kníh, niektoré z nich vyšli i v českých a poľských prekladoch. V časopisoch a antológiách publikovala množstvo poviedok. Je známou publicistkou a adminom nášho portálu. Na stránkach Fandom SK už boli publikované jej poviedky No a čo: Omylom sa nevyhneš (finále CGR 1996), Správna rúra do neba (tiež finálová poviedka CGR 1996), a vesmírna paródia Tisíc podôb lásky (finále CGR 1999) a v súťaži Ohnivé pero sa čitatelia mohli stretnúť s jej poviedkou Nočný spoj.
Každý nejako začínal. Niektorí sa po počiatočnom nezdare vzdali, iní naopak – poučili sa zo svojich chýb a postúpili do vyšších literárnych levelov. Niektorí už pri nástupe zahviezdili, aby krátko na to zhoreli v žiare svojho úspechu. Sú i takí, ktorí triumfovali hneď na začiatku a ich literárna kvalita i popularita rokmi ešte vzrástla. V rubrike Protopero prinášame poviedky dnes už renomovaných i dlho odmlčaných autorov fantastiky, tak ako s nimi pred rokmi slávili úspechy v literárnych súťažiach. Môžete ich porovnať s ich súčasnou tvorbou či s textami, ktoré bodujú v súťažiach súčasných. A predovšetkým si môžete dopriať zaujímavý zážitok pri ich čítaní.
Boli ste aj vy v minulosti úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác? Kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@gmail.com.