 |
Nie vždy človek nájde v knihe to, čo čaká. A nie vždy sa mu to, čo nájde, páči. Ja som čakala niečo, čo je pre Carda typické a nebola som sklamaná. Aj keď obsah knihy bol celkom iný, než som pôvodne predpokladala. Ale aby som iba neskladala slovíčka do riadkov: Zbierka Cardových poviedok ma prekvapila, pretože namiesto typického sci-fi som našla poviedky horrorové a sklamaná som nebola, pretože príbehy nesú v sebe Cardovo typické rozprávačské umenie. A je to jedna z kníh, kde sa oplatí prečítať si úvod i doslov…
Zbierka obsahuje jedenásť poviedok.
Eumenidy na záchodě ve třetím patře – bezohľadný Howard, majster v umení manipulovať ľuďmi vo svoj prospech, je po odchode od rodiny prinútený zamyslieť sa nad svojím životom. Prehodnotiť celé svoje bytie od detstva, od otcovej smrti, až po príčiny rozkolu vo vlastnej rodine. Pohne ho k tomu jediný dobrý a paradoxne osudový skutok v jeho živote – záchrana podivného zmrzačeného dieťaťa, ktoré našiel poloutopené v záchodovej mise penziónu. Začne sa tým prenasledovanie výčitiek svedomia. Výčitky svedomia sú jednou z najstrašnejších vecí, hlavne, keď sa zhmotnia. Nie nadarmo sa hovorí, že zločin nasleduje trest…
Odchod – Mark Tapworth je úspešný podnikateľ, večne zamestnaný, večne v kolotoči práce. Natoľko zaneprázdnený, že si neuvedomuje príčinu podivných udalostí, ktoré ho začnú prenasledovať. Aké je jeho manželstvo? Má deti? Nemá? Čo robí v obývačke jeho domu truhla so záhadným nebožtíkom?
Hluboké dýchání – Dale Yorgason si všimne synchronizovaný dych svojej ženy a dieťaťa. O niekoľko hodín nato jeho rodina tragicky zahynie. A zakaždým, keď si Dale u niekoho povšimne takéto dýchanie, dotyční ľudia v krátkej dobe prídu o život. Premýšľa nad týmto javom a dochádza k záveru, že toto synchronizované dýchanie je vlastne predzvesť smrti. Praktické overenie tejto teórie ho priviedlo pred súd a napokon do liečebne. Ale tieto fakty nezmenili nič na tom, že spoznal dych smrti.
Farma tlouštíků – Barth zaobchádza so svojím telom absolútne nešetrne. Je pôžitkárom života, gurmánom. Môže si to dovoliť, veď existuje klinika, kde ho očakáva jeho klon – telo dokonalé, svieže a pružné, do ktorého je pri „spotrebovaní“ pôvodného tela prenesená celá jeho pamäť, celé jeho vedomie. Na kliniku prichádza nestvorne tlstý a zdevastovaný Barth a odchádza štíhly a svieži mladík. Čo sa ale deje s „použitým“ telom? Ako končí pôvodný Barth?
Zavírání víka času – parta zlatej mládeže kdesi v budúcnosti si kráti čas a spestruje párty zaujímavým „športom“ – cestovaním v čase a prežívaním smrti. Ako to pôsobí na obeť ich hier, čo môžu spôsobiť, to ich nezaujíma. Ale božie mlyny melú pomaly, ale isto…
Dálniční hry – niekedy je cestovanie po diaľnici nudné a zdĺhavé. Preto si ho treba vedieť spestriť. Ale vzrušenie a napätie takýchto hier je ako droga. Keď človek raz začne, nevie prestať, ani keď jeho „hra“ má smrteľné následky. Presne toto postihlo hrdinu tejto poviedky. Človek zrazu s údesom zisťuje, že sa z neho stáva netvor. Lenže každá kosa raz narazí na kameň.
Hrobka písní – zmrzačená Elaine, ktorá v detstve prišla o ruky i nohy, žije v opatrovateľskom ústave. Napriek svojmu postihnutiu nie je nešťastná. Aspoň nie do doby, kým má okolo seba dostatok podnetov, ktorými môže žiť, ktorými sa môže zaoberať. Ale ak je pre dušu väzením vlastné telo, neznesiteľným je, ak ani to telo nemôže opustiť štyri steny a duša sa ocitá v dvojnásobnom väzení. A tak Elaine v období dažďa a zlého počasia nesmie von a utieka sa do snov(?) o zvláštnej bytosti, ovládajúcej svojou mysľou kozmickú loď a spievajúcej príťažlivé piesne voľnosti. Jej duša sa prepadá do vesmírnych hĺbok a zachrániť ju môže iba jej priateľ psychoterapeut. Ale je osoba, ktorá sa prebrala z komatózneho stavu ešte Elaine?
Největší zábrana – hlavný hrdina chodí do kurzu písania prózy, kde si frekventanti navzájom svoje práce čítajú a hodnotia. Všetci, okrem jedného. Hrdina sa nechce zmieriť s tým, že jeho práce prakticky roznáša na kopytách človek, ktorý ostatným na zhodnotenie nedal ani jednu svoju poviedku a tak od neho nejaké jeho dielko vypýta. Dostane prvé tri strany…Na otázku, prečo iba prvé tri strany, prečo svoje poviedky dotyčný nikdy nedokončí, dostáva zvláštnu odpoveď.
Objevenec a král skečů – doktorovi Alvinovi Bevisovi a jeho žene Connie sa narodí syn. Je to zvláštne dieťa. Napriek všetkým predpovediam lekárov je geniálny. V osemnástich mesiacoch už poznal abecedu, v troch rokoch čítal. A čítal veľa a všetko. Problém bol v tom, že svoje príbehy potreboval prežívať. Táto jeho posadnutosť príbehmi v neskoršom veku donútila jeho otca k odpútavaciemu manévru. Alvin kúpil svojmu synovi tarotové karty a dúfal, že ho zaujmú. Zaujali. Až veľmi. Joe zostavil počítačový program, ktorý na základe náhodného vyjadrenia testovanej osoby vyložil tarotové karty a tie ukázali pravdu. Tento program sa ukázal ako skvelý pomocník pri diagnostikovaní a liečení psychických porúch, ale do rodiny šťastie nepriniesol. Pretože každý z nás si v sebe nesie svoj príbeh, svoju vlastnú pravdu, svoj osud.
Vzpomínky mé hlavy – bizarný príbeh samovraha, ktorý svoj list na rozlúčku, rozprávanie o zdeformovanom a nefunkčnom vzťahu a príčine svojej samovraždy píše až po svojej vlastnej smrti.
Ztracení chlapci – autor sa kvôli práci aj s rodinou presťahoval do malého mesta. Mladšie deti boli zmenou nadšené, najstarší syn nie veľmi. Musel zmeniť školu, nemal kamarátov. Rodina žila v starom dome, ktorý ako jediný vyhovoval jej finančným možnostiam. Narodenie štvrtého, detskou obrnou postihnutého dieťaťa prinieslo ešte viac starostí a obmedzilo pozornosť voči ostatným deťom. Scotty to niesol najťažšie. Postupne sa rodine odcudzil – aspoň rodičia to tak videli a cítili. Mali o neho strach, pretože sa dozvedeli, že v poslednej dobe v okolí zmizlo niekoľko chlapcov jeho veku, ale starostlivosť o najmladšiu postihnutú ratolesť prehlušila tieto obavy. A preto ich potešilo, keď inak uzavretý syn prejavil na Vianoce prianie. Chcel si pozvať na Štedrý večer kamarátov. A rodičia zdesení zistili, že sú to práve chlapci, ktorí boli celú dobu nezvestní…
Prečo som na začiatku vravela, že si treba prečítať i doslov? Autor sám tu totiž vysvetľuje okolnosti a podnety napísania jednotlivých poviedok. Jeho motivácia je jasná a pomáha nám tieto poviedky správne pochopiť. Hoci „správne“ je pojem naozaj relatívny. Vo všetkých poviedkach však objavujeme aj niečo medzi riadkami a keďže autor použil veľa autobiografických faktov, spoznávame ho nie len ako skvelého rozprávača, ale aj ako zaujímavého človeka. Mňa osobne zaujali práve tieto autobiografické črty. A rôznorodosť postrehov v jednotlivých poviedkach. Niektoré vo mne vyvolali aj asociácie na diela iných autorov – napríklad Hrobka písní. Vybavila sa mi poviedka z jedného starého zborníka, Helva – loď, ktorá spievala. Jednak spoločným motívom spevu a jednak rovnakou túžbou uväznenej duše po niečom, čo je pre ňu nedosažiteľné. Myslím, že pán Card nám touto zbierkou dokázal, že ani jeho nemôžeme zaškatuľkovať iba ako autora sci-fi, ale že má širší záber a aj v oblasti horrorových poviedok predviedol rovnakú rozprávačskú virtuozitu, ako napríklad v cykle o Enderovi. Obsahu zbiery zodpovedá aj ústredný motív obálky – postava, haliaca v plášti množstvo tvárí. Presne tak, ako si my v duši schovávame svoje fóbie a strachy, svoje túžby a predstavy. Myslím, že až na necitlivý výber písma na obálke ( môj súkromný názor – ale ja mám vraj divný vkus :o) ) odviedol Laser na tejto knihe dobrú prácu. Aspoň som si teda pri čítaní nevšimla žiadne chyby v podobe preklepov a podobných rušivých elementov. A keďže je Hrobka písní uvádzaná ako prvý zväzok Map v zrcadle a Laser už pripravuje zväzok druhý, teším sa a dúfam, že naň nebudem musieť čakať veľmi dlho.
Dávam 8,5/10
Orson Scott Card, Hrobka písní – Mapy v zrcadle, svazek 1. – horror (Laser, Maps in Mirror – The Changed Man, obálka: Paul Scanlan, úprava Petr Bauer, preklad: Petr Kotrle, Vojtěch Pala, cena: 240,–Sk, mäkká väzba, 267 strán, ISBN 80–7193–112–8)