Druhý diel trilógie austrálskeho autora je s predchádzajúcim spojený len veľmi voľne.
V knižke nájdeme dve dejové línie. V prvej nás za sebou vlečie energická Lirael, ktorej chýba dar videnia, v jej komunite obvyklý. V snahe vyvážiť tento handicap, usilovne sa zaoberá mágiou – a v boji s rôznymi démonickými príšerkami dosahuje pozoruhodné pokroky. Nie je nezaujímavé, že značná časť jej dobrodružstiev sa odohráva v knižnici. Táto ustanovizeň, plná foliantov s nebezpečnými kúzlami, sa totiž v Nixovom svete stáva miestom, kde sa bez zbrane žiaden z pracovníkov nemôže ani pohnúť. V druhej dejovej línii sledujeme osudy Sama, syna Sabriel, hlavnej hrdinky prvej časti, dediča jej nadania, predurčeného vládnuť magickej ríši za stenou. Sam mal po matke údajne zdediť talent a poslanie rodu Abhorsenovov – schopnosť chodiť do sveta mŕtvych a bojovať s nimi. Mladík si však vonkoncom nie je istý, či je a bude správnym mužom na správnom mieste. Žiaľ, doba si práve žiada akčných hrdinov. Mŕtvych a prízrakov je čoraz viac, dar zraku vo viacerých miestach Ríše zlyháva. Niečo sa chystá – a narodeninové prekvapenie to asi nebude.
Ponurý text, žánrovo sa pohybujúci na hranici medzi temnou fantasy a hororom zaujme prepracovaným psychickým pozadím postáv. Na rozdiel od klasickej fantasy sa prejavujú rovnako smerom dovnútra ako navonok. Samovej neistote a snahe Lirael prekonať komplex z handicapu /ktorý je v skutočnosti len odlišnosťou, to však mladé dievča “nebolí” o nič menej/ skutočne veríme. Charakteristika postáv nie je len prídavkom určeným na ich rozoznanie v šachu bojov, ale východiskom a základom príbehu. U Nixa nie je natoľko dôležité čo sa deje, ale kto dej vykonáva. Každá z akčných scén má úzko individualizovaný ráz , pretože priamo nadväzuje na motiváciu – či demotiváciu – hlavných postáv.
Veľmi dôležitú zložku hrá v knižke opis prostredia. Ponuré scény sa pred nami vynárajú nenásilne a plynulo ako obrazy, prstami dojmov nám zovrú srdce… namiesto výpočtu predmetov náznak či skratka metafory…Nix sa pri tvorbe tejto zložky textu, na rozdiel od nespočetných nasledovníkov Tolkiena, vrátil k tradícii fantastiky 19. storočia. Jeho opisy sú väčšmi poetické než faktografické. Vyvolávajú tak v čitateľoch silnejší dojem. A čo je najdôležitejšie – chceme ich čítať.
Dve časti trilógie poskytujú dostatočne reprezentatívnu vzorku na to, aby som v závere mohol skonštatovať, že Garth Nix dodal klasickej temnej fantasy s príchuťou hororu hĺbku poézie, múdrosť a krásu, ktorej sa už v orgiách popisov a poskokov počítačoidných panáčikov takmer bola vzdala.