 |
Vzhľadom na to, že pred nedávnom šiel v televízii film rovnakého mena, nezaškodí si porovnať, v čom sa líši Hvězdná pěchota Roberta A. Heinleina od filmového prepisu pod taktovkou Paula Verhoevena. Pretože, rozdiel štyridsiatich rokov a existencia (resp. neexistencia) studenej vojny nie je to jediné, čo ich odlišuje. Johnnie ostal Johnniem, no myšlienka… tá sa zmenila.
Je všeobecne známe, že Robert A. Heinlein bol nadšeným obdivovateľom armády a aj v časoch vojny vo Vietname stál na strane uniforiem, aj keď väčšina amerických spisovateľov bola proti nemu. Jednoducho, Heinlein svojho seržanta miloval, pretože z neho – zrejme – vychoval muža. Svoju (chlapskú) lásku dal potom najavo v knihách – ktorých prototypom sa stala práve Hvězdná pěchota (Starship Troopers). Toto dielko totiž rozpráva príbeh chlapca, ktorý sa na bojisku stal mužom – pričom na deji v pozadí, boji s emzákmi, ani omylom nezáleží. Hvězdná pěchota v origináli dokonca ani nemá koniec, na rozdiel od filmu Paula Verhoevena…
Vo filmovom prepise badať iróniu, občas až parodický nadhľad, ktorý knihe chýba. Robert Heinlein pojal svoj román ako agitáciu v prospech autority, zodpovednosti a disciplíny – ako svätej trojice, ktorá v budúcnosti zachráni svet. Spisovateľ pohŕdavo kritizuje zmäkčilú – ako to on nazýva – pseudomorálku dvadsiateho storočia, falošné zľutovanie nad hriešnikmi, ktoré dovedie svet do skazy. Alebo, takmer do záhuby, krízu kdesi v našej blízkej budúcnosti odvráti armáda, ktorá na svoje plecia zoberie zodpovednosť za šťastnú budúcnosť. V tomto svetle sa javia inak aj nedávne udalosti v USA, hlavne v duchu nepodložených úvah „za všetkým stoja tajné služby, ktoré majú záujem zosilniť svoj dohľad nad vox populi – a ideálnou cestou k tomuto cieľu je stav bojovej bohotovosti proti neznámemu nepriateľovi“. Heinlein dokonca zašiel tak ďaleko, že status občana spoločnosti pririekol len tomu, kto dobrovoľne absolvoval vojenskú službu – či už pri terraformingu Venuše alebo v Ďalekom vesmíre, v boji s Chrobákmi. Kto nebol v armáde, nemá právo niesť zodpovednosť za osud homo sapiens…
Napriek odlišnému poňatiu – agitácia kontra ironický výsmech, obe diela majú dosť vecí spoločných. Prostredie, rámec deja, postavy… no predovšetkým to, že to nie sú ani omylom vrcholné ukážky ľudovej tvorivosti. Originál sa stratil v popisoch vojenského drilu, v poctách seržantom a medailách padlým hrdinom. Neostal čas ani na lásku, ani na vtip, ani na to obyčajné držím palce hrdinovi, pretože je sympatický. Johnnieho príbeh, rozprávaný v prvej osobe sa stratil pod záplavou Heinleinovej lásky k uniforme – spasiteľovi ľudstva.
Nuž a Verhoeven si z knihy zobral to zlé, skúsil to vylepšiť nadhľadom, no… nepodarilo sa. Ani vtip, ani láska nevyriešili jalovosť bezduchého hrdinstva – akceptujem síce nevyhnutnosť násilia, no nedokážem ho prijať ako všeliek na utrpenie. Klin sa niekedy nedá vyraziť klinom, pretože úder občas skĺzne a vy len bodnete hlbšie („žiarivým“ príkladom sú nálety, kde jedna bomba VŽDY dopadne na obytnú štvrť).
A kým film mal aspoň príjemné akčné momenty, kniha ma len hlboko sklamala. Opäť tu raz máme dielo, ktoré sa snaží hľadieť ku koreňom, no znova poukáže len jednu stranu mince. Áno, mladého zločinca treba potrestať, pán Heinlein, v tom máte pravdu, no neverím, že cesta homo sapiens ku hviezdam by mala byť lemovaná zástupom kanád.
Však, Yoda?
Hvězdná pěchota, Heinlein Robert A., vojnová sf (AND Classic, orig. Starship Troopers, preklad Dana Krejčová, obálka Jan Patrik Krásný, brož., 239 strán, ISBN 80–85782–79–0)