 |
Už po prvých stránkach románu Vladimíra Kostihu mi stŕpli zuby. Príbeh sa odvolával na text, ktorý v knihe nie je – a ja som sa mohol len domýšľať, prečo všetky postavy „híkajú“ pri pohľade na hlavného hrdinu. Zarazilo ma to – to sa predsa čitateľovi nerobí. No to ešte nebolo to najhoršie. Ako som sa prehryzával textom ďalej (sľúbil som, že to dočítam), ježili sa mi vlasy na zátylku. Bože, tento človek sa snáď zbláznil!!! Zabíjané ženy, kastrovaní muži, týrané deti… Bože, kam až môže literatúra klesnúť!
To, že sa Hvizd Birny odvoláva na text poviedky Trpaslík (ktorá v knihe nie je), sa dá prehltnúť. Po čase sa odvolávky na predchádzajúci dej stratia a vy sa dostanete do obrazu. Obrazu… je to teda poriadne krivé zrkadlo! Pre ilustráciu vám načrtnem čosi z podkladu deja. Na planéte Ramisa sa pôvodné ľudské osídlenie sociálne zvrhlo. Skončilo to polootrokárskou spoločnosťou, kde ženy (ovládané cirkvou Matiek) kastrujú mužov, aby potom v pokoji masturbovali (rozumej modlili sa) s preparovanými… ehm, onými ;-) Kastráti sú chovaní v ubikáciách podobných koncentráku a mozgy všetkých (žien, dievčat, chlapcov pred kastráciou) sú prepierané dosť zvrátenou (a nelogickou) demagógiou. Citujem: „Rodina – vynucené soužití mladších příbuzných s dominantním mužem, který je zotročoval.“ Nuž, takto si originálny svet pre svoj román predstavuje Vladimír Kostiha, inak starý harcovník (narodil sa v roku 1944), autor a prekladateľ.
Zauzlenie deja je vyvolané existenciou komunity, ktorá nežije podľa zaužívaných praktík (šmik sem, šmik tam). Táto spoločnosť žije za hradbou neprístupných hôr. Za túto „oponu“ občas ujde niekto z „normálneho“ sveta a tak to mocných (kňažnú Hanelettu, ctihodné Matky) naštve – a rozhodnú sa rebelov zlikvidovať. Tak, a vtedy sa na Ramisu vracia Benjamin Woodsley Chichester King (skutočne „kvalitné“ meno), agent nie nepodobný Markovi Stoneovi (až na to, že sa jeho android nevolá Ray). Ben King je spoločnosťou „kastruj, kastruj, vykrúcaj“ dosť znechutený a tak sa rozhodne postaviť na čelo spravodlivého boja. Energomety sa rozpália, meče zalesknú (áno, je to typická postkoloniálna spoločnosť) a vystrekne krv. Lámu sa väzy (najmä žien!), prebodávajú žalúdky, drvia lebky. A je jedno, či padá dievča, starena, matka, chlapec alebo nemluvňa. Plus, ako bonus, obľúbenou smrťou, v ktorej sa autor vyžíva, je ubičovanie k smrti…
Zvrátená, na sadistickom sexe postavená zápletka má však ešte jednu chybu. A dosť podstatnú, pre ktorú nie je možné odpustiť nechutné násilie. Kniha totiž absolútne postráda logiku, výstavbu deja, gradačného oblúka alebo tvorbu postáv. Autor sa jednoducho vyžíva v opisoch (sexom nabitých situácií, zabíjania – vo finále, keď detailne ubil desiatky žien, sa mi chcelo zvracať) a z hlavného hrdinu spravil nezničiteľného Supermana (má čarovnú vestičku – lepšiu ako Jeden prsteň!) – takže o akomkoľvek tajomstve alebo akcii môžete len snívať. Nielen, že sa vám prevracia žalúdok, ale sa aj nudíte! Tam, kde má Mark Stone aspoň štipku humoru, prekvapenia, nadhľadu (smeje sa sám zo seba), Benjamin Kingsley poletuje nad zdivočenou krajinou a diví sa, čo všetko spôsobil. Stáva sa hercom bez roly, ku koncu to dokonca vystihol sám autor, keď zistil, že je hlavný hrdina zbytočný a „odletel“ ho preč. A – čo je najhoršie – na ďalšiu planétu, tentoraz plnú homosexuálov (planéta Leshom). Bože, hrozí nám ďalšie pokračovanie! Jednoznačne pred týmto krokom vydavateľstvo Leonardo varujem – Andrzej Sapkowski tak skoro niečo väčšie nenapíše a takéto „birny“ ich môžu priviesť do hrobu… Skutočne nechápem, čo viedlo autora k napísaniu takéhoto diela.
Hodnotenie – Fuj!
Hvizd Birny, Kostiha Vladimír, nechutná sci-fi (Leonardo, obálka René Balický, brož., 270 strán, 140 Kč, ISBN 978–80–85951–27–4)