Jednoducho mágia

Thomas Harlan: Stín Araratu

Dobrodružný príbeh podfarbený temnou fantastikou, miestami prechádzajúcou až do hororu.

Len čo prečítate niekoľko odstavcov knižky, nevyhnutne vás musí zaraziť obálka. Postavy na nej majú šaty zodpovedajúce anglickej renesancii, nie sklonku Rímskej ríše. Podobné zaškrípania sa vyskytujú aj v samotnom texte. Najvýraznejším z nich je jedna z hlavných postáv, centuriónka (tj.stotníčka) a nájomná vrahyňa Thyatis. Táto postava zjavne poteší feministky, avšak oprávnene rozladí tých, čo aj v historickej fántasy očakávajú akú-takú vierohodnosť autorom zvolených kulís. Inak proti tejto postave nič nemám. Je sympatická, dobre vykreslená – ale umiestnená do nesprávneho časopriestoru. Je živá, presvedčivá – ako agentka CIA či profesionálna zabíjačka v modernom svete. Autor však príznačne nedokázal vysvetliť ako sa do takejto polohy dostala v ním vytvorenom svete. Nuž ale…kto sa odhodlá, že sa pustí do čítania tejto ságy, musí jednoducho prijať pravidlá hry. Musí sa vzdať predstavy o knihe s hlbokým etickým či filozofickým posolstvom, musí tiež rezignovať na striktnú historickú vierohodnosť. Harlan totiž napísal dobrodružný príbeh podfarbený temnou fantastikou, miestami prechádzajúcou až do hororu. Prednosťou jeho textu je rýchly spád deja a priezračná bezprosrednosť príbehu, evokujúca miestami 19.storočie.

Príbeh sa odvíja v siedmom storočí nášho letopočtu. Podľa Harlanovej predstavy Západorímska ríša odrazila nájazdy Germánov a postupne ich začleňuje do svojich organizačných štruktúr. V západnej časti ríše vládnu traja bratia. Organizátor a štátnik Galén, drsný bojovník Atreus a magickými schopnosťami obdarený Maxian. Galén sa rozhodne, že definitívne skoncuje s východnou hrozbou a rozdrví perzskú ríšu. Vyzbrojí veľkú armádu a dáva sa na pochod. Do Konstantinopolu dorazí krátko po tom, čo Herakleitos, cisár Východorímskej ríše odrazil útok avarsko-slovanských vojsk (spomenutý útok i postava Herakleita sú historickými faktami, trojica západorímskych cisárov je však fiktívna). Maxian však vonkoncom nezdieľa bojové nadšenie. Vie, že Perzia sa chystá v boji využiť predstaviteľov najtemnejších mocností. Čo je však najhoršie, na mocný prameň temnoty naráža v samotnom Ríme. Moc Ríma je totiž zároveň i jeho skazou. V samotnej prapodstate rímskej sily, neochvejnosti a vernosti, v prísahe rímskych vojakov zavedenej Octavianom Augustom, sa ukrýva kliatba. Rím sa akoby dusí vlastnou váhou, umiera, v ťarche svojej tradície. V tele rímskych občanov nachádza Maxian hrudky olova, pochádzajúce z vody Octavianom postaveného akvaduktu (spomenutá stavba má olovené potrubia). Olovo na jednej strane pôsobí ,,mágofóbne" (vďaka nemu rímske légie úspešne vzdorovali čarom Keltov či Germánov), súčasne však spolu so silou vojenskej prísahy podrobuje Rimanov temnému zákonu večného zotrvávania v systéme Rímskej ríše ako ju načrtol Octavianus Augustus. Ten totiž prostredníctvom zvláštnej magickej blokády vytvoril samoregulačný systém, ktorý blokujwe akúkoľvej zmenu. V prvých storočiach nášho letopočtu táto blokáda pôsobí stimuulujúco a podporuje rozvoj štátu, v siedmom storočí však spôsobuje, že Rimania sú chorľaví, nízki a krátkovekí. Úporne ničí akékoľvek pokusy o vynálezy či zlepšenia – temná moc doslova ,,rozfašírkuje" rodinu rímskych židov, ktorí smerujú k objavu kníhtlače, florentské meštianky, ktoré chcú zdokonaliť výrobu súkna, hynú na neznámu chorobu. Octavianov duch v Západorímskej ríši tak bráni pôrodu novej Európy.

Harlan dio heroickej fantasy vnáša prvky hororu (temná mágia, oživené mŕtvoly). Hrôza je o to pôsobivejšia, že vyrastá z reálnych základov. Podľa poznatkov modernej historiografie obyvateľstvo Itálie na sklonku Rímskej ríše vskutku nadmerne trpelo civilizačnými chorobami, kým barbari boli priam zázračne zdraví. Harlan však súbor ekonomických, demografických a sociálnych príčin nahrádza mocou temnej mágie – a alternatívna história sa tak definitívne mení na fantasy. Maxian si volá na poímoc orientálneho mága Abdmacha a oživenú mŕtvolu Julia Caesara (táto postva pôsobí veľmi bodro). Spoločne zistia, že tajomstvo odstránenia blokády sa skrýva v sarkofágu s telom Alexandra Veľkého, ktorý sa záhadne stratil kdesi v Perzii (dúfam, že oživený Alexander bude pôsobiť aspoň tak bezprosredne ako Caesar).
Autor často strieda miesto deja, takže v rýchlom slede sa nám pred zrakom mihajú rozmanité provincie Ríma (Egypt, Blízky Východ) i Rím samotný. Dej sa – okrem už zmieneného Maxianovho príbehu – vetví do viacerých línií. V úvode sa zoznamujeme s čarodejníckym učňom Dwyrinom, ktorý je predčasne zasvätený do vyšších tajomstiev a odvelený ako „bojový mág“ (v predstave Harlana zrejme mágovia fungujú ako živé ohňomety) do boja proti Perzskej ríši. Cestou k svojmu oddielu sa omylom dostáva na galeje a neskôr do rúk živých mŕtvol a tajomných mágov, slúžiacich Perzii. Pre zaujímavosť, jeden z nich sa volá Dracula a jeho rodnou rečou je valaština (opäť chutný harlanovský historický gulášik, pre tých s jemnejším podnebím, pochopiteľne, príliš pikantný). Už zmienená Thyatis sa po skvele krkolomnej naháňačke uličkami Ríma stáva jednou z vedúcich osobností špionážnej siete rímskeho vojska smerujúceho na Východ. V Konstantinopole na jedne zo svojich akcií oslobodí Dwyrina. Čuduj sa svete, nestane sa nič. Postavy smerujú zasvojim cieľom –Dwyrin k svojmu oddielu, Thyatis, spolu s ostrieľaným Nikosom po boku, priamo do stredu Perzie. Na ceste nám ukáže ešte niekoľko nádherných súbojov, prepadov a vrážd, napokon sa však ocitá sama uprostred nepriateľskej krajiny. Odhodlane však ďalej putuje za svojim cieľom. Štvrté dejové pásmo románu tvoria príhody Ahmeta, Dwyrinovho učiteľa, ktorý trpí výčitkami svedomia za predčasné chlapcovo odvelenie. Rozhodne sa ísť za ním a nahradiť ho vo vojenskej službe. Motivácia je teda prekrásne nelogická – o ňu však Harlanovi vonkoncom nešlo a čitateľ vďačne na logiku zabudne, keď sa vďaka Ahmetovi stretne s jednou z najpodarenejšími postavami knižky, pôvabnou Zenobiou Palmýrskou a rozšafným kupcom Mohamedom, ktorý má všade nejakých príbuzných, život a filozofuje. Za podnetné považujem predovšetkým jeho úvahy o postoji k Rímu. Mohamed Rím nemiluje. Tvrdí totiž, že nemôže milovať obrovskú mocnosť, ktorej je on i jeho chudobný národ ľahostajný. Na druhej strane si však uvedomuje, že rímsky poriadok a organizácia poskytujú predsa len prijateľnejšiu alternatívu než bezodné temno Perzie.

Nuž, uvidíme, čo z neho nám Harlan poodkryje v nasledujúcich častiach.

Teda – smelo do čítania, vážení priatelia! Chce to nemyslieť a rútiť sa krásne naivnou temnotou od dobrodružstva k dobrodružstvu. Inak, žiaľ, budete sklamaní.

6,5/10 (pol boda stŕham za skutočne odpornú obálku, na ktorej ma teší len to, že jej autorom je nejaký za anglofónne znejúce meno sa skrývajúci element)


Thomas Harlan, Stín Araratu (sága imperiální přísahy, I..zväzok), Classic Books 2002, preklad Zdeněk Uherčík, 401s, 339sk


27. apríla 2002
Miloš Ferko