V krátkom časovom slede vydáva Baronet ďalšiu, v poradí už tretiu, zbierku poviedok od žijúcej legendy Raya Bradburyho pod názvom Jízda na slepo. Prvé dve Rychlejší než oko a Proti proudu času sa z pultov veľmi rýchlo rozchytali. O kvalite jeho poviedok netreba nikoho presviedčať. Prednedávnom som v jednom antikvariáte narazil na jeho celkom prvú zbierku Zlaté jablká slnka, ktorú vidal ako dvadsaťštyriročný. Medzi poviedkami v tejto zbierke a v tej najnovšej nie je takmer nijaký rozdiel. Bradbury ma skrátka na poviedky talent a nie hocijaký. Asi nikto nedokáže dať do poviedok toľko poetickosti, melanchólie a tajomna v tak dokonalom koktaily s citom pre detaily, ako on. Chcel by som sa na svet niekedy pozrieť jeho očami, v ktorých sa aj obyčajné veci stávajú nevšednými a vzrušujúcimi. Z rozprávania priateľov viem, že veľa ľudí priviedol k SF práve Bradbury (Marťanská kronika bola tiež jednou z mojich prvých SF), pretože nepíše čistú alebo tvrdú SF. Jeho pviedky sú SF motívmi väčšinou len jemne líznuté a podobne je to aj v tejto najnovšej zbierke.
Niektoré príbehy vychádzajú z jeho skutočných zážitkov. Napr. “Nočný vlak do Babylonu” ukazuje, čo sa môže stať, keď vo vlaku odhalíte kartového podvodníka. Do cieľovej stanice dôjsť vôbec nemusíte…
Aké to je, keď objavíte v starých maturitných ročenkách svojich dvojníkov, opisuje sentimentálno-spomienková “Nic se nemění”. Kamuflovanie filmových štúdii za letecké závody a naopak, počas 2. svetovej vojny, opisuje humorným spôsobom “Když zabijí MGM, kdo dostane lva?”. Osviežujúco pôsobí ľahký ironický nadhľad v “Jízde na slepo”, kde bol Bradbury inšpirovaný spomienkou na stretnutie so skutočným hrdinom, akí sa nestretávajú každý deň. Poslednou spomienkovou poviedkou je “Ten starý pes, co leží v prachu” inšpirovanou silným Bradburyho zážitkom z jedného cirkusu v púšti pri mexických hraniciach.
Pretrhnutie neviditeľného puta, ktoré spája dvojčatá, pútavo opisuje poviedka “Zrcadlo”. Imaginácia jednej z dvojičiek do zrkadla je kúzelná. Veľmi ma očarila poviedka “Dvojí dům”, nanásilným spôsobom vykresľujúca prvé dotyky s erotikou a nové poznávanie svojho tela, ktoré po štrnástke začíname konečne “cítiť”. Jemná erotika vyžaruje aj medzi riadkami poviedky “Konec léta”, v ktorej sa dedinská učiteľka snaží obhájiť svoje právo na lásku a erotické fantázie. K tejto témé sa približuje niekoľko poviedok. “Velká loupež” rozpráva o večnom ctiteľovi, ktorý svojej niekdajšej milej ukradne svoje ľúbostné listy a pošle jej ich ešte raz. Dúfa, že tentoraz budú mať možno väčší účinok… “Virgin resusitas” predstavuje návrat k čistým a základným hodnotám v láske a vo vzťahu muža a ženy. Potešila ma aj “Ten ptáček, co z hodin vyléta” ukazujúca mužov z trochu iného pohľadu a v inom svetle, ako feministicky orientované kruhy. Skoro protikladom k tejto poviedke je zasa poviedka “Žena je neposedný piknik” o mužoch, ktorý pre dosiahnutie svojich chúťok, sú schopní vymyslieť nauveriteľné, niekedy až komické veci. Smutne melancholická “Jakpak se má asi Saly” chytí za srdce každého, kto niekedy zabudol na svoju prvú lásku. Poznať pravdu o jej súčasnom živote nemusí byť vždy to najlepšie riešenie. Tak isto spojenie lásky a obchodu nevedie k ničomu dobrému a láska zvyčajne prehráva tak, ako v “Madame et monsieur Volavkovi”.
K hlavnému prúdu SF sa asi najviac približuje “Pán Bledý” o zničení smrti a neistej prognóze nesmrtelnosti. Rozosmiala ma humorná hororovka “Čichám, čichám človečinu”, v ktorej stará mama nemusí byť vždy obeť, či “Ranní hrom” o tvrdohlavom čističovi ulíc, alebo “Nejvišší větev stromu” o zbytočnom hlase svedomia… Kvalitná bola aj vážna hororovka “Sbohem, už musím jít”. Nesmiali by ste sa ani vy, keby vás zo záhrobia navštívil dávno mŕtvy priateľ, z ktorého ženou teraz žijete…
Nespomenul som všetky poviedky. ale to neznačí, že sú slabé. Neuvádzam ani najlepšiu, či najhoršiu. Nadpriemerné sú všetky. Trochu toho tajomného a novoobjavovaného musí ostať aj pre vás… Pri vyhlasovaní tohtoročných cien Nebuly nebol Bradbury len ten, ktorý ceny odovzdával, ale ktorý si po jednu (za zásluhy) aj išiel. Po prečítaní tejto zbierky pochopíte, že plným právom. Tých pár mínusov, ktoré ku knihe mám, sa týka skôr redaktorskej práce. Nie som síce Čech, ale češtinu čítam od dvanástich rokov, no aj tak som mal problémy s významom, kontextom a zložitosťou niektorých viet, ktoré mi k majstrovi akosi nepasovali. Obálka od neznámeho Valentina Saniho nebolo tiež to, čo by som k tejto kvalitnej zbierke čakal. Preklepov som veľa nenašiel, ale ani som sa na ne zvlášť nesústreďoval pri tak dobrých poviedkach. Dúfam, že Bradburymu zdravie vydrží a napíše ich ešte veľa. Kto ho číta, túto zbierku si zoženie aj cez mŕtvoly.
9/10
Ray Bradbury, Jízda naslepo, orig.: Driving Bling, Baronet 2001, prekl.: Jana Pavlíková, obál. Valentino Sani, 274,– Sk, 208 s.