Už to došlo až k nám. Minule, keď ma spolucestujúci v rannom autobuse zase natlačili tvárou na sklo, všimla som si oznámenie, že od prvého aj naša MHD vydáva cestovné lístky na čipové karty. Vraj to zníži riziko okradnutia, netreba nosiť pri sebe peniaze a urýchli to nástup. Stačí, keď priložíte kartu na taký obdĺžniček, stisnete príslušný gombík a z automatu vylezie váš lístok.
Ach tak, vravím si. Dobre. Pôjdem do bankomatu, vytiahnem si z karty potrebný obnos peňazí, ktorý zanesiem na autobusovú stanicu, kde mi dajú kartu podobnú tej bankomatovej, iba inej farby. Zhruba to už poznám, pretože to isté musím urobiť, keď si chcem kúpiť čipovú kartu, ktorá nahradila stravenky v našej menze. Je hnedá a mám na ňu v peňaženke samostatnú priehradku. Hneď vedľa kvietkovanej telefónnej karty a žltej platobnej karty istej obchodnej siete.
Lenže pomaly zisťujem, že na karty, ktoré pôvodne mali nahradiť nemotorné bankovky, už v peňaženke nemám dosť miesta. Nejde mi to do hlavy. Všetky tie kúsky plastu sú vlastne rovnaké, líšia sa iba obrázkami a kódmi. Prečo nemôžem priložiť na dotyčný obĺžnik v autobuse tú istú kartu, ktorú mi vystavili v banke? Veď takto logicky sme si to kedysi predstavovali…
Lenže s bežným životom asi logika nemá nič spoločné. Mám strach. Bojím sa, že onedlho budeme potrebovať zvláštnu kartu na platenie v potravinách, inú na obuv a celkom inú na plaváreň. Každá firma, každý distribútor si stanoví vlastný platobný systém, takže o chvíľu budeme musieť pred pokladňou vytiahnuť hrsť čipových kariet a zúfalo hľadať tú správnu.
A viete, čoho sa bojím najviac? Zmrzlinových! Veď v našom meste sú dve zmrzlinárne a každá z nich patrí inému majiteľovi…