Už dlho pátrajú vedci po chýbajúcom vývojovom článku medzi Neandrtálcom a Homo Sapiens. Mali by si prečítať túto knihu. Aspoň by vedeli, na čom sú…
Pri výskumoch na Mesiaci sa v jaskyni, čo je na mesačnom povrchu samo o sebe zvláštnosťou, nájde mŕtvola muža v červenom skafandri. Nik nevie, kto to je, odkiaľ je, ako sa tam dostal. Vlastne na ňom nie je nič extra pozoruhodné. Okrem toho, že jeho vek , respektíve dátum jeho smrti, je odhadovaný na dobu pred 50 000 rokmi… Tento fakt odštartuje lavínu pátrania a výskumov. Výskumný tým je zložený z najlepších vedcov a najkreatívnejších mozgov. Koordinátorom a akýmsi dešifrovateľom a zoraďovateľom získaných faktov sa stáva doktor Victor Hunt, človek, ktorý zostrojil trimagniskop, prírstroj, schopný nahliadať do pevných štruktúr bez ich poškodenia. Pomocou tohoto jeho prístroja podarilo sa zobraziť texty v zatvorenej knihe, akomsi diári, ktorý našli pri tajomnej mŕtvole, na základe týchto textov potom zistiť totožnosť neznámeho, identifikovať jeho svet… Ale práve fakt, že „Charlie“, ako ho nazvali, je natoľko ľudský, vlastne až na maličké odchýlky identický s ľuďmi dnešnej doby, vedie k rôznym dohadom. Žili sme už raz na tejto Zemi? Kostry obrov dávajú tušiť existenciu ďalšej inteligentnej rasy vo vesmíre. Sme, či niesme tu sami? Usilovným výskumom a pátraním sa dostávajú vedci k neodškriepiteľným faktom, ktoré si však navzájom neskutočne odporujú. A je to práve doktor Hunt, ktorý príde záhade na kĺb. A sú to práve vedci, ktorí jej konečné doriešenie svojou ignoranciou – možno nechcenou – odkladajú na neurčito…
Táto kniha by vlastne mohla dať odpoveď na to, kde sa na Zemi vzal človek. Ak by jej teórie boli aj v reáli vedecky dokázateľné. Dáva však neodškriepiteľnú odpoveď na inú otázku. Čo človeka stále ženie vpred? Dosť pejoratívne je tu táto vlastnosť definovaná ako ľudská tvrdohlavosť. Ako neochota poddať sa situácii. Ako všetkoprekonávajúca túžba po prežití. Ono je to vlastne pravda, keď sa tak nad tým zamyslíme. Sme nesmierne tvrdohlaví. Len naša tvrdohlavosť nám dáva silu vpodstate ku všetkým činnostiam. Kde by sme už mohli byť, nebyť našej druhej základnej vlastnosti – nevšímavosti a ignorancie… Všakáno, páni tvorstva? Tým teraz nemyslím mužov, ale ľudstvo, ako také. Zaslepenosť a vedomie vlastnej neomylnosti nás až príliš často pripravujú o šancu dopracovať sa k logickým a jednoduchým riešeniam. Aplikujte na akúkoľvek ľudskú činnosť.
Straky na vrbe siahli znova za tým správnym kúskom. Hoci pre mňa osobne bola táto kniha dosť ťažko čitateľná. Nemám veľmi v láske vedecké rozbory, podrobné teoretické rozpravy a takéto veci. Ale napriek všetkému mi táto kniha atmosférou pripomína Vesmírnu Odyseu. Aspoň svojou atmosférou.
Pokiaľ ide o redakčnú prácu, stáva sa pre mňa toto vydavateľstvo zárukou toho, že sa pri čítaní nebudem musieť rozčuľovať nad pravopisnými chybami a podobnými lapsusmi. Dostatočným garantom je meno Michaela Broneca. Výhrady mám len ku grafickej úprave obálky. Dosť nepríťažlivá. A ako vieme – obal predáva. Som zvedavá, ako po tejto stránke dopadnú zvyšné dva diely trilógie – „Něžní obři z Ganymedu“ a „Hvězda obrů.“
Kdo zdědil hvězdy, James P. Hogan, sci-fi(Straky na vrbě, Inherit the Stars, obálka: David A. Hardy, preklad: Marek Čtrnáct, 220 strán, brožovaná, 182,– Sk, ISBN 80–86428–06–0)