 |
Večný pútnik Merlin kráča po kruhových cestách okolo sveta. Celé tisícročia, od doby, keď zem aj ľudstvo boli mladé. V kostiach má vyrytú mágiu – všetky kúzla, ktoré kedy potreboval, alebo potrebovať bude, ale zaobchádza s ňou nesmierne opatrne, pretože každé kúzlo mu uberá z dní mladosti. Kedysi dávno sa zúčastnil na výprave Argonautov a bol pri tom, ako sa Iásonovi za pomoci čarodejnice Médeie podarilo získať zlaté rúno. No zároveň aj pri tom, ako sa Médeia pomstila Iásonovi za zradu vraždou ich dvoch spoločných synov. Iáson potom až do svojej smrti pátral po ich telách. Uplynie asi sedemsto rokov (len nedávno sa rozpadla ríša Alexandra Veľkého) a Merlin sa náhodou dozvie, že smrť Iásonových synov bola len kamufláž. Zároveň zacíti volanie lode Argó, ktorá ponorená v hlbinách ľadového jazera na ďalekom severe stráži Iásonovo telo. Merlinovi sa podarí vzkriesiť Iásona a s novou posádkou Argó sa vydajú za novým cieľom – nájsť Kina a Thesokra, chlapcov stratených v čase.
Keď sa začiatkom januára objavila správa, že Holdstock vydáva novú knihu a pôjde v nej o Merlina a Iásona, zbystril som pozornosť. Jednak preto, že scéna s Argonautmi vložená do Hloubení je podľa môjho názoru to najlepšie a najpôsobivejšie, čo som od neho čítal (a čítal som všetko, čo Polaris vydal). Jednak som bol zvedavý, ako sa mu podarí spojiť grécku a keltskú mytológiu. Urobil to dobre, urobil to po svojom. V silnej atmosfére príbehu cítime severský sneh i grécke olivy, to všetko ponorené do tieňa holdstockovského Lesa. Ak poznáte mýtus o Argonautoch, oceníte, ako autor ctí jeho detaily (zabudnite na Xenu a Herkula!) a určite vás pobaví nečakané rozvinutie niektorých známych postáv a pohľady z netradičných uhlov (prvá Iásonova smrť, či vysvetlenie Hýlovho únosu nymfami). Nezradil ani duch mýtov z druhého konca Európy a Merlin má tradične smolu na osudové ženy. Postavy sú pochybujúce i chybujúce, autor nás len postupne necháva odhaľovať ich motivácie. Kúzla majú účinky, ktoré nepredvída ani ich pôvodca. Víťazstvá i prehry, a vlastne všetky činy sú nejednoznačné s ďalekosiahlymi dôsledkami. Prechody medzi skutočnosťou, snom a podsvetím jemné, niekedy takmer nerozoznateľné, tak, ako sú niekedy nerozoznateľní duchovia od ľudí a prízrakov. Tá všadeprítomná nejednoznačnosť, relativizovanie sily hrdinov a moci čarodejníkov je znakom, ktorý Holdstockove romány najviac odlišuje od klasickej fantasy. Neexistuje tam čiernobiele rozdelenie na dobro a zlo, sú len túžby a ambície postáv, ktoré idú za svojím cieľom a v jeho mene konajú dobré aj zlé skutky. Ego ergo Argo.
Kniha má strhujúcu atmosféru, autor ju dosahuje štýlovými dialógmi a nespočetnými drsnými detailmi. Aj keď Keltika nie je taký šok (v dobrom zmysle slova) ako bol Les mytág, román sa číta veľmi dobre (a ešte lepšie, ak si predtým obnovíte/doplníte znalosti o zodpovedajúcich antických mýtoch, v krajine Vojtecha Zamarovského by to nemal byť problém ;-). Príbeh sa odvíja svižne, dočkáme sa aj prekvapenia na záver, dokonca aj niekoľkých ironických až humorných pasáží, čo u tohto autora nie je také časté. Keltika patrí k tomu nepočetnému druhu kníh, keď po prečítaní poslednej stránky mi je ľúto, že ďalšie už nenasledujú. Aj keď príbeh je do určitej miery uzavretý, teším sa na druhý diel.
Robert Holdstock Keltika První kniha Merlinova kodexu Preložil Petr Kotrle Polaris 2001 392 strán