Po dvoch predchádzajúcich príbehoch o svojráznej a nebojácnej kapitánke Honor Harringtonovej nám nakladateľstvo Polaris ponúka tretie pokračovanie. Autor David Weber si vytvoril hrdinku s ostrými charakterovými rysmi a podarilo sa mu to tak plasticky, že väčšinou máte pocit, akoby Honor niekde reálne existovala a Weber opisoval len jej osudy ako nejaký kronikár. Aj jeho svet po veľkej Diaspore je nadmieru realistický a hodnoverný. Možno trochu aj preto, že sa v ňom stretávame s politickými ťahmi, mocenskými machináciami a zo skorumpovanosťou a prehnitosťou súčasných vlád a vládnúcich garnitúr.
Kto náhodou ešte nečítal predchádzajúce diely, nemusí hneď hádzať flintu do žita. Neznalosť predchádzajúcich Honoriných príhod vôbec nevadí. Čitateľ sa toho dozvie dosť nepriamo z odkazov a odvolávok, ktoré ho nenápadne donútia tie predchádzajúce dva diely si ešte prečítať.
Honor sa zotavuje z ťažkých zranení z predchádzajúcich bojov a snaží sa dať dokopy svoje rozbité sebavedomie. Mnohí sa obávajú, že už nikdy nebude tou starou dobrou kapitánkou Harringtonovou, ale pár ľudí jej predsa len verí a tí nestoja spoločensky veru nijako nízko. Ako uznanie jej kvalít a schopností jej pridelia funkciu veliteľa vlajkovej lode admirála, ktorý leži v oku tiež pár ľuďom. Spolu sú umiestnení na mantichorskú opravárenskú zákľadňu Hancock. Tam Honor konečne nájde spriaznenú dušu a muža svojho srdca a vyrieši si tak po 45 rokoch mužskú otázku.
U susedov, v Ľudovej republike Haven to vrie a tamojšia vládna garnitúra sa rozhodne riešiť hrozbu revolúcie „krátkou víťaznou vojnou“ so svojím podcenovaným susedom – Mantichorou. A to je jedna z najväčších chýb, aké kedy spravili, pretože mantichorania sú ochotný byť sa do posledného dychu.
Honor to má však ako vždy, zase sťažené. Nepredvídavý a bojazlivý veliaci admirál urobí pár nešťastných plánov a rozhodnutí a po celom tom chaose ostane Honor nakoniec brániť Hancock len s jednou jednotkou krížnikov. Honor však už nebráni len Hancock ako taký, ale aj jeho posádku, resp jedného konkrétneho kapitána Paula – jej lásku.
Boje sú urputné a neúprosné a jedna lepšia taktika a stratégia strieda druhú, ale ani protivník nie je z tých, čo by radi prehrávali. Tu ma skôr ako amatérskeho astrofyzika prekvapili technické a bojové možnosti a schopnosti lodí a zbraní z Weberovho sveta. S kľudným svedomím môžem napísať, že sa pohybujú na samej hranici logiky prírodných zákonov a teoretickej konštrukcie. Aj keď veľa krát pôsobia skoro až bombasticky účinne, existujú aj v tomto subžánri, vojnovej SF, určité medze odkiaľ pokiaľ a potom je to už len naivita.
Do toho všetkého sa ešte pripletie jej dávny rival a zarytý nepriateľ Pavel Young, ktorý sa ju pokúsil zničiť už na Bazilišku a ktorý sa súhrou okolností dostal pod jej velenie. Zachová sa nakoniec samozrejme tak, ako s to od neho očakáva a v rozhodujúcom okamihu utečie zbabelo z boja. Tým sa však Honorine peripetie s ním ešte nekončia. Ako vojnového dezertéra je ho nútená dopraviť do Mantichory, kde má však Young veľa prívržencov a príbuzných a tí sa budú snažiť Younga zachrániť. Honor bude musieť proti ním obhájiť skutočnú pravdu a v stávke bude tentoraz tiež veľa. Možnosť straty cti a smrť. Ale to až v ďalšom dieli pod názvom Pole potupy. Máme sa na čo tešiť.
8/10
David Weber: The Short Victorious War, Polaris 2001, prekl. Jiří Engliš, obal. Marek Fišer, 274,– Sk, 397 s.