 |
Vývoj je vývoj. Parcon je con, na ktorom sú vyhlásené výsledky Ceny Karla Čapka. Kočasom sa zvykol nazývať plátok (samizdatový), ktorý obsahoval najlepšie práce z tejto súťaže – plus nejaké tie perličky naviac. V súčasnosti (tuším od roku 1998) už ale výsledky CKČ mapuje klasická (a teda komerčná) publikácia, do Kočasu sa tak dostávajú texty iné, spravidla vybrané podľa vkusu jedného človeka. Resp., jedného Michaela Bronca, šéfa vydavateľstva Straky na vrbě. Nie je tomu inak ani v tomto roku, Kočas znova vyšiel – a je v ňom trinásť textov podľa výberu Michaela B…
Zborník je zborník, pri nakopení prác rôznych autorov (navyše amatérov) sa logicky musí stať, že sa čitateľovi niektoré veci páčia viac, niektoré menej. Mne osobne sa páčila prevažná časť textov, ale dve práce som jednoducho nevládal prežuť – a to práve príbehy najrozsiahlejšie…
Dluh rodu Zdeňky Lukovskej má rovnakú vlastnosť ako všetky jej práce, čo som kedy čítal – Zdeňka používa svoj vypiplaný svet a jazyk fantasy fanatika. Obe tieto skutočnosti spôsobujú, že sa čitateľ pri čo len trochu nepozornejšom čítaní stratí v texte. Ani omylom nemôžete poviedku čítať jedným dychom a hltať ju, musíte dávať pozor na každé slovo a často sa vracať – zmätení z toho, čo vám uniklo. Je to škoda, pretože príbeh ako taký je výborná slovanská fantasy z alternatívneho sveta.
Ešte horšie u mňa dopadla práca Jany Rečkovej, román Šelmy Osudu, ktorý sa umiestnil v aktuálnom ročníku CKČ na druhom mieste. U Jany R. mám v poslednom čase pocit, že už nepíše pre čitateľa, ale pre seba – jej práce sú komplikovane podané, nestráviteľné bez poznania hlbších detailov ukrytých výhradne v autorkinej mysli. Keď som horko-ťažko prečítal dvadsať strán románu a stále som nedokázal rozlíšiť postavy, vzdal som sa. Možno som prišiel o originálne riešenie problému Atlantída, ale… prepáčte, toto ja nestrávim.
Zvyšné práce v knihe môžem rozdeliť do dvoch skupín – tie, ktoré sa hrajú na umenie a tie, ktoré chcú baviť. A kým druhá skupina svoj cieľ prevažne splnila (dobrodružný príbeh Miroslava Žambocha Páni z Žubokova, dračákovská srandička Martina Antonína Prchající helma či postkatastrofická anekdota Zbyňka Rohlíka Obrázky z Temelína), cieľ skupiny umelcov dosiahnutý nebol. Z poviedok je cítiť neprofesionalitu – a jedine Ivane Kuglerovej sa podarilo zaujať príbehom aj ohromiť pointou. Nuž, cesta do Valinoru nemusí byť v Štvrtom veku taká jednoduchá a Círdan by si to hádam aj nechal prejsť hlavou (brokovnicou). To bolo dobré – pri čítaní zvyšných textov som sa trápil, resp. nudil.
Hodnotenie – Kuglerová možno aj deväť bodov, Žamboch osem, Lukačovičová, Renčín a Dufková okolo sedem. Kniha ako celok stojí za požičanie.
Kočas 2002, zborník fantasy & sci-fi poviedok (Straky na vrbě, obálka Jan Patrik Krásný, brož., 342 strán, 150 Kč, ISBN 80–86428–26–5)