Konečne! Nie je to paródia., nie je to bezduchá kópia. Z Tolkienovho sveta – a predsa nie Tolkien. S absolútne obrátenými znamienkami. Nie však plocho a zjednodušene, ale premyslene a dôsledne. Tam, kde je Tolkien sentimentálny a naivný, Ješkov nasadzuje drsnosť a sarkazmus.
Gandalf je záporný, Saruman kladný. Sauron sa zo všemocného stáva figúrkou., Aragorn z čestného a nezištného Machiavellim. Mordor je krajinou, ktorá ako prvá zažíva priemyselnú revolúciu, kým Gondor je vo vleku ľudskú tvorivosť sputnávajúcej mágie. Ekologický podtón nahrádza oslava techniky (ostatne, presadzovaná rovnako nie príliš násilne a okato ako u Tolkiena ekológia, snahy ekoinžinierov sú napokon vysmiate úvodným popisom mordorského pokusu o zúrodnenie pôdy). Aj napriek občasným šľahom paródie Ješkov predovšetkým dovysvetľuváva a prevysvetľuváva, posúva príbeh z mytologicko-legendicko-rozprávkového oparu na pôdu reálnych dejín. Bytosti Stredozeme autor vníma skôr ako národy či rasy, o nejakých priepastných rozdieloch sa nezmieňuje, charakterové i fyzické zvláštnosti stiera – čas oblúd už pominul. A človek- Halladdin má priateľku trollku. Stredozem teda vidí z pozície vedca-skeptika (najskeptickejšieho, mimochodom, voči samotnej vede, pozri poznámky o osude vedeckých výskumov lekára Haladdina), Ješkov zámenu jedného na druhé nerobí podľa jednej matrice. Chápe Pána prsteňov v celej jeho zložitosti a mnohovrstevnatosti – a tak sa posuny odohrávajú vo viacerých polohách a podobách, takže výsledný celok nie je bezkrvnou a bezduchou kópiou či tieňom predlohy. Ješkov neposúva postavy ako figúrky po šachovnici stanovenej Tolkienom, ale, dotvárajúc ich osudy, vytvára pre ne šachovnicu novú. Díva sa na svet inak ako Tolkien, rovnako ako Tolkien však jeho pohľad nie je jednodimenzionálny – nuž, je to AUTOR a TVORCA a nie jeden z množstva túžiacich sa priživiť. Práve schopnosť neposúvať, ale pretvárať (všimnime si ešte raz – Sauron sa nestáva dobrým a Aragorn zlým, autor posúva inú črtu ich charakteru – v prípade Aragorna nezištnosť, v prípade Saurona dominanciu, t. j. pracuje vo viacerých plánoch, a tým zabezpečuje textu plastickosť a uveriteľnosť) dáva Ješkovovi právo na pokračovanie tohto príbehu. Svojráznym prevracaním hodnôt totiž nielen rúca (hobitov napríklad odsúdil do bájok nebytia), ale i vytvára – tak v jeho podaní si môžeme vychutnať vzťah Faramira a Eowyn, či priateľsky pôsobiacu drsnú vojenskosť orka Cerlega.
Samotný príbeh len načrtnem, vychutnajte si ho radšej sami – družinu tvoria ork-bojovník, Gondorčan –profesionálny špión (kultivovaný človek so záľubou v literatúre) a lekár Ha Haladdin, ktorý vyvolený nazgúlom (vysvitá, že nazgúlovia sú vlastne múdrymi ochrancami Mordoru a strážcami rovnováhy Stredozeme) dostáva za úlohu dostať sa k zrkadlu Galadriel, pretože – ale to si už prečítajte sami. Vopred upozorňujem, že ani dôvod cesty sa nenesie v opare mýtov, ale poteší skôr tých technickejšie založených, skalných tolkienistov nech teší fakt, že v stopách majstra sa Ješkov ani len nesnažil uchopiť motiváciu postáv psychologicky, pasáž Haladdinovho rozhodnutia na mňa pôsobila ako rafinovaná paródia – vo svete presne vypočítaných ťahov rozhodnutie „len tak“ pôsobí v celej svojej nezmyselnosti, ktorú hrdinská fantasy tak rada ukrýva pod zahmlenú vznešenosť Ideálu. Pravda, na druhej strane, bez onoho nezmyslu by sa všetko posúvalo vo vyjazdených koľajach, príbeh by sa nezačal odvíjať – a o to práve ide.
V každom prípade, Ješkov oproti priezračnej jednoduchosti Tolkienovho opusu, ktorý chcel byť eposom, ponúka špionážny román – intrigy, machinácie, zákulisné ťahy – a to všetko zasadené do vynikajúco prekreslených kulís – silne podozrievam autora, že využil materiál z ciest po pätine zemského povrchu – v Umbare cítiť príchuť prímorských mestečiek na Kaukaze, Roklinka a Lórien zaváňajú Sibírou (skutočne, Ješkov elfom neodpustí nič) atď. Udalosti sa nevalia príliš zrýchleným tempom – tu akoby si Ješkov a Tolkien podali ruku. Obaja majú radi čudesné zákutia epizód plné malebných opisov – v krivolakých uličkách Umbaru budete blúdiť v spleti sietí ani už neviemdobrekoľkých tajných služieb, pričom efekt tak podrobného popisu pre celkový príbeh veru príliš veľký nie je – lenže keď máte tento typ literatúry radi, nuž tretia časť knižky pod názvom Umbarský gambit je pre vás ako stvorená. Ako netolkienovec knižke vyčítam jeden zásadný kaz – prílišnú popisnosť, ktorá rozbíja jednotu textu a miestami môže aj ubíjať (práve ona však bude pre tolkienistov jedným z mála kladov).
Ako celok sa teda snaží Ješkov v texte oproti Tolkienovej priamočiarosti postaviť rafinovanosť, vieru v humanistické ideály nahrádza skepsou. Tolkien ponúka jednoznačné riešenie a veľkolepo pôsobiacou nostalgiou mu podsúva nimbus nezvratnosti, jeho hrdinovia sú hrdinami s nespochybniteľným morálnym kódexom. Ješkov namiesto posolstva a zjavenia ponúka hanopis – príbeh je zostavený z tajných zápiskov orka Cerlega (zostáva nejasné, odkiaľ sa Cerleg dozvedel detaily o práci umbarskej rozviedky – lenže Ješkov si predsa tu a tam ústami svojich hrdinov postmoderne vzdychne – svet je text – nuž a je to), tu nie sú dobrí a zlí, všetci… sú – avšak nie jednoducho, ale zložito, veľmi zložito a chcú byť ďalej – a tak sa správajú zásadne (ba dalo by sa povedať zo zásady a zásadovo) pragmaticky, kašlú na ideály (poväčšine – vymierajúce rytierske ideály Rohanských používa autor ako deus ex machina), ich konanie, motivované hmotou, trpko strhnuté z piedestálu vznešenosti a Ješkovom vyváľané v blate prízemných chúťok a skutočne drsných scén vyzerá na nepoznanie a vyznavačom kultu Tolkiena veru chutiť nebude. V podstate však verne odráža ak nie svet okolo nás (lebo priznajme si – Ješkovovom popísaná špionáž je väčšmi knižne bondovská než reálne trebárs moskovská – nuž veď svet je text a keďže text je svet a Ješkov chce žiť vo svete reálneho Ruska – načo zbytočne zabŕdať), tak prinajmenšom jeho myslenie,. Konkrétne myslenie intelektuála, ktorý zažil sklonok reálneho socializmu a prežíva počiatok raného kapitalizmu, tvora podobného profesorovi na anglickej univerzite asi ako noc dňu – alebo ako táto knižka Pánovi prsteňov – alebo ako otrasný prepis autorovho mena originálu (v tomto ohľade naznačujem veľmi veľké znechutenie – meno na míle zapácha anglickým prepisom, chcem veriť, že bolo jediným artefaktom, ktorý si prekladateľ a editori z angličtiny vypožičali).
Kirill Yeskov, Poslední pán prstenu, Ostrava Fantom Print 2003, preklad Tomáš Koutecký, 311s., 449 Sk