Konzervy

Jediné, čo som sa naučil za tých tridsať rokov života s rodičmi, bolo otvárať konzervy. Musím ale priznať, že som to vo svojom ďalšom živote každodenne využíval. Aj v ten deň, keď som sa zobudil po ťažkom sne unavenejší, ako som si líhal predchádzajúci večer. Na raňajky som si otvoril konzervu ananásu. Nemal som na ananás chuť, no keďže som predtým nebol dva týždne nakupovať, nič iné som v chladničke nenašiel. Chystal som sa práve ponoriť vidličku do presladenej masy, ktorá mi mala pripomínať chutné ovocie, keď niekto energicky zabúchal na dvere môjho nie dávno získaného bytu. Cestou ku dverám som v zrkadle uvidel svoj obraz. Nevyzeral som práve najlepšie. Otváral som dvere. Vôbec by ma neprekvapilo, keby môj výzor návštevníka vydesil. On tam však stál absolútne pokojne, s milým úsmevom na tvári. Vyšúchané nohavice, špinavá košeľa a strapaté vlasy dokazovali, aspoň tak som si to vtedy myslel, jeho nízky pôvod.

„Ahoj!“ pozdravil ma s rozžiarenými očami ako starého priateľa.

„Dobrý deň,“ odvetil som menej priateľsky v očakávaní, že mi začne ponúkať kradnuté zlato alebo niečo podobné.

„Smiem ďalej?“ opýtal sa, akoby považoval kladnú odpoveď za samozrejmosť.

„Nie!“ rázne som ho zastavil. Nevpustím si predsa hocikoho do bytu.

„Musím sa s vami porozprávať a bude to dlhý rozhovor,“ nadšenie mu neschádzalo z tváre.

„Počujte, ja som kresťan katolík už od detstva. Vaša sekta ma nezaujíma,“ zabuchol som dvere. Takých bláznov ako on som už neraz videl. Natlačili sa mi do bytu, začali vykladať o láske, satanovi a kadejakých energiách.

„Ako chcete, ja mám čas,“ zakričal mi spoza dverí. „Tu sa posadím a budem čakať, či si to náhodou nerozmyslíte.“

„Zbohom!“ znudene som odkráčal späť do kuchyne, ku svojej konzerve ananásu. Dúfal som, že chlapíka za dverami o chvíľu prejde trpezlivosť a odíde. To sa však nestalo. Nevedel som vtedy, ako je to možné, no cítil som, že je stále tam. Nemohol som sa na nič sústrediť, stratil som posledný zbytok chuti do jedla, neustále som myslel na návštevníka sediaceho za dverami. Po pol hodine ma z toho tak ukrutne bolela hlava, že som s revom vybehol k nemu:

„Vypadni! Zmizni odtiaľto, lebo zavolám políciu!“ bolesť hlavy sa stupňovala a môj hnev som už nevedel ovládať. On vtedy pokojne zdvihol hlavu, pozrel na mňa jeho hlbokými hnedými očami, ktoré sa mi odrazu zdali veľmi známe a blízke. Až neskôr som si uvedomil, že moja matka mala presne také isté oči. V tej chvíli som však nedokázal uvažovať, bol som hrozne vynervovaný. Zrazu napätie a bolesť opadli, ja som sa nečakane uvoľnil a padajúc na kolená som sa rozplakal. Nechápal som, prečo mi je tak divne. On vstal, zodvihol ma zo zeme a odviedol do mojej obývačky.

„Prepáč, ale inak sa to nedalo…“ ospravedlňoval sa. „Musíš mi dôverovať.“

Ja som iba vzlykal v kresle, kým on mi rozprával o najväčšom tajomstve môjho života, o tajomstve, ktoré som nepovedal ani priateľom, lebo som nikdy nijakých nemal, ani rodičom, vlastne nikomu. A on mi vtedy rozpovedal celý príbeh môjho dospievania, opísal stretnutia s troma dievčatami s rovnakým menom. Ani s jednou z nich som nemal nijaký vážnejší vzťah, teda, nemal som s nimi nijaký vzťah. Vždy keď sa v mojom okolí objavilo dievča s týmto menom, môj život sa od základov zmenil. Tak to bolo trikrát. Každú z nich som si ctil, mal som rád, obdivoval, možno aj miloval. Myslel som si, že to o mne nikto nevie. Až do toho dňa.

„Tvoj život je prázdny, tak to cítiš. Rúca sa ti celý svet. Tvoji rodičia sú mŕtvi, v zamestnaní máš problémy, ťažia ťa hnusne živé sny, nemáš ženu, nemáš priateľov, pravda, okrem mňa, a nemáš ani motiváciu žiť. Ušiel si pred úzkosťou z rodného domu a zatvoril si sa sem, do tejto konzervy. S nervami si na dne. Ja som ťa prišiel zachrániť.“

„Prečo?“ zavzlykal som.

„Mám pre teba liek,“ pokračoval nevšímajúc si moju otázku. „Potrebuješ zmeniť svoj život, od základu, už zase,“ z vrecka vytiahol malý dokrčený papierik a podal mi ho. Čítal som na ňom meno, zasa to isté ženské meno! Za ním nasledovalo akési neznáme priezvisko a telefónne číslo. Nechápavo som pozrel na svojho nového priateľa:

„To je vtip? Mám zavolať nejakej cudzej žene a môj život sa zmení k lepšiemu? Kto je to?“

„Nezáleží na tom, kto to je, záleží na jej mene. Fungovalo to trikrát, prečo teraz pochybuješ?“

„Bola to obyčajná zhoda náhod,“ zaprotestoval som, aj keď som tomu sám neveril.

Na moje prekvapenie mi vôbec neodporoval: „Ale ty si jej dal zmysel, urobil si si z tohto mena symbol, ktorý znamenal zmenu k lepšiemu, veril si svojmu symbolu tak, že keď prišla tretia žena s týmto menom, pre teba už takmer posvätným, ani si nezapochyboval. Veril si, že príde zmena. A prišla.“

„To je pravda,“ povedal som pokorne. „To bolo ale dávno, odvtedy sa všetko pokazilo.“

„Práve preto nečakaj a použi telefón.“


Stál som pred reštauráciou. Svetlo pouličných lámp pomaly silnelo, obloha tmavla, žltá ruža sa chvela spolu s mojou rukou. Odpovedal som na inzerát, ktorý som nikdy nečítal. Pár minút meškala. Sústa večere sa prehĺtali ťažko. Rozprávala mi o sebe, bola skutočne očarujúca, štvrtá… Nechápal som, prečo sa žena ako ona potrebuje zoznámiť cez inzerát. Vysvetlila mi, že všetci muži, ktorí jej vstúpili do života, boli veľmi povrchní a materiálne založení. Ja som hovoril málo, takmer nič. Radšej ľudí počúvam.

„Máš veľmi zaujímavú tvár. A oči,“ pokojne na mňa pozerala. „Dnes som hovorila ja, nabudúce mi povieš niečo ty.“ Prikývol som a dohodli sme sa na ďalšom stretnutí.

A potom sa všetko zmenilo.


„Pamätáš sa na ten pocit, keď si sedel na zemi vo svojej izbe, skoro každú noc? Rodičia už spali, všade bolo ticho a tma. Cítil si sa ako v konzerve. Hlboko v sebe si cítil, že takých ako ty je na svete viac, ale nevedel si, kde sú a ako sa k nim dostať. Keby si to bol vedel, vyskočil by si von, hoci aj oknom, a bežal by si tam, len aby si našiel niekoho tak samého a nepochopeného ako ty.“

Nemo som mu dal za pravdu. Od jeho prvej návštevy ubehli dva týždne. Za ten čas som sa lepšie spoznal s mojou priateľkou. Zhodli sme sa, že z toho vážny vzťah nebude, priateľstvo sme uznali za správne riešenie. Ja som sa s ňou cítil veľmi dobre. Aj ona mala očividne rada naše rozhovory. Potrebovala sa vyrozprávať a ja som chcel počúvať. Problémy v práci tiež utíchli. Prvýkrát v živote som si povedal, že som šťastný. Dvaja, dotiaľ cudzí ľudia ma mali radi. Tak som to vtedy vnímal.

„Oni boli rovnako ako ty – zakonzervovaní!“ pretrhol mi spleť spomienok „Prichádza čas, kedy budeme všetci spolu, šťastní…“

Nechápal som, čo hovorí, veľmi ma to ani netrápilo. Cítil som pokoj v jeho prítomnosti. A istotu – že už nie som sám.

„Zajtra ťa vezmem k Predstaveným,“ hrdo vyhlásil a odpil si z fľaše minerálky.

„Kto je to?“ konečne som sa začal koncentrovať na jeho slová.

Odpoveď som v ten večer nedostal.


Taxikár mi vyšklbol bankovky z ruky a prudko vyštartoval, akoby mu táto ulica naháňala strach. Zostali sme stáť pred ošarpaným panelákom.

„Prepáč, že si musel platiť, tie peniaze ti skoro vrátim,“ zase sa mi ospravedlňoval môj priateľ. Vystúpili sme na piate poschodie, kde nás už čakal mladík v starom, špinavom odeve. Privítal nás srdečným pohľadom, bez slov. Vstúpili sme do bytu. Na moje počudovanie tam nebol nábytok, koberce, záclony – nič, iba skupinka nedbalo oblečených ľudí. Sedeli na zemi v najväčšej miestnosti. V momente, ako sme vošli, všetky pohľady sa upreli na mňa. Nikto z nich neprehovoril, no zdalo sa mi, akoby skúmali rysy mojej tváre. Prekvapilo ma, že všetci mali také isté hlboké oči ako môj priateľ, ako moja matka a vraj i ja. A ešte niečo mali všetci spoločné – viac-menej výrazné lícne kosti a špicatú bradu, pripadali mi ako súrodenci. Po chvíli som sa cítil neisto. Môj priateľ navrhol: „Bolo by vhodné, ak by sme dnes rozprávali, ak súhlasíte.“

Neviem, koľko trvalo, kým potom niekto otvoril ústa. Nerozumel som rozhovoru, ktorý nasledoval. Pochopil som len toľko, že ich zaujala moja tvár a že treba niečo pripraviť. Zrazu sa ku mne otočil starší muž, ktorého slová, ako som spozoroval, vzbudzovali u ostatných úctu:

„Na svete žije národ, ktorého história je dávno zabudnutá. Národ úplne iný, ako ostatné. Jeho ľud je roztratený po svete a zmiešaný s ľudom iných národov. Muži a ženy tohto národa nevedia nájsť svoje miesto v spoločnosti, sú osamelí, uzatvárajú sa. My sme hlavou toho národa a rozhodli sme, že nastal čas pre skončenie utrpenia. Nájdeme si nový domov, kde nebude prekvitať zlo a honba za majetkom. Domov, kde každý z nás nájde to, čo potrebuje, kde bude môcť uspokojiť svoju vášeň používať mozog v jeho plnej sile.“

„Ešte predtým musíme nájsť čo najviac svojich ľudí, aby sa postupne mohol náš národ očistiť od cudzích génov,“ pokračovala žena sediaca v kúte miestnosti. „Ty k nám patríš, preskúmali sme tvoj rodokmeň. Niektorí tvoji predkovia z matkinej strany mali znaky nášho národa. Aj ty sám máš tvár pre nás typickú. Ale hlavne – si samotár. Podľa toho sme ťa našli a preto sme analyzovali tvoju DNA. Máš v sebe zakódovaných relatívnych osemdesiatšesť percent našich vlastností. Teda aj rodokmeň tvojho otca musel mať korene v našom národe.“

Mnohým veciam som nerozumel, no neodvážil som sa opýtať ani na pomenovanie ‚nášho národa‘. Oni však vedeli o všetkých mojich nevyslovených otázkach. Postupne mi vysvetlili, že mnohí sú z kruhov uznávaných vedeckých autorít s dostatočnou mocou na to, aby ukryli zvyšky svojho národa a svojej zeme pred svetom. Medzi nimi je taktiež dosť odborníkov na informačné technológie i na genetiku, nebol preto pre nich problém nájsť moje osobné údaje vrátane kompletnej štruktúry DNA.

„Čaká ťa Obrad,“ nakoniec prehovoril muž zhrbený v strede miestnosti.

„Obrad?“ iste som sa tváril zmätene. Preľakol som sa. Keď mi vysvetlili, že ma čaká najskôr o rok, vydýchol som si.


Veľmi som vtedy ľutoval, že som sa dal nahovoriť na takú hlúposť. Roztratený národ, Predstavení, nový domov, koniec utrpenia – pekné, ale stále tajomné reči ešte stále neznámych ľudí. Svoju priateľku, s ktorou mi bývalo tak dobre, som už nevidel viac ako mesiac. Neprišla, potom nezdvíhala telefón, neotvorila mi dvere… Z práce ma vyhodili. „Sme malá firma a trh je krutý,“ pamätám si živo slová môjho šéfa. Jediné čo mi zostalo, bol byt a skupina divných ľudí z ‚môjho národa‘, ktorí mi nikdy nepovedali viac, ako považovali za potrebné. Začal som sa pohrávať s myšlienkou, že sa dorozumievajú telepatiou. Nevídaval som ich často, maximálne raz do mesiaca, nepoznal som ich mená, vedel som o nich takmer rovnako málo ako na začiatku.

Prišiel čas Obradu. Ležal som v tme a nadával na svoju úbohosť. Prostredie starej rybárskej lode mi k chuti do života nepridalo. Ktosi zaklopal na dvere kajuty, ktorú mi pridelili: „Poď von, je čas na zostup.“

Studený morský vzduch mi vrazil do pľúc, keď som spolu s ďalšími deviatimi rovnako podráždenými druhmi vypochodoval na palubu. Bola jasná noc. Zaujala ma krása oblohy nad pokojným, šírim morom. Nevychádzajúc z údivu som, tak ako ostatní, odkráčal k malej, moderne vyzerajúcej ponorke. Do tej sme sa potom aj so šiestimi Predstavenými natlačili. Ponorku spustili. Nikdy nezabudnem na ten pocit. Nenazval by som ho nepokojom, ani očakávaním. Bol to taký zvláštny, prázdny pocit. Nebol to strach, to určite nie. Uvedomoval som si, že sa z tej hĺbky nemusím vrátiť, záležalo to v prvom rade na tom mladom dievčati z Predstavených, ktoré riadilo ponorku. Dôveroval som jej, mohol ma znepokojovať skôr samotný Obrad. Nič som o ňom nevedel. Určite som sa pýtal sám seba, čo za obrad sa môže odohrať v ponorke. Pritom mi to všetko bolo vlastne jedno, ako keby som bol vo sne, o ktorom viem, že sa mi to iba sníva. Moji deviati druhovia, ako ich nazvali Predstavení, mali zaručene ten istý pocit.

Počas zostupu nikto neprehovoril. Po pár minútach sme dosiahli dno, no ponorka sa nezastavila. Chvíľu sme ešte nemo sedeli, kým sa približovala ku skalnému útesu a potom mierne stúpla. Predstavení si vzali silné svetlomety a urobili, čo nikto z nás nečakal – otvorili horný poklop. Po jednom sme vychádzali, v údive a v absolútnej tichosti. S pomocou Predstavených som preskočil na breh akoby do skaly vytesaného bazénu, v ktorom sa ocitla naša ponorka. Svetlomety osvetľovali len bazén, steny miestnosti zostali zahalené v tme. Keď všetci vyšli, nasledovali sme Predstavených cez krátku chodbu. Ocitli sme sa v obrovskej miestnosti, ktorú Predstavení nadšene osvetlili. Veľkoleposť sály nám vyrazila dych. Pri pohľade na prekrásne mozaiky zdobiace steny, zložité sústavy schodíšť a stĺporadí, som zapochyboval, že táto stavba sa nachádza pod vodou.

Celá miestnosť bola z kameňa a zo zlata. Pestrofarebné mozaiky zobrazovali zložité geometrické obrazce, ktoré sa prelínali s postavami v rôznych polohách. Na strope som rozoznal obrazy veľrýb a delfínov. V kamenných stĺpoch bez hlavíc boli vyryté špirály vyplnené zlatom. Schody zdobili nerovnomerne rozložené zlaté gule veľké ako futbalová lopta. Starobylosť a nezvyčajnosť toho čarovného miesta ma prinútila pripustiť si až doteraz najneuveriteľnejšiu možnosť. Moje úvahy potvrdil jeden z Predstavených:

„Dýchate vzduch starý tisíce rokov, kráčate po dlaždiciach vyrobených vašimi prapredkami, ste doma! V Ennone. V jednom z hlavných miest Atlantídy.“

Musel som si zahryznúť do jazyka. Jednak aby som sa presvedčil, že nesnívam, a tiež, aby som nevykríkol od úžasu. Predstavení nás priviedli k najväčšiemu schodisku, kde sme sa rozostavili. Oni potom po jednom pristupovali k veľkému elipsovitému stolu z lešteného kameňa uprostred sály a čítali z pergamenov. Táto ceremónia trvala vyše polhodinu, našťastie sme boli teplo oblečení. Zo slávnostných príhovorov sme sa dozvedeli mnoho o našom národe, o všetkom, čo sa zachovalo z histórie. Najviac ma zaujalo, že sa nenachádzame v chráme, ako si väčšina myslela. Budova bez okien obklopená morom, v ktorej sme stáli, bola pôvodne súčasťou ennonského paláca a slúžila na rôzne obrady a slávnosti. Nebola však zasvätená nijakému božstvu, naši predkovia vraj nepotrebovali bohov, vystačili si so svojou nevídanou múdrosťou. ‚Asi preto skončila celá ríša tak, ako skončila,‘ pomyslel som si a poďakoval som Bohu za toto dobrodružstvo.

Túto krátku ďakovnú modlitbu, ktorá mi prebehla mysľou, si všimli niektorí z Predstavených. Spoznal som to ľahko – ich pohľady ma prebodli v tej sekunde. Už som nepochyboval o ich schopnosti využívať telepatiu. Nie všetci z Predstavených však boli ateisti, to som vedel dávnejšie. Rozhorčenie svojich priateľov zachytili veriaci Predstavení a v ich mysliach sa očividne odohrala búrlivá hádka. Aj keď práve prednášajúci muž sa do nej nezapojil, alebo to len nedal na sebe poznať, spôsobilo to nervozitu všetkých, vrátane mojich druhov.

Ďalej už obrad prebiehal bez problémov. Neodvážil som sa viac pomyslieť na moju vieru, i keď som vedel, že medzi Predstavenými by som mal silnú podporu. Po prečítaní príhovorov a Veľkého ennonského eposu sme všetci zišli zo schodov, pobozkali sme podlahu a zhromaždili sa okolo stola. Pevne sme sa chytili jeho obruby a na pokyn Predstavených sme silne trhli kamennou doskou. Potom si pamätám už len silný príval oslepujúceho svetla, ktoré vychádzalo zo stredu stola a ťažkú, sladkú vôňu, ktorá naplnila miestnosť. Ako omámený som padol na studenú podlahu paláca.

Oči som otvoril opatrne, pomaly. Cítil som sa slabý a unavený. Nemal som potuchy ako dlho som tam ležal, no celé telo mi tŕplo od zimy. Všade naokolo bol tma. Nahmatal som stôl, pokúšal som sa vstať. Zrazu som začul tichý ženský hlas: „Poď ku mne…“

Rýchlo som ho rozoznal. Rozhliadal som sa, chcel som zistiť, kde sa dievča, Predstavená, nachádza. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že hlas vychádza z môjho vnútra, že ho nepočujem ušami. Ovládla ma nevýslovná radosť z môjho objavu. Hlas silnel: „Poď ku mne!“

Začal som sa sústrediť na svoju myseľ, aby som dokázal odpovedať. Nechcelo sa mi veriť, aké ťažké je myslieť si jedinú vetu, jasne a intenzívne. Predpokladal som, že tak to bude fungovať.

„Kde si?“ pýtal som sa v mojej mysli.

„Povediem ťa. Otoč sa doľava. Urob desať krokov…“

Tak som sa postupne dostal až k bazénu s ponorkou, ktorý bol osvetlený. Deviati druhovia boli už tam. Dievča s hlbokými hnedými očami ma privítalo myšlienkou: „Si jeden z nás!“


Vychádzam hore po schodoch honosnej budovy. So strapatými vlasmi, v špinavej košeli a zničených nohaviciach. Na mojom výzore mi vôbec nezáleží, cítim sa hrozne. Je ťažké žiť s poznaním myšlienok ľudí okolo mňa. Ale vraj si zvykám rýchlo. O pár minút otvorím ďalšiu konzervu. Predstavení ma tým poverili. Zachránim človeka, jedného z nás. Vraj je to žena. Poznám najväčšie tajomstvo jej života.

Ešte prejdem dve poschodia. Výťah totiž nefunguje. Vytiahnem ju z konzervy a ukážem jej, že nie je sama.

Som na siedmom poschodí. Čítam meno na dverách a uvedomujem si, že sa náhle všetko zmení. Alica – piata.


14. januára 2002
Kamil