„Choďte preč! Prečo nič nevravíte? Ste ako mŕtvy! Všetci ste ako mŕtvy!“
Jedna postava sa k nemu priblížila asi na dva metre. Andy na ňu zareval. Zdala sa mu povedomá. „Hej, Ty! Počuješ? Kam to všetci idete?“ Snažil postaviť na nohy, ale bezúspešne.
Andrew sa už tri dni sa zvíjal v horúčke a mal halucinácie. Práve sa pokúšal vstať z postele keď sa náhle otvorili dvere a do izby vstúpila nádherná zrelá žena.
„Ako sa cítiš?“
„Kto si? Ty si jedna z nich! Dajte mi všetci pokoj!“ Schmatol pohár a hodil ho smerom ku dverám. Netrafil, a pohár sa k nej len neškodne dokotúľal.
„To som ja Sonya. Tvoja sestra.“
Ťažkopádne zo seba vykoktal: „Ach áno.“
Zdvihla kovový pohár zo zeme a pristúpila k jeho posteli. Nežne ho pohladila po tvári.
„Dnes tu bol lekár. Predpísal tento sirup.“
Naliala mu z neho do pohára.
„Fuj! Čo to je za hnus?“ Podráždene sa spýtal.
Zavrela fľaštičku a položila ju na nočný stolík .
„Je to nejaký liečivý bylinný sirup. Pomôže ti od horúčky. Zapchaj si nos a vypi ho. Doktor vravel že je sladký.“
Andrew sa natiahol po pohári a vypil jeho obsah.
„Nebolo to až také hrozné.“ Povedal a ľahol si.
Sonya si sadla na okraj postele. Pozrel na ňu sklenným pohľadom.
„Videl som ľudí. Prechádzali sa potichu po izbe. Jeden z nich prišiel ku mne. Zdalo sa mi ,že som ho už niekde videl. Dačo vravel ,ale nerozumel som mu ani slova“
„To nič. Po dnešku by si už mal spať pokojne. Ak by si voľačo potreboval budem vo vedľajšej izbe. Ráno sa uvidíme. Dobrú noc.“ Zdvihla sa a kráčala von.
„Sonya…ďakujem.“ Otočila sa s tajomným úsmevom na tvári.
Andrewovi sa po tom zvláštnom nápoji očividne uľavilo. Tvrdo zaspal.
Zdal sa mu sen. Kráčal po dlhej ceste zahalený v čiernom plášti. Oproti nemu sa rútil jazdec na velkom koni. Hnedý kôň prudko zabrzdil. Na jeho chrbte sedel starší muž s veľlkým jazdeckým klobúkom na hlave. Vymenili si pohľady. „Otec?“
Muž prehovoril príjemným hlasom. „Ahoj Andrew! Koľko času prešlo čo sme sa nevideli? Ako sa má matka?“
Andy sklonil hlavu.
„Pred rokom zomrela.“ Hlas sa mu triasol. „Prišiel k nám istý muž.. Predstavil sa ako Ronard. Vraj cestoval až za severnú hranicu do Lontownu. Od začiatku sa mi nepozdával. Celý čas mal na hlave veľkú, tmavú kapucňu. Jej nosenie ospravedlňoval tým, že vraj utrpel ťažký úraz ohňom a má zohavenú tvár. Dali sme mu najesť a prespal u nás v stajni. Keď nasledujúce ráno odchádzal ,daroval matke malý zlatý náramok. O týždeň matka v spánku zomrela. Náramok sa stratil.“
V tej chvíli mu zlyhal hlas.
Gregor zoskočil s koňa a objal svojho syna.
„Prečo?!“
„Všetko čo sa na tomto svete deje má nejaký zmysel.Nemôžeš z toho obviňovať tuláka. Možno ten náramok jednoducho stratila. A navyše už mala aj svoj vek.“ Andrew ustúpil o krok a premeral si otca.
„Ako môžeš niečo také povedať? Nieje to ani trochu čudné, že si prikvitne k nám nejaký tajomný muž a daruje matke za nocľah a trochu jedla zlatý náramok? Odkiaľ ho taký chudák vôbec vzal?“ Gregor ho objal a so slzami v očiach precedil:
"Všetko sa dozvieš čoskoro. "
Skôr než Andrew stačil akokoľvek zareagovať, otec sa vyšvihol do sedla a odcválal rýchlejšie ako myšlienka.
„Počkaj!“
„Vstávaj! Leňoch! Dobre ráno. Ako sa cítiš?“ Sonya podišla k oknu a odhrnula ťažké závesy. Vonku svietilo slnko a jeho lúče sa vlievali do miestnosti s prekvapujúcou intenzitou.
„Dobre ráno. Prečo ma budíš? Už je aspoň osem?“
„Ha! Braček môj prespal si tri celé dni. Už je dávno poludnie!“ Stiahla z neho perinu a začala ju natriasať.
„Tri dni?“ Povedal nechapavo.
„Ako sa cítiš?“
„Myslím ,že budem v poriadku.“ Posadil sa na posteľ a pokúsil sa postaviť. Na druhý pokus sa mu to podarilo.
„Dnes budem jesť v kuchyni.“ Nazul si vysoké jazdecké čižmy a klátivým krokom kráčal smerom ku schodom.
„Opatrne ,aby si nespadol. Si slabý.“
„Veď už sa toľko neboj sestrička.“
O chvíľu už obaja sedeli pri stole.
„Zmeškal som niečo za tie dni čo som prespal?“ Sonya sa šibalsky usmiala
„Nič podstatné. Snáď len ,že tu bol doktor Axley. Bol ťa pozerať každý večer. Spal si veľmi tvrdo.“ Nachvíľu uhla pohľadom. „Bála som sa o teba.“
Andrew sa pozrel do taniera, potom von oknom. „Sníval sa mi sen. Mal som rozhovor s otcom.“
Nervózne sa zahniezdila.
„Hovor.“
Nabrala si ďalšie sústo. Na obed bol pripravený pečený zajac.
„Rozprávali sme sa o matke. Ten sen bol tak skutočný…“ Napil sa vína. „Povedal som mu o tom náramku. Bavili sme sa aj o cudzincovi. Otec bol z toho všetkého dosť nešťastný. Idem sa prejsť. Chcem byť sám. Porozprávame sa neskôr.“ Odsunul tanier a chystal sa na odchod. Zobral si zo sebou meč, ktorý sa v ich rodine dedí z otca na syna. Bola to starobilá a postivo vykovaná zbraň.
„Načo ti je ten meč?“
„Človek dnes nikdy nevie.“
„Dávaj na seba pozor.“ Povedala a dala sa do umyvania riadov.
Andrew kráčal smerom von z mesta na neďaleký kopec. Už od detstva mal rád to miesto. Chodil tam aby mal pokoj od všetkého toho mestského ruchu. Ulice boli veľmi staré a všetky steny tmavé a špinavé. Sem tam prešiel i okolo novších budov, ale v zásade najlepšie vyzerajúce budovy v meste boli krčmy a verejné domy. Je to zvláštne ale ako keby tam neplynul čas. Možno to bolo len preto, že tieto miesta lákali kvantum zákazníkov a tým pádom sa im oplatilo investovať do ich neustálej údržby.
Keď opustil mesto, tak ticho ktoré zavládlo ho priam omráčilo. Jediný zvuk ktorý Andrew počul bol šum vetra vo vysokej tráve. Stúpal do kopca. Prešiel okolo starej vŕby. Pri tomto strome sedával s celou rodinou za letných teplých dní. Dnes už bohužiaľ jediné čo z týchto dní zostalo sú jeho sestra a táto stará vŕba. Dorazil na vrchol. Výhľad bol prekrásny. Unavený sa zvalil do trávy a pozeral do neba. Hlavou mu vírilo množstvo myšlienok.
Ani si neuvedomil kedy zaspal. Keď sa prebral bolo už šero. Posadil sa na trávu a pretrel si oči. Vtedy uvidel čosi, čo mu celkom vyrazilo dych. Na pravej ruke mal presne ten ístý náramok aký nosila matka. Vedľa neho sedela zhrbená postava.
" Kto si?" Vyľakane sa postavil.
„Volajú ma Ronard. Ty sa ma bojíš?“
„Vyzerám na to? Čo odomňa chceš?“ Nevedel čo má robiť. Bol to ten istý muž čo ich navšívil predtým čo matka zomrela.
" Určite ťa zaujíma prečo máš na ruke ten náramok."
" To ty si bol u nás pred rokom. Čo si spravil mojej matke?" Podvedome zovrel rukoväť svojho meča.
" Navštevujem mnoho ľudí."
Andrew tasil meč. Jeho špičku priložil Ronardovi priamo na krčnu tepnu.
" Nemôžeš ma zabiť! "
Cítil ako sa náramok okolo jeho zápästia sťahuje. Bolesť ním spôsobená bola tak neznesiteľná, že pusitl meč.
„V ten deň keď som tvojej matke daroval náramok, som zároveň nad ňou získal moc.“ Posadil sa. " Vyšla von z domu a šla sem hore za mnou. Bola moja."
Andy sa bezvládne zvalil na zem. Z očí mu tiekli slzy.
" Prečo?!" Snažil sa postaviť , ale končatiny ho neposlúchali.
" Potom čo som s ňou skončil, jej bezvládne telo som doniesol naspäť k vám domov. Aby to vyzeralo že zomrela v spánku, použil som jed ktorý nezanecháva stopy. Náramok som si samozrejme zobral naspäť."
„Ty sviňa! Je mi s teba zle!“
Muž k nemu pristúpil.
„Teraz ťa mám však vo svojej moci. Potom čo s tebou skončím, je na rade tvoja rozkošná sestrička.“
Andy sa snažil pohnúť, ale bol magickým náramkom úplne ochromený.
Zdvihol mu hlavu a nechal mu vypiť neznámu tekutinu. „Po tomto vydržíš omnoho dlhšie pri vedomí.“ Zpod ťažkého plášťa vytiahol zakrivenú dýku. „Je mi ľúto, ale budem ti musieť vybrať srdce za živa.“
„To nemôžeš. Ty zver.“
Priložil mu ruku na ústa.
Jeho magická moc ne natoľko veľká, že dodá človeku životnú energiu. Nieže mi zaistí silu, ale i nesmrteľnosť. Posledným krokom je srdce nepoškvrnenej panny, akou je práve tvoja sestra.
Andy sa pokúšal kričať, ale nešlo to.Muž ho páral odzhora dolu.Cítil ako jeho telo krváca, ako mu muž otvára hrudný kôš. Za normálnych okolností už mal dávno stratiť vedomie.
Pach krvi bol neznesiteľne intenzívny.
„Neboj sa Andy, za chvíľku bude po všetkom.“ Tesne predtým ako jeho ruka vyrezala ešte tepajúce srdce, si muž stiahol kapucňu a nahlas sa zasmial.
Andy ešte predtým dokonal, z posledných síl zakričal.
„Otec!“
Kráčal smerom do mesta. Dýka bola ešte vlhká od krvi. Cítil ako jeho sila neustále narastá. Lentak pre seba si hundral. „Vždy som vedel že budeš silný muž Andrew. Navždy ti vďačím za svoju silu tak, ako budem navždy vďačit svojej dcére za svoj večný život.“
Trhavý smiech preťal nočné ticho.
Ktosi zaklopal na dvere. Sonya akurát dačo čitala. " Áno. Momentík." Hodila na seba hodvábny župan. Znova sa ozvalo zaklopanie. Sonya otvorila dvere. Vo dverách stál v kapucni zahalený muž.
„Ahoj Sonya!“