 |
Trochu neskôr ako zvyčajne, ale predsa – nový Krutohlav, antológia finálových poviedok Ceny Gustáva Reussa, je na svete. Tentoraz zachytáva dvanásty ročník súťaže, čo jemne naznačuje aj počtom poviedok – v útlej knižočke je ich presne tucet. Desať najlepších a dve navyše, zaradené ako bonus. A ako to už pri takýchto zborníkoch býva, čitateľ dostane mikrodávku zo všetkého, čo v minulom roku \„letelo\“ u autorov. Humorná fantasy, tvrdá sci-fi, filozofická hra, poetický obrázok, trocha erotiky, veľa narážok. Vlastne… ako vždy.
Ak ste už niekedy Krutohlava videli, aktuálny vás neprekvapí. Línia \„viac ako zbierka poviedok\“ pokračuje – súťažné texty dopĺňajú slovné hodnotenia poroty a jednu tretinu knihy zaberajú teoretické práce. Svojich päť desiatok strán si odhryzla ohromujúca analýza virtuálnej reality v tvorbe Stanislawa Lema (Ondrej Herec) spolu s diplomovkovitým skúmaním cudzosti v textoch bratov Strugackých (Peter Chalupa). K teoretickej časti dodám len toľko, že Chalupov príspevok čitateľom Stalkera nič nové nepovie – zato pri Prieskumníkovi virtuálnej reality som mal chvíľami riadne otvorené ústa.
Ale späť k samotnej Cene Gustáva Reussa. V dvanástom ročníku súťažilo 31 autorov so 41 poviedkami. Desať textov sa prebojovalo do finále, ich súputníkov v zborníku z bojov vyradil len prekročený limit počtu strán. Prvá cena v súlade s propozíciami udelená nebola, čo jemne (prípadne drsne – podľa nálady) naznačilo, že išlo o skutočne tuctový ročník a žiaden výnimočný text porota v rukách nemala. Ak môžem súdiť podľa zúženej vzorky, je to asi pravda, druhej generácii (ako aktuálnych finalistov nazval Ondrej Herec) chýba to často spomínané remeslo – precíznu stavbu textu Joža Girovského v Krutohlavovi 2002 nenájdete.
Jednotlivé poviedky sa seriózne hodnotiť nechystám, v mnohom by som len inými slovami povedal to, čo napísala porota. Števo Huslica, Július Balco, Bohumil \„Hromovlad\“ Stožický, Ondrej Herec a prof. Viliam Marčok vystihli viac či menej aj môj názor…
Väčšinou.
Rozhodne ma zarazilo druhé miesto Legendy o troch bratoch (Miloš Ferko). Ťažkopádny text založený na narážkach a paródii mi v množine oveľa lepšie zvládnutých poviedok pripadal vyslovene trápny. Niektoré odstavce som čítal aj trikrát len preto, aby som pochopil, ktorá zo splývajúcich postáv to vlastne rozpráva. U poroty podľa mňa zabodovalo – rovnako ako v minulých ročníkoch – slovanské prostredie a bez debaty solídne znalosti autora.
Ale druhé miesto?
Rovnako ma prekvapila finálová účasť poviedok Expo 2020 (Lukáš Krivošík), Pod mrakmi (Tono Stiffel) a Tajomstvo krivých zrkadiel (Martin Králik). Krivošíkov text mal príjemný začiatok, ktorý úplne zničil neobratný koniec – čo je u detektívky dosť nepríjemná chyba. Poviedka sa ale odohrávala na Slovensku a došlo aj na Svätopluka – asi zapôsobilo zasadenie do srdca Európy. No a postkatastrofický príbeh Tona Stiffela je v kontexte zvyšku jeho tvorby skutočne katastrofický. Logické chyby, naivita v konaní \„hrdinov\“, zbytočný pátos… poviedka zrejme bodovala len ako zástupca tvrdej SF. A Krivé zrkadlá? Poviedku si máte možnosť prečítať aj sami – na týchto stránkach. Okrem erotiky, ktorú skutočne nevídame v našej sf často, to nie je nič výnimočné – skôr naopak. O \„sebazhliadnutí\“ a upíroch píšu sestry Lukačovičové a Ivana Kuglerová roky, ak nemám po príklad chodiť ďaleko. Navyše, remeslo, remeslo, remeslo!
Na ostatných poviedkach som si ale celkom pochutnal.
Mojim osobným favoritom je Polčas dejín Mischa Jedináka, takéto poetické hračky á la Zelazny či Gaiman mám jednoducho rád. Príroda na kľúčik…
Pocit úžasu som mal pri Črepinách z oblohy Zusky Minichovej – určite je to to najlepšie, čo som od nej čítal. Osobné šťastie versus šťastie mnohých je častá dilema.
Rozosmial ma Peter \„paldi\“ Páluš s Mojim prvým drakom. Iste, takýto fantasy paródií tu už bolo, ale… no a čo! Je to dobre napísané, bez balastu či pseudointelektuálstva.
Vysoko by som zaradil aj Tobiasa Tomáša Reca. Je to ťažký text, to áno, ale ak predsa len zapnete mozgové bunky, je to veľmi silná výzva pre fantáziu. Preto ma zamrzel arogantný komentár Bohumila Stožického, ktorý čitateľom radil poviedku rovno preskočiť. Hromo, ľudia môžu mať aj iný vkus ako ty. Alebo nie? Zvonenie Andreja Szolgaya je zasa remeselne hladko zvládnutá časovka o paradoxoch. Nie je to nič nové, ale prečítate to jedným dychom a na konci sa dokonca aj pousmejete. V každom sf časopise by takúto hračku vzali…
Texty Evy Cigánikovej mám rád – jej príspevky do našej klubovej Cesty bez návratu (na budúci rok) boli vždy z toho najlepšieho. Pani Cigániková vie písať – pri Starosvetskej náture som sa usmieval tak nahlúplo, až som sa smial aj sám sebe. Bol to jednoducho milý hororík s precízne budovanou atmosférou – škoda tej očakávanej pointy. Ale aj tak, páčilo sa mi to.
A páčila sa mi aj bonusová rozprávka O troch bratoch a hlúpej Aničke od tej istej autorky – veď kto by sa už nesmial na zlom čarodejníkovi z virtuálnej krajiny, ktorý sa volá Restart Nevermore! Škoda len, že sa pani Cigániková nakoniec stratila v narážkach, prvá tretina modernej rozprávky je jednoducho prvotriedna a božská.
Poslednou poviedkou v knihe je Kyborg Ladislava Kravčíka. K nemu môžem povedať len toľko, že bolo chybou poslať ho do Ceny Gustáva Reussa – a nasilu škrtať z deja, aby sa neprekročil limit (aj tak sa prekročil). Kyborg má potenciál výbornej space opery a zasluhuje rozhodne väčší epický priestor. Pôvodnú verziu odporúčam poslať do Ceny Karla Čapka.
A rozsudok? Pri novom Krutohlavovi sa určite nebudete nudiť, každý si tam niečo nájde. Ale o možnom komerčnom úspechu knihy pochybujem. Antológia má príliš široký záber, začiatočnícke a krátke texty a spolu s teoretickými prácami je ideálnym materiálom na financovanie z grantu a následné rozdávanie záujemcom o písanie či fantastiku ako takú.
Prečítať áno, kúpiť nie. Ak nie ste zberatelia, samozrejme.
P.S.: Ďakujem Slovenskému syndikátu autorov fantastiky za venovanie jedného výtlačku. Inak by som ho musel zháňať, ja totiž zberateľ som ;-)