STIGMATA, r.Rupert Wainwright, USA, 1999
Frankie je obyčajná mladá Američanka. Tým nemám na mysli, že sa podobá
na hrdinky seriálov typu Sunset Bitch, ktoré sa celé dni zaoberajú
ľúbostnými intrigami a hľadaním nejakých poondiatych stratených šperkov.
Uveríte, že takáto žena môže niekde v Pittsburghu skutočne žiť.
Pracuje ako kaderníčka, je bez záväzkov, večery trávi s kamoškami pri
poháriku v štýlovom klube, kde duní tvrdé techno a tvrdé gitary. A, aby
som nezabudol, jej matka je na dlhodobej dovolenke v Brazílii. Asi sa
spýtate, načo to sem pletiem, ale ide o podstatný dejový prvok. Pani matka
totiž na rušnom juhoamerickom trhu kúpi od malého chlapca ruženec
(netušiac, že nezbedník ho ukradol počas pohrebného obradu z truhly
nedávno zomretého miestneho kňaza) a pošle ho v darčekovom balíčku do
Štátov. Keby vedela, čo dcéra vďaka ružencu zažije, určite by sa na
poštu neobťažovala. Večer po otvorení mamkinho pozdravu totiž Frankie
zažije nemilé prekvapenie. V pohodičke sa čľapká vo vani, keď jej
zápästia odrazu prederavia hlboké rany. Krv strieka, Frankie sa zmieta
v bolestiach. Vidiny, v ktorých neľútostne dopadajúce kladivo zatĺka do
kohosi rúk masívne klince, asi nebudú náhodné…
Stigmy, alebo takzvané Kristove rany, sú pozoruhodný úkaz. Avšak nikdy
v histórii sa nestalo, aby sa objavili na tele ateistky ako je Frankie. Vždy
to bola „výsada“ katolíckych fanatikov. Do Pittsburghu prichádza otec
Andrew Kiernan, akýsi vatikánsky agent Mulder, skúmajúci rozličné
nadprirodzené javy náboženského charakteru. Prípad mladej stigmatičky ho
fascinuje, a ako sa ukáže neskôr, objekt jeho výskumu mu nie je ľahostajný
ani po tej stránke, ktorá by ho ako kňaza zaujímať nemala.
STIGMATA je veľmi zvláštny film. Je totiž postavený na ostrých
kontrastoch. Predovšetkým je tu hlavná hrdinka, ktorá namiesto do kostola
chodí na diskotéku, avšak „dar“ Kristových rán a schopnosť písať
texty v 1900 rokov nepoužívanej aramejčine ju nútia prehodnotiť svoje
postoje. Otec Kiernan je oddaný služobník Vatikánu, ale pritom je to
pragmaticky uvažujúci vedec. Film obsahuje (ne)príjemne krvavé scény, ale
pritom v ňom nikto nezomrie násilnou smrťou a vlastne tu nie je ani
vyložene záporný prvok. Je to religiózny horror, avšak zaobišiel sa bez
ošúchaných démonicko-diabolských rekvizít. Je to pomalý, atmosférický,
väčšinou na dialógoch postavený príbeh, pritom ho však režíroval
videoklipový režisér Rupert Wainwright a soundtrack obsahuje také delovky
ako Chumbawamba, Massive Attack či Björk. Tieto protiklady z neho robia
nezvyčajnú záležitosť, film s celkom špecifickým vyznením. Je to
skrátka niečo úplne iné, než v kinách bežne vídavame. Scenár síce
mohol byť lepší, a nájde sa tu aj zopár zbytočných, nudných
naťahovačiek, ale čas, ktorý tomuto dielku venujete, rozhodne nebude
stratený. Ja osobne síce nemám rád polopatistické dohováranie, akým na
moju bezbožnú dušu zaútočil záver filmu, ale spôsob, akým sú tu
prezentovaní niektorí vrcholoví predstavitelia katolíckej cirkvi, mi
ulahodil. Vzhľadom na originálny námet, dokonalé vizuálne spracovanie a
veľmi slušné herecké výkony Patricie Arquettovej a Gabriela Byrnea
v hlavných úlohách mi nezostáva než konštatovať, že ak sa naladíte na
správnu vlnovú dĺžku, STIGMATA sa vám môžu zadrieť hlboko pod kožu.
Amen.  Michal Jedinák