Letieť na Mene vetra

Meno vetra

Ako začať písať o Mene vetra? Priznám sa, že to bude trochu osobné. Hrozne veľa tá kniha pre mňa znamená. Mám k nej svoj príbeh. Ono sa to začalo, keď som ešte robil v kníhkupectve a raz to doniesol domov. Vedel som, že sa sestre bude páčiť, a ona tú knihu miluje. A v čase pred ostatnými Vianocami som sa zatúlal do hostinca, kúpil si pivo a teplé bochníky chleba. Ešte doteraz cítim ich teplú a chrumkavú chuť.


Fantasy literatúra je v súčasnej dobe dosť populárna. Avšak priblížiť sa, učiť sa a hlavne pokračovať tam, kde začali kroniky fantasy, je veľmi ťažké. Jednou z osobností, ktorá sa zapísala do legiend tohto žánru, bol aj Peter S. Beagle. Jeho Posledný jednorožec mal prvky mytologickej rozprávky a hlavne citového príbehu. Patrick Rothfuss sa vyjadril, že je to jeho najobľúbenejšia kniha. Po tomto názore som ho začal mať rád. Keď som sa dostal k jeho Mene vetra, začal som ho mať ešte radšej. On nielenže sa učil a pokračoval tam, kde jeho veľkí učitelia začali, ale vytvoril akúsi novú etapy fantasy.

Patrick Rothfuss je pre mňa veľmi blízky autor. Povedal by som, že sme obaja dokázali vytvoriť prostredie, v ktorých sa naši hrdinovia stretávajú. Niekde na konci sveta nič, len stromy, milujúca krčma a príbeh, ktorý je tajomný. Dokonca aj postavy ľudí majú podobné dialógy. Rodičia hlavného hrdinu mali podobný rozhovor ako moji dvaja manželia.

Dalo by sa charakterizovať, že každý veľký príbeh sa musí vyrozprávať sám a musí vyzrieť. Asi všetko, čo je veľké, musí vyzrieť. Neverím, že príbeh o kráľovi Artušovi bol vymyslený za päť dní. Za tak krátko by ani Excalibur neukuli.

Do príbehov sa zvyknem zamilovať. Ak sú to príbehy staré, príbehy pekné a príbehy tak nejako o láske. Ale myslím v takom tom ľudskom kontexte. Aj preto mám rád stredoveké legendy a občas by som sa aj rád oháňal ako Aucassin za Nicolettou. A príbeh, ktorý hovorí Kvothe, je tiež taký.

Začína o svojom detstve a to je najkrajšia časť. Jeho rodičia mi trošku pripomínali mojich. Tak ako jemu, aj mne rodičia ukazovali, ako mám žiť, koho poslúchať, a tak trochu aj ako robiť nezbednosti. A potom prišiel Ben. Moja najobľúbenejšia postava. Ben je pre mňa niečo, čo potrebuje asi každý chlapec pri výchove, aby cítil, že sa učí. Niekto cudzí a niekto, kto nás čosi dokáže naučiť. Vlastne je to učiteľ alebo starší priateľ. A každý niečím takým prešiel. Tie časti, keď sa doberajú jeho rodičia, keď kočujú a Ben chlapca učí, to mi bolo najbližšie. Čítal som knihu vo vlaku a myslím, že som ignoroval aj slečnu sediacu vedľa mňa a túžiacu po nejakom rozhovore.

Vždy som túžil po knihe vo vlaku. Predstavte si to. Vlak vyráža, fučí para a človek pije harmančekový čaj. K tomu vyložené čungy, kniha. A to sa mi stalo s Menom vetra. Dobre, nemal som pri sebe harmanček, nemal som vyzuté nohy, ale bolo to nádherné. Strana za stranou sa ťahala. Ako vo filme. Predstavte si mapu, nejakú železničnú trasu. Ja neviem, Moskva, Vladivostok. A tam ako z jednej strany na druhú – listujú sa strany v knihe.

A čo potom? Kvothe bol človek, ktorý sa nevzdával a čakal. Musel si v živote mnoho vecí odpustiť. Nehovoriac o jeho príchode na Univerzitu. Tam ma v mnohom inšpiroval a tak trochu mi ukázal, že má podobné vlastnosti ako ja. Napríklad, keď vošiel do archívu. Videl, ako sa nejaký trubiroh snaží silou-mocou presvedčiť voľajakú dámu, aby s ním strávila príjemný čas na lôžku. A povedal: „Veď toto nie je nevestinec.“ Tak som sa smial a čosi vo sa mne heglo príjemným smerom. Po tomto zážitku som si uvedomil, že som neraz cestoval domov zo školy. A na týchto cestách – keďže som navštevoval gymnázium asi trinásť kilometrov od mesta – som často videl páry strúhajúce grimasy, ktoré by sa viac hodili do verejného domu. A samozrejme, že sme sedeli vo štvorici. Dvaja na jednom sedadle vystrájali tie všelijaké zápasy (možno džudo) a veselá slečna sediaca vedľa fľochla po mne šikovný pohľad. A tak som začal, „Nevestince sú asi drahé, čo?“ Nebolo to odo mňa korektné voči tej láske, či čo to pochytilo tých vedľa, ale nevadilo. A myslím si, že ani teraz mi to nevadí. A teraz, pri čítaní knihy, sa mi tento zážitok vrátil.

Pamätám si, ako som sa s jednou dámou o tej knihe bavil. Vraj mám aspoň jednu vlastnosť spoločnú s Kvothem. A potom, keď som si to prečítal, spýtal som sa. Myslíš ktorú? Knihy? Sarkazmus alebo dievčatá?

Je to príbeh dobrodružstva. To akoby som čítal Marka Twaina, ale napísaného v dnešnej podobe pre súčasný vek. Ja to vysvetlím. Každé vekové obdobie som mal pri sebe knihu, ktorú som potreboval a miloval. Keď som mal štrnásť, plavil som sa po rieke parníkom. A mal som chuť uchmatnúť kyslé uhorky, slanú šunku a ujsť.

Keď som mal osemnásť, miloval som Remarqua. Jeho nočné výlety za dobrodružstvom vždy voňali čímsi neodolateľným. A tiež ste mali pocit, že s prázdnou chladničkou by ste Remarqua nikdy neprečítali?

A teraz? Teraz sa stal mojím príbehom tento. Je tam všetko, čo momentálne potrebujem. Niečo, čoho som sa nikdy nevzdal. A niečo, čo je vo mne. Meno vetra odkrylo moje niekdajšie vlastnosti. Moju niekdajšiu strapatú povahu so zmyslom pre humor. A odkedy som ho prečítal, som veselý. Vidím lepšie farby a dokonca mám opäť chuť predvádzať sa pred dievčatami. Uvedomil som si, že každý deň musím zažiť príhodu, z ktorej sa zasmejem – a to robí dni príjemnejšími. Ako minule príhoda v metre.

Inak, Kvothe mi bol hrozne blízky aj na univerzite. Možno je to tým, že tú svoju tento rok končím. Hoci, nemám teraz také vzťahy so spolužiakmi, aké som mal na strednej škole, aj tak je to pekné. Ale to ako Rothfuss o nej napísal, to ma potešilo. Opäť som sa vrátil do čias, keď sme na obed jedli zobákový guláš a bavili sa o tom, kto čo robil na rande. Hoci to bola univerzita, kam chodil Kvothe, uvedomil som si, že je to trošku aj moja škola, moje príbehy, moji archivári.

Kniha má v sebe presne to, čo som potreboval. Až mi je ľúto, že sa k nej nemám vracať. Teším sa na pokračovanie a ešte viac ako na diskusiu o nej.


Meno vetra

Autor: Patrick Rothfuss

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2008

Počet strán: 640

Prekladateľ: Michal Jedinák


Poznámka: Autor textu je bloger. Článok v pôvodnej podobe vyšiel na www.bookfan.eu.


7. februára 2012
Martin Šuraba