Znovuzrodenie lietajúceho krídla nie je spojené len s jeho tradičnými konštrukčnými a aerodynamickými výhodami, ale predovšetkým so zvýšením pravdepodobnosti preniknutia takého lietadla cez protivzdušnú obranu protivníka. Boli to čoraz modernejšie rádiolokačné prostriedky, ktoré viedli konštruktérov k vývoju „neviditeľných“ bombardérov.
História vzniku najmodernejšieho amerického strategického bombardovacieho lietadla sa začala koncom 70. rokov. V roku 1981 USAF podpísalo so spoločnosťou Northrop oficiálny kontrakt na vývoj lietadla. Program dostal označenie ATB (Advanced Technology Bomber) a výsledok – lietadlo označené B-2 – neskôr pomenovali Spirit. Stroj prvýkrát verejne predstavili 22. 11. 1988 v Palmdale a prvý let uskutočnilo zo základne Edwards AFB 17. 7. 1989. Prvé sériové lietadlo B-2 odovzdali bojovému letectvu 17. 12. 1993.
Plány spočiatku hovorili o potrebe 133 bombardérov, no po dvojnásobnom škrtaní finančných prostriedkov (a aj pod vplyvom medzinárodných udalostí po roku 1989) sa počet vyrobených strojov ustálil na čísle 21. Lietadlá B-2 sú umiestnené na základni Whiteman v štáte Missouri.
Už od začiatku sa plánovala postupná modifikácia všetkých strojov formou tzv. blokov (bloky 10, 20 a 30). Modifikovať sa bude predovšetkým avionika a výzbroj. Pri konštruovaní lietadla používali počítačovú grafiku, ktorá v konečnom dôsledku znížila prvotné problémy pri montáži a časové nároky na stavbu. Aj tak však celková cena jedného B-2 je okolo 1,3 mld. dolárov.
KONŠTRUKCIA Konštrukčne je B-2 lietajúce krídlo bez vertikálnych chvostových plôch. Drak je z titánových a hliníkových zliatin a z kompozitov. Hlavným nosným komponentom konštrukcie je jednonosníkový titánový kesón v prednej centrálnej časti draka a v priľahlých bočných drakových sekciách, ku ktorým sa uchytávajú konzoly krídla z uhlíkových kompozitov. Pre zaujímavosť: hrúbka titánových panelov kesónu dosahuje až 23 mm. Z kompozitov na báze uhlíkových vláken je i zadná centrálna časť draka v dĺžke 15,2 m. Pri pohľade zhora obrysy B-2 tvorí 12 priamok. Predná nábežná hrana draka je ostrá so šípovitosťou 33 stupňov, zadná odtoková hrana má formu zdvojeného W.
Krídlo má superkritický profil a jeho konzoly sú dlhé 19,8 m. Na koncoch krídla sú roztvárajúce sa štítky, ktoré plnia úlohu smerového kormidla. V strede rozpätia sú po tri sekcie elevonov a v zadnej centrálnej časti je pohyblivá plocha, tzv. „bobrí chvost“. Slúži na pozdĺžne vyváženie a zároveň je výkonným orgánom aktívneho systému riadenia a zoslabuje vplyv vzdušných poryvov pri letoch v malých výškach s vysokými rýchlosťami. V systémoch pozdĺžneho a priečneho riadenia sa ako hlavný prvok používajú vonkajšie elevony. Dve vnútorné sekcie elevonov sa využívajú len počas letov pri malých rýchlostiach. Spomenuté riadiace plochy zaberajú 15 percent z celkovej plochy krídla a pretože majú pomerne malé rameno, na ktorom pôsobia vzhľadom na ťažisko lietadla, doplnkový moment v kanáli pozdĺžneho riadenia zabezpečujú deflektory výstupných plynov z motorov. Na lietadle nie sú použité sloty a vztlakové klapky.
Podvozok je trojbodový, hlavné podvozkové nohy majú po štyroch kolesách. Umiestnené sú z vonkajšej strany motorov a zaťahujú sa dopredu. Riaditeľná predná podvozková noha má dve kolesá a zaťahuje sa smerom dozadu.
Hermetická pilotná kabína má vystreľovacie sedačky ACES II. Posádku tvoria dvaja piloti. Pri zložitých úlohách možno v kabíne umiestniť tretieho člena posádky – operátora elektronických systémov. Prístup do kabíny je po skladacích schodíkoch cez šachtu prednej podvozkovej nohy. V tomto úseku sa o. i. nachádza tlačidlo spúšťania motorov a tlačidlo zapnutia hlavných palubných systémov, ktoré sa používajú pri vzlete počas bojovej pohotovosti.
Zasklenie pilotnej kabíny umožňuje výhľad v rozsahu 100 stupňov na každú stranu od pozdĺžnej osi lietadla. Viacvrstvové sklá majú fotoreakčnú schopnosť – v prípade svetelného pôsobenia pri jadrovom výbuchu cez ne svetlo neprenikne. Vrstvy skla obsahujú zlatý film, ktorý znemožňuje prechod rádiolokačného žiarenia do kabíny a jeho odraz od členov posádky, prípadne od vnútorného vybavenia. Do výbavy pilotov patria aj protilaserové okuliare.
POHONNÉ JEDNOTKY Lietadlo B-2 má štyri motory F118-GE-110 bez prídavného spaľovania, každý s ťahom 84,5 kN. Umiestnené sú po dvoch na každej strane centrálnej časti draka. Každý pár motorov má po jednom vstupnom otvore vzduchu v hornej časti krídla. Vstupy majú prednú hranu pílovitého tvaru a vnútri sú vertikálne priehradky. Od vstupov sú kanály prívodu vzduchu esovito zohnuté dolu. Pod vstupmi vzduchu sú medzery tiež s pílovitými nábežnými hranami, slúžiace na odvádzanie medznej vrstvy a prívod doplnkového vzduchu do systému chladenia a potlačenie infračerveného vyžarovania motorov. Štyri pohyblivé plochy na odtokovej hrane centrálneho telesa za výstupnými dýzami motorov slúžia na vektorovanie ťahu a zvyšujú efektívnosť riadenia v pozdĺžnom kanáli.
Palivo je umiestnené v konzolách krídla a v chvostových častiach bočných drakových sekcií. Tankovanie za letu umožňuje zariadenie umiestnené zhora za kabínou pilotov.
AVIONIKA Systém riadenia je elektroimpulzný. Hlavnými prvkami sú štyri počítače a systém môže pracovať aj pri poruche dvoch z nich.
Pretože v pozdĺžnom smere je B-2 staticky nestabilný, je do riadenia zapojený tzv. systém zlepšenia stability a riaditeľnosti s obmedzovačom uhla nábehu.
Aerodynamickú centrálu napája dvadsať vysielačov tlaku vzduchu, ktoré sú zapustené do draka. Štyri z nich sú nad oknami pilotnej kabíny, dvanásť v nosovej časti draka zhora a štyri zospodu.
Ďalšiu časť palubného avionického komplexu tvorí navigačný podsystém NSS (Navigation Sub-System), ktorý spolupracuje s inerciálnym blokom IMU (Inertial Measurment Unit) a astroinerciálnym blokom AIU (Astro-Inertial Unit).
Srdcom avionického komplexu sú dva rádiolokátory Hughes APQ-181 so syntetickou apertúrou, pracujúce na frekvenciách od 12,5 do 18 GHz (pásmo Ku). Každý z nich môže využívať niektorý z 21 pracovných režimov (napr. mapovanie zemského povrchu, korekcia navigačného systému, prípadne režim kopírovania zemského povrchu pri letoch vysokými rýchlosťami v malých výškach). Lietadlá prvých sérií majú len niektoré z týchto režimov. V procese plánovanej modernizácie sa budú režimy postupne aktivovať. Každý rádiolokátor sa skladá z desiatich blokov a má po dve antény. Tie sú v prednej spodnej časti krídla 2,4 m do boku od pozdĺžnej osi lietadla. Identické moduly oboch lokátorov sú vzájomne prepojené a pri poruche modulu jedného rádiolokátora ho funkčne nahrádza modul druhého.
Oba rádiolokátory majú spolu hmotnosť 953 kg (z toho antény 522 kg).
Firma Northrop sa podujala vyvinúť pre B-2 zariadenie na rádioelektronický boj (REB) typu ZSR-62. Spolu s ním sa používa výstražný prijímač signalizujúci ožiarenie lietadla iným rádiolokátorom IBM AN/APR-50 (ZSR-63).
Na ôsmich viacfunkčných farebných obrazovkách sa zobrazujú pilotážno-navigačné údaje a informácie o parametroch motorov a systémov. Na posledných sériách lietadiel sú namontované aj systémy družicovej navigácie GPS a družicový spojovací systém (SATCOM).
VÝZBROJ Výzbroj je nesená v dvoch vnútorných zbraňových šachtách v centrálnej časti draka medzi dvojicami motorov na rotačných závesníkoch. Na ne možno umiestniť výzbroj v 54 rôznych konfiguráciách. Ako príklad možno uviesť okrídlené rakety AGM-129, jadrové bomby B-61 alebo B-63, konvenčné bomby Mk84, Mk82, Mk117, míny Mk62, kazetové bomby CBU-27,–89,–97. V súčasnosti sú vo vývoji presné, pomocou GPS riadené bomby JDAM a rakety AGM-158 JASSM.
„NEVIDITEĽNOSŤ“ Hlavný princíp zníženia rádiolokačnej viditeľnosti stroja spočíva (na rozdiel od F-117A) v použití oblých tvarov konštrukcie draka, na ktorých dochádza k rozptylu dopadajúceho rádiolokačného žiarenia a tým sa naspäť k zdroju odráža len malá časť vĺn. Pomáha aj to, že na lietadle nie sú výstupky, medzery medzi povrchovými panelmi sú vyplnené, výzbroj je vo vnútorných šachtách a kompresory motorov sú kryté pred pohľadom rádiolokátorov spredu esovitými kanálmi na prívod vzduchu. Použitie obrysov lietadla tvorených 12 priamkami umožňuje skoncentrovať odraz vĺn v horizontálnej rovine do niekoľkých úzkych sektorov.
Nábežná hrana krídla má konštrukciu s voštinovou výplňou, ktorá pohlcuje rádiolokačné žiarenie. Povrch lietadla má náter pohlcujúci rádiovlny.
Koncom roka 2000 na jednom z B-2 testovali nový povrchový materiál pohlcujúci rádiolokačné žiarenie – MagRAM (Magnetic Radar Absorbing Material).
K zníženiu rádiolokačnej viditeľnosti pomáhajú aj ploché výtokové dýzy motorov. Podľa niektorých zdrojov dosahuje približná efektívna plocha odrazu rádiovĺn od lietadla hodnotu 0,01 m2.   Calibre