Iba vďaka náhode sa mnohokrát dozvieme o ľudských príbehoch. Príbeh lásky Pančuchového lupiča a jeho vyvolenej Júlie by určite skončil v ohni, alebo ako súčasť budúceho záchodového papiera. Lenže náhoda chcela, aby sa tak nestalo. Staré zažltnuté papiere už putovali do ohňa, na ktorom vnúčik pálil pozostalosť po svojej starej mame, keď ho zaujala erotická aura, sálajúca z kopy. Tá ho donútila do nich nahliadnuť, prečítať ich a nakoniec odovzdať všetko, čo nepohltil oheň, nášmu ústavu pre výskum chovania ľudskej opice. Snáď sa z toho zachovalo všetko.
Drahá Júlia!
Ste moja posledná nádej. Nepochopiteľné náhody života ma zaviali do situácie, ktorá sa pravdepodobne neskončí dobre. Som v Kongu, čo by nebolo až také tragické, keby som tu nesedel vo väzení. Miestni černosi mi sľubujú smrť. O dna dni.
Preto Vás urýchlene žiadam, aby ste upiekla pre mňa makovník a namiesto plnky použite pilník. Černosi mi sľúbili, že súkromnú korešpondenciu mi nebudú prehľadávať a tak mám šancu prepilovať sa na slobodu.
Apelujem pritom na vaše city a skutočnosť, že som vám, aj napriek príležitosti, žiadne pančuchy neulúpil. Makovník si prosím zaslať na adresu Pančuchový lupič, Cela 12, Trestnica Brazzawille, Kongo.
Váš oddaný,
Pančuchový lupič
Drahý pančuchový lupič!
Neviem ako ste našiel moju adresu a nie som z toho vôbec nadšená. Keďže odsúdenému človeku nechcem zhoršovať jeho trápenie, odpisujem Vám. Neviem a ani vedieť nechcem, ako ste sa dostal do tej exotickej krajiny. Myslím si ale, že ani v Afrike nevinného človeka bezdôvodne neodsúdia. Tobôž nie k trestu smrti.
Vaše svedomie je preto určite zaťažené takými ťažkými hriechmi, až sa za Vás asi budem musieť ísť pomodliť. Rozhodne Vám ani nemienim upiecť makovník, pretože upečenie makovníka chápem ako niečo intímne. Makovník, to je vyjadrenie dôvery medzi dvomi ľuďmi a tú ja, úprimne povedané, k Vám nepociťujem. Už Vaše meno vo mne vzbudzuje negatívnu predstavu a Vaša narážka na ulúpenie niečoho takého cenného, ako sú ženské pančuchy je vyslovene vulgárna.
Dúfam, že v budúcom živote začnete z tej lepšej stránky a že z Vás bude mať osoh celá naša spoločnosť. Staňte sa lepším človekom a nech Vám je Vaša poprava ponaučením a cennou radou do budúcnosti.
S úctou, Vaša Júlia.
Drahá Júlia!
Som nesmierne vďačný za Váš list. Ani si neviete predstaviť, že mi táto papierová vecička zachránila život. Už som sa pomaly pripravoval na smrť, keď Váš list priniesli do cely. Bol som síce trochu sklamaný, keď som z obálky nevytriasol pilník, súčasne som si ale uvedomil, že tu len tak nemôžem zhynúť. Vy ste mi do žíl vliali nádej a preto som sa rozhodol utiecť.
Preobliekol som sa za krabičku pripináčikov a v tomto prestrojení som dva dni ležal na stole, kým si ma jeden z dozorcov nevšimol a neukradol. Celý čas som sa živil len kancelárskym papierom, preto vás prosím, aby ste pri najbližšej príležitosti používali atramentové pero. Myslím že má vyššiu nutričnú hodnotu, čo môže byť v takýchto dramatických momentoch rozhodujúce.
Ako pripináčiky som potom už len počkal, pokiaľ mnou nepripli oznam o mojom úteku na baobab a akonáhle prišla noc, ufujazdil som z mesta. Podarilo sa mi utiecť na Saharu. Žijú tu Tuarégovia. Milí ľudia. Uprostred najväčšej horúčavy posedávajú pri ohníčku v tých svojich čiernych maškarných odevoch, popíjajú čaj zo štamprlíkov a dennodenne brúsia svoje zakrivené šable. Potom sadnú k hašišovej fajke, chvíľku s tým dymia, aby sa ráno mohli prebudiť s opicou, ktorá je ešte horšia ako tá, čo v Bojniciach pľula na ľudí.
Tuarégovia tvrdia, že som jeden z nich a že som mal veľké šťastie, že som sa plazil okolo. Rozhodli, že sa u nich usadím a aby mi nebolo smutno, darujú mi ženu a stádo kôz. Niečo mi ale na nich nesedí. Ich ženy nenosia pančuchy, takže neviem, či si tu budem vedieť zvyknúť. Predstava, že sa v noci zakrádam púšťou a výsledkom môjho lupu budú len korálky z Jablonca a cínové spony, ma vyslovene desí.
Bohužiaľ už musím končiť s písaním, pretože Tuarégovia ukončili oslavné tance a naznačujú mi, že mám s nimi pojesť z miestnej lahôdky, upečenej na ohníku z ťavieho trusu. Ak by ste bola taká dobrá, pošlite mi kúsok Vašej pančuchy, aby som si mohol vyrobiť ochranu pred miestnym pieskom.
Váš oddaný, Pančuchový lupič.
Drahý pančuchový lupič!
Už Turgenev povedal vetu: Na Sahare nik neporáta zrnká piesku. Na Vás sa to presne hodí. Vy totiž pred realitou utekáte na miesto, kde si myslíte, že by sa Vám mohlo dostať odpustenie. Bohužiaľ je to veľký omyl, pretože útekom na Saharu nič nezískate. Možno ešte piesočné blchy, ale z toho určite nebudete šťastný.
Prečo radšej pred tými večnými útekmi urobte jasnú čiaru a radšej sa pokúste dostať do civilizovanej krajiny. Prečo napríklad radšej neujdete na Havaj. Aj tam je síce teplo, ale svoju horúcu hlavu môžete schladiť v spenených vlnách Pacifiku. Možno sa Vám tam podarí zbaviť aj vášho prekliatia v podobe pančúch.
Odkedy som Vás spoznala, dokonca sa domnievam, že chorobná honba za pančuchami môže byť ešte horšia, ako chuť vyrabovať v noci chladničku, alebo v prípade žien, neustále nutkanie kúpiť Barbie novú čipkovanú podprsenku.
S úctou, Júlia.
Drahá Júlia!
Presne podľa Vašej rady som odcestoval na Havaj. Keďže nemám americké vízum, musel som sem preplávať inkognito ako kurič na parníku. Keď sme plávali okolo malého ostrovčeka Kahoolawe, rýchlo som lopatou priložil pod kotol a potom som vyskočil z lode. Bolo to síce kruté ponaučenie, aby som z rozpálenej kotolne neskákal do chladnej vody, ale môj, na nočných pančuchových potulkách zocelený organizmus, to prežil.
Vyplával som na nádhernej pláži z čierneho lávového piesku a okamžite sa ma ujali domorodci. Alebo presnejšie povedané, ich ženy. Poviem vám, nosia zaujímavé oblečenie tie Havajčanky. Asi si to šijú samy, pretože som tu nevidel žiaden obchod s miestnym oblečením. Iba suveníry pre turistov. Ale aby som neodbiehal, predstavte si, že tu je zvykom si šnúrkami pripnúť na prsia prázdne kokosové škrupiny. K tomu si nasadia sukničku zo zelenej trávy, z nej vytrčia ladnú opálenú nôžku a tancujú hulá-hulá do samého rána.
Niektorí aj bubnujú, ale to nie je vôbec zaujímavé. Zato tie orechy a ako sa to celé nádherne vlní. Jediný problém by som videl v tom, že na tých nôžkach nenosia žiadne pančuchy. Akoby mali dojem, že tu nie sú komáre, čo môžem ale vyvrátiť, pretože mi do rána strašne poštípali zadok.
Váš oddaný, Pančuchový lupič.
Vážený pančuchový lupič!
Som si istá, že Havaj má aj zaujímavejšie zákutia, než sú kokosové škrupiny na ňadrách miestnych žien. Viem že ste muž, ale aj tak sa mi zdá, že opájať sa predstavou ženského tela, ukrytého pod kokosovou škrupinou je chlípne. Veď Havaj, to sú sopky, lávové prúdy, strmé útesy, z ktorých popínavé liany načahujú svoje hlavičky nad morským príbojom, ktorý špliecha na trávnik pri vašich nohách. Havaj, to je mesačný svit nad vodopádom, trblietanie planktónu na stíchnutých pláňach morskej hladiny, kde sa občas hladina sčerí vystrájaním nezbedného delfína.
A vaša zmienka o poštípanom zadku, čo to malo znamenať? Takto mi naznačujete, že určitá časť vášho tela bola celú noc odokrytá. Kladiete si vôbec otázku prečo? Nevadí vám, že by vaše hrubé slová mohli uraziť moju dôstojnosť? Prestaňte myslieť na hriech. Ak v tom budete pokračovať, môžete zle skončiť. Myslite na to, čo povedal Ježiš. Tam dole je mnoho miesta pre hriešnikov.
Vaša Júlia.
Drahá Júlia!
Dobre že ste to spomenuli. Omylom som sa dostal aj do Pekla a musím povedať, že to tam zďaleka nie je také zlé, ako sa hovorí. Sírové ohne nahradil plyn, bez problémov Vám tam ponúknu Manhattan aj s malou čerešničkou a hygienické zariadenia sú na fotobunku. Cítil som sa tam ako v prvotriednom hoteli.
Trošku ma ale miatlo, že sa ma všetci vypytovali, ako sa má Borman. Nemám potuchy, kto by to mohol byť. Keď som sa ich na to pýtal, išli sa všetci popučiť od smiechu a zakaždým mi doliali pohár až po okraj. Neviete náhodou, o koho by mohlo ísť?
Váš oddaný, Pančuchový lupič.
P.S. Ak sa sem niekedy dostanete, neberte si so sebou pančuchy. Je tu tak teplo, že by ste ich nemohla nosiť na nohách.
Drahý Pančuchový lupič!
Myslím že hľadanie spojitosti medzi mnou a Peklom je rovnako trafené, ako album Floydov Odvrátená strana Mesiaca. Vášho kamaráta Bormana nepoznám, čo bude asi moje šťastie, pretože pohlavárov Tretej alebo Druhej ríše som nikdy nepodporovala.
Vaše pozorovanie Pekla ostro protirečia s kázaním svätého Mohameda Izraelitom. Mohamed hovorí, že keď sa otvorí zem a začnú odtiaľ vyliezať pekelníci, krajina bude zahalená zeleným kúdolom. Toto podčiarkujem, pretože podľa Vášho popisu by zo splodín zemného plynu asi ťažko mohli vznikať oblaky zeleného plynu. A nebolo by to možné ani po pridaní Gasodoru, ktorý rovnako nedisponuje takouto mocou.
Preto sa domnievam, že ste sa stal obeťou fatamorgány, alebo otravy hubami, vyberte si čo je pravdepodobnejšie.
Vaša Júlia.
P.S. Vďaka za radu ohľadom miest, kde nenosiť pančuchy. Kúpila som si jedny nádherne, čierne so vzorkou, ktorá vyzerá, akoby na pokožke členka maskovala nenápadné tetovanie. Ale pre Vás to nie je zaujímavé, pretože vy sa bavíte cestovaním po svete.
Drahá Júlia!
Keď som si prečítal o hypotetickom tetovaní na Vašom členku, spenila sa mi krv dychtivosťou. Čo by som dal zato, keby som teraz mohol ležať pri Vašich nohách. Lenže zlý osud chcel, aby mi tejto radosti nedoprial.
Som totiž na Mire. To je tá ruská stanica, ktorú nemajú zlí Američania radi. Zaplatil som si dole na Bajkonure vyhliadkový let na stanicu a až tu hore som pochopil, prečo všetci tí ľudia dole drmolili nevazmóžno. Bol som taký nervózny, že som ich prinútil vystreliť ma hore so zbraňou v ruke. Dali mi na cestu zalepenú obálku a keď som ju hore otvoril, zistil som, že toto je tá raketa, ktorá ma Mir zostreliť dole. Bol tam dokonca aj plánik miesta dopadu do Tichého oceánu s upozornením, že ak by to nevyšlo, môže to dopadnúť aj na Viedeň.
Neviem čo budem robiť, pretože nechcem byť kométou, na ktorej horiacom chvoste sa bude baviť celý svet. Skúsim tu pohľadať nejaký padák a keď bude stanica padať, vyskočím s ním.
Mimochodom, na tejto stanici veľa žien nebolo, ale aj tak som tu našiel pančuchy a parochňu. Kto to tu tak mohol nechať?
Váš Pančuchový lupič.
Drahý Pančuchový lupič!
Všimnite si, že som Vás oslovila s veľkým P, čím chcem naznačiť pietnosť tohto okamihu. Sledovala som Váš dramatický pád v televízore. Bolo dojímavé sledovať, ako sa vrak lode, pohadzovaný turbulenciami atmosféry, bezmocne rútil k zemi. Sledovala som blčiace trosky a myslela na Vás. Dokonca som mala na chvíľku dojem, že som Vás aj zazrela v tom dyme. Nebol ste to Vy, tá najväčšia troska, ktorá sa oddelila od ostatných a zúfalo, akoby mávajúc krídlami, pokúšala odvrátiť svoj osud.
Viem, že mi už nebudete mať ako odpovedať, pretože ležíte rozprášený na milión molekúl uhlíka, kyslíka a olova z plomb uprostred oceánu. Smutný koniec pre hrdinu. Rozhodla som sa poslať kyticu kvetov na Váš hrob. Osobne som ju dala kapitánovi remorkéra Dunajská hviezda a on mi sľúbil, že ju vlastnoručne vhodí do oceánu v mieste Vášho predpokladaného skonu.
So spomienkou na Vás, môj hrdina, Vaša Júlia.
P.S. So slzičkou v oku.
Drahá Júlia!
Nerobte unáhlené závery. Našťastie sa mi podarilo padákom vyskočiť na Himalájami, kde som dopadol rovno do stometrového záveja. Z neho ma vyhrabal Snežný muž, ktorý mi chcel odhryznúť hlavu. Dal som mu pančuchy a parochňu z Miru a razom som sa stal jeho najlepším priateľom. Teraz sa tu spolu s ním zakrádam do druhého, tretieho a štvrtého tábora, kde kradneme horolezcom grog. Tu totiž nežijú bernardíny, ktoré by túto pochúťku roznášali v malých drevených súdkoch.
Yeti tvrdí, že som mal veľké šťastie, že som ho stretol, pretože naposledy ho videli sovietski ľudia v ďalekom Tadžikistane, kde sledoval prácu veľkokapacitného rýpadla. Po niekoľkých glgoch je to veľmi zhovorčivý spoločník. Vyprával mi o fúzatých chlapoch, ktorí mu tu všade naokolo rozhadzujú prázdne plechovky z paštiky a ukázal mi aj svoje zbierky. Je majiteľom neuveriteľnej kolekcie roztrhnutých lán a ako najlepšiemu kamarátovi mi ukázal aj svoju zbierku odmrznutých prstov, ktoré nazbieral v okolí základného tábora.
Po tom vypitom grogu ale musím uznať, že v tých pančuchách vyzerá skvelo. Čo Vy? Rozrástla sa medzitým vaša pančuchová zbierka?
Váš Pančuchový lupič.
Drahý Pančuchový lupič!
Musím sa priznať, že ma Váš list zachránil. Už som pri spomienke na Vás minula celé balenie papierových vreckoviek. Bola som síce aj trochu nachladnutá, myslím že to neuberá na dôležitosti faktu, že som na Vás spotrebovala celé jedno veľké ekologické balenie.
Takže Vás zachránili hory? Nemáte pocit, že to bol zásah božej ruky, ktorá sa načiahla hore a vytiahla vás z blčiacich trosiek ako červíka z múky? S tým Yetim máte veľké šťastie, pretože v ďalekom Tadžikistane bol naozaj pozorovaný posledný exemplár tohto prapodivného tvora na ruskom území. Ale niet sa čo čudovať, pretože červíka v Dune tiež priťahovalo pravidelné klepotanie. Veľkokapacitné rýpadlo určite vydávalo hrmot, ktorý donútil plachého tvora prerušiť večné brodenie sa snehom a zostúpiť do dolín.
Bohužiaľ mám aj zlé správy. Môj manžel objavil časť Vašej korešpondencie, v hneve roztrhal všetky moje pančuchy a odišiel do Monte Carla prehrať všetky peniaze. Preto tu teraz sedím v tmavej izbe, som oblečená len do, nedostatočne ma zahaľujúceho, hodvábneho županu a trasiem sa zimou. Moje úbohé nohy teraz nemajú žiadnu ochranu pred neľútostným počasím tam vonku. Som z toho v takej depresii, že som sa rozhodla tento list ukončiť.
Vaša Júlia.
Drahá Júlia!
Váš list ma zarmútil. Netušil som, že niektorí ľudia sú takí netolerantní voči korešpondencii medzi vlastnou ženou a neznámym mužom. Netušil som ani to, že ste vydatá. Ale nevadí. Veď absolútne neškodná korešpondencia, ktorá je len mierne pokvapkaná túžbou, nemôže naštrbiť rokmi budovaný vzťah medzi manželmi.
Mimochodom, Váš posledný list tak nádherne voňal, že som ho ledva stihol prečítať. Yeti si ho vopchal medzi očné zuby a žuval ho, až som ho musel ovaliť fľašou po chlpatej kotrbe. To bol koniec nášho krátkeho priateľstva. Chytil ma, zbalil do snehovej gule a šmaril dolu kopcom.
Zastavil som sa až v Bhutáne. To je také malé kráľovstvo na upätí hôr. Tam sa moja guľa rozbila o budhistický kláštor. Ostal som ležať v mrákotách. Mnísi sa ma pokúsili prebrať kvaseným mliekom z jaka. Fungovalo to a súčasne som v sebe objavil aj neuveriteľné schopnosti v krátkych šprintoch. Ale už som v poriadku. Iba žiadnych pančúch okolo mňa niet, pretože tu všetci vyznávajú vlnenú módu.
Váš Pančuchový lupič.
Drahý Pančuchový lupič!
Myslím, že sa staviate príliš negatívne k vlnenej móde. Vlna, pokiaľ sa o ňu vzorne staráte a periete ju len v reklamou doporučených prostriedkoch, sa Vám odmení svojou dokonalou farebnosťou a mäkkosťou. A nezabúdajte, v čom samotná Marilyn zviedla prezidenta. Neboli to žiadne nohavičky s čipkou. Bol to vlnený svetrík, z ktorého trčali ako dva pišišvorce jej prednosti.
Tým nechcem povedať, že sa Vás pokúšam takto nenápadné zvádzať. Iba upozorňujem na to, že ženské telo sa vie prispôsobiť prostrediu a jasnou rečou prehovoriť ku svojmu vyvolenému. Vy to v žiadnom prípade nie ste, aj keď uznávam, že posledné obdobie bolo pre mňa v tomto smere poučným. To, ako ma môj muž naháňal po našom zámku, pretože našiel Vaše listy, ma postavilo pred otázku, či ma naháňal so šabľou právom. Je možné, aby som ho na diaľku podvádzala, čo i len myšlienkami? Vážne neviem.
Vaša Júlia.
Drahá Júlia!
Pozdravujem Vás z ďalekého Paríža. Váš list ma zastihol pri prvovýstupe severnou stenou na Eifelovku a skoro som od vzrušenia padol z konštrukcie. Tá zmienka o pišišvorcoch, je to to čo si myslím? Je tento cukrársky výraz metaforickým vyjadrením ženskej hrude? Ak áno, chcel by som byť cukrárom, ktorý pracuje na záverečnej fáze zdobenia Vašich pišišvorcov.
Čierna čipka a pavučinová látka, to sú komodity, ktorými by som obalil Vaše telo. A na záver, ako čerešničku do Manhattanu, by som Vaše nohy natiahol do najjemnejšej pančuchoviny. Potom by som každú osobitne pozdvihol ako čašu so šampanským, pohladil a obul do črievičky z krokodílej kože.
Vaša zmienka o zámku, bola to výzva na jeho dobytie, alebo to nebodaj bolo homonymum, ktoré malo vyjadriť, že nie ste slobodná? Myslím, že som to pochopil. Vyrážam na cestu. Dúfam že máte balkón porastený viničom alebo aspoň brečtanom. Sadám do prvého Concordu, ktorý poletí ako gigantický kovový vták k Vám.
Váš Pančuchový lupič.
Drahý Pančuchový lupič!
Neviem či je to dobrý nápad. Pociťujem voči Vám síce určitú náklonnosť, súčasne si ale uvedomujem, že môj manžel je výborný poľovník, ktorý už vyzdobil trofejami celú halu. Neviem, či by som zniesla toľkú stratu, keby…
Tu sa bohužiaľ korešpondencia končí. Z posledného listu sa zachovalo len torzo. Ale pristúpme k situácii prakticky. Netušíme síce, čo presne chcela Júlia napísať, z ich posledných listov ale vyplýva, že už by nebolo treba veľa listov, aby sa ich listové priateľstvo pretavilo do niečoho významnejšieho.
Takže, mohol sa Pančuchový lupič dostať do jej zámku, zviesť srdcervúci zápas s jej manželom a nakoniec získať jej srdce? Ťažká otázka, keď si uvedomíme, koľko náhodných premenných ešte mohlo skrížiť ich osudy. Poznáme nasledovné fakty. Lupič neposlal ďalší list. Nastúpil do Concordu. Mohol sa zrútiť spolu s ním, pretože listy boli datované rokom 2000. Súčasne ale mohol vniknúť do zámku, veď bol lupič, a bojovať s jej manželom, poľovníkom.
Vnuk dotyčnej Júlie nám nebol schopný podať bližšie vysvetlenie. Vôbec nevedel, že jeho stará mama kedysi žila na zámku. Svoj život dožila v obyčajnom byte, približne päťdesiat rokov po udalostiach z listov. Nikdy nehovorila o svojich mužoch. Dnes máme ešte o pár rokov navyše a tak už niet toho, kto by nám mohol objasniť, čo sa vtedy stalo. Ale bolo by krásne, keby sa tým dvom podarilo prekonať nástrahy osudu.
To však bohužiaľ ostane pred nami naveky ukryté pod nánosom prachu desaťročí. Za výskumný team,
Profesor Walter Ulbricht a kolektív, máj 2051.