Lyžice a panvice

Jedno z klasíckých diel fantasy.

Mlhy Avalonu by sme v skratke mohli charakterizovať ako poetickú encyklopédiu Artušovho sveta či košatý životopis polomýtického panovníka. Bájny časopriestor Camelotu poznávame očami Artušovej nevlastnej sestry Morgaine. Rozsiahle vedomosti o mýtoch prevzaté autorka prevzala z Frazera (ostatne jeho Zlatá ratolesť je v podstate románom-riekou poskladanou z množstva malebných príbehov a popisov rituálov), literárna inšpirácia kotví v Malloryho Smrti Artušovej. Román po prvýkrát vyšiel roku 1983 a stal sa literárnou udalosťou.

Nečudo. Bradleyová dokázala úspešne skĺbiť postupy príbehov červenej knižnice s typicky maskulínnou tematikou rytierskych príbehov. V úctyhodne objemnom opuse nájdeme pol súboja, dve bitky letmo prerozprávané z počutia, útočiacu diviačicu a kyselinu chŕliaceho draka Zvyšok diela zaberajú pôrody, menštruácie a ženské klebety. Ibaže – napriek tomu (alebo možno práve preto) je to dobré a kvalitné čítanie. Musíte si však zvyknúť na nenáhlivé tempo, ktoré sa neodvíja v rytme slnečným svetlom prežiarenýh turnajov či strhujúcch akčných scén, ale v prítmí mesačného svitu a vnútorných monológov. Bradleyová vytvára zrkadlový protiklad rytierskeho románu. Namiesto košatého, bleskovo sa odvíjajúeho deja s mnohými zákutiami a odbočkami, ponúka jednoduchý, pozvoľna sa odvíjajúci, avšak dokonale vypointovaný príbeh. Namiesto plochých postáv-typov takmer bezodnú hlbku ľudských charakterov. Spoznávame dobráckeho, aj keď trochu nerohodného kráľa Artuša, čestného a priameho Gawaina, jemného a cudného Galahada, hundravého Kaia, no predovšetkým šľachetného Lancelota. Mužské postavy sú však do značne miry zatienené (kvalitatíne i kvantitatívne) ženskými protagonistkami. Základný konflikt románu vyplýva z protikladu medzi princípom svetla, histórie, otvorenosti, jednoduchosti a kresťanstva, reprezentovaného Artušovou manželkou Gwennwyfar a Morgaine, predstaviteľkou tmy, mýtu, tajomna, zložitosti a pohanstva. Autorka bravúrne zobrazuje svet na prechode medzi matriarchátom ovplyvnenou spoločnosťou Keltov, v ktorej mala žena ústredné postavenie Veľkej bohyne ploditeľky a patriarchátom raného stredoveku.Prvú predstavu autorka konkretizuje postavou poslušnej a pasívnej Gwenwyfar, druhú postavou aktívnej, činorodej až intrigánskej Morgaine , miestami nesmierne pripomínajúce Scarlett Ó Harovú (a mlhy Avalovu postupne odvieva vietor). Artuš sa v jej interpretácii stáa panovníkom, ktorý vďaka svojej dobráckej nerozhodnosti dokáže po odchode Rimanov stmeliť zvyšky rozhádaných Keltov a zachrániť ich pred pohltením Sasmi. Bradleyovej Artuš sa však pred Sasmi nezatvára – sisovateľka ukauje, ako jeho kráľovský dvor postupne prijíma mnohé zo saských zvykov (nosenie brady, saské napínavé príbehy a pod) a ako Sasi spolu s Keltmi, zjednotení nastupujúcim kresťanstvom vytvárajú základ anglického národa. Artušova doba je vnímaná ako oddychový čas, ktorým legenda oddelila dve dejinné epochy, aby miernila ostrý prechod medzi rodovou spoločnosťou a feudalizmom. Symbolom odchádzajúceho sveta j posvätný ostrov druidov a kňažiek Veľkej bohyne, ktorý a nachádza na miest dnešného kláštora v Glastonbury. Vstup na tento ostrov je prístupný len zasväteným a je čím ďalej tým ťažší. V závere románu j ostrov úplne pohltený kláštorom. Šedivá Morgaine, sklamaná z porážky svojho náboženstva však nachádza v kresťanstve prekvapujúce množstvo prvkov svojej viery. Ako zázrak splynutia a plodného ovplynenia dvoch náuk je vysvetlené i tajomstvo grálu.

Veľký rozsah textu občas napína trpezlivosť čitateľa. Predovšetkým podrobné popisy prstíkov a vláskov batoliat mi osobne liezli na nervy. Žiaľ, nemôžem nepriznať – aj ony majú v štruktúre diela svoj význam. Tvoria totiž presný protiklad úmorne podrobných popisov výzbroje a výstroje bojovníkov v eposoch a rytierskych románoch.

Už zmienená hĺbkovo podaná psychika postáv je predpokladom pre bravúrne zvládnutú motiváciu ich konania. Všetko sa odvíja akoby samozrejme a prirodzene. Postavy, videné zvnútra poznáme natoľko dokonale, že aj ich najneuveriteľnejší a najhrdinskejší skutok vnímame cez prizmu intimity. Artušov dvor pripomína rodinu, v rámci ktorej sa nenáslne dopracujeme napr. k poznatku o Lancelotovom sklone k homosexualite (údajne preto je tak neuveriteľne štedrý k novoprišlým mladým rytierom. Nie, Bradeyová rytierom neodpustí nič a nemilosrdne rúca mýtus ich bezchybnosti. Zo zápornej čarodejnice Morgaine zasa naopak vytvára pôvabnú ženu) . Bradleyová ako praktická gazdinka nezabúda na žiaden detail – okrúhly stôl je taký obrovský, že ho pred inštaláciou v hlavnej sieni Camelotu musia poskladať z dielcov.

Cez prizmu dôvernosti sú podané aj pasáže Lancelotovho súboja s drakom, Morgainino zariekanie divokej prasnice, aby zabila jej nenávideného nevlastného syna ako i jej pokus pozbaviť Artuša Excaliburu, keďže zradil zásady „pravej viery“. Fantastické ozvláštnenie je striedme a vieryhodne splýva s reálnym pozadím, presnejšie, je ním čoraz väčšmi pohlcované.

Už neraz mnou spomenutý veľký rozsah textu okrem príjemných odbočiek a malebných detailov (rozhovory Morgaine, Lancelota, Artuša a Gwenwyfar patria k brilantným ukážkam ľúbostných dia a trialógov) obsahuje žiaľ, i hluché miesta. I napriek úcte k veľkej epike – úvod, popisujúci predpôrodný stav Morgaininej matky Igraine je jednoducho zdĺhavý a zbytočný. Nevieryhodne pôsobia rozhovory Artuša a Gwenwyfar o náboženstve­.Autorka v nich občas skĺza k naivnej obrane druidského učenia. Našťastie všetko napráva nestranným záverom.

Román, v ktorom sa vlnivo prepletajú osudy Artuša, Lancelota, Gwenwyfar, Morgainea Lancelota od ich prvého stretnutia na Avalone až po záverečné finále medzi kláštornými múrmi. si akiste podmaní všetkých, čo dokonale poznajú artušovskú látku a na základe maloryho Smrti Artušovej si sami dokážu dotvoriť to správne autorkou zámerne zamlčané epické pozadie plné rinkotu mečov (neodpustím a rýpnem si – u Bradleyovej rinčia nanajvýš ak lyžice a panvice). Neskúsenejším preto odporúčam ako úvod do artušológie inú knižku.

Hodnotenie: 9/10


Marion Zimmer Bradley, Mlhy Avalonu, Praha, Knižný klub 2001, preklad Dana Vlčková, 798s, 549 sk


20. marca 2002
Miloš Ferko