Nie, to nebolo ono. Nemalo sa to stať. Lenže už bolo neskoro a nedalo sa s tým už nič spraviť.
Izabela sa pozrela na výsledok svojej práce. Mačka, ktorú toľkokrát od mačaťa operovala, cvičila a pripravovala, aby dokázala bez mihnutia oka poslúchnuť rozkaz svojho majiteľa, jej pred chvíľou vynadala. To rozhodne nebolo v pláne. To zviera predsa vôbec nemalo rozprávať!
„Čo na mňa tak zazeráš? Miau! Radšej mi dones žrádlo! A rýchlo, pohni si! A neopováž sa dať mi tú sójovú žbrndu, čo zvyčajne.“
Dopekla! Tá mačka je oveľa múdrejšia, ako si myslela. Ako sa zdá, dokonale poznala zloženie mačacích konzerv. Ale ako je to možné? V tej chvíli jej to došlo.
„Oskar!“ zrevala, až mačku strhlo a podskočila na mieste. Oslovený ihneď dobehol a previnilo sklonil hlavu.
„Áno, pani?“
„A teraz mi povedz pravdu – ty si nás myšlienkovo spojil i vtedy, keď som si večer prezerala zloženie mačacieho žrádla?“
„Pani moja…“
„Pravdu! A dostaneš za ňu miernejší trest!“
„Áno, ale nechtiac. Zabudol…“
„Takže ty si zabudol? Oskarko nám zabudol?! Tak aj ja zabudnem na to, čo som ti sľúbila.“
„Ale, pani…“
„Martin, Maaartin!“
„Áno, Izabela?“ ohlásil sa privolaný ochrankár. Izabela sa naňho so zaľúbením pozerala. Ale nie, toto si nechá na noc. Teraz má podobne potešujúce chúťky, ale iného druhu.
„Zober, prosím ťa, Oskarka do izbičky,“ riekla ľadovým hlasom.
„Nie, izbičku nie!“ vrešťal hrôzou asistent Oskar. Všetci z Izabelinej výskumnej skupiny sa izbičky báli. Bolo to niečo ako mučiareň. Ale nie fyzická, lež psychická. Človeku pred očami defilovali tie najhoršie hororové predstavy, na ktoré si len pomyslel. A to vždy boli predstavy, ktorých sa bál ten konkrétny človek – každý mal, pochopiteľne, strach z niečoho iného.
„Nie,“ Oskar už pomaly začal plakať. Ľudí z izbičky zásadne odvádzali rovno do psychiatrickej liečebne. To si uvedomila i Izabela – i to, že Oskar je predsa len jej najlepší a najvernejší spolupracovník. Premohla svoje zvrhlé chúťky a pokývala hlavou.
„Máš pravdu, izbičku nie. Tebe postačí päťdňové domáce väzenie len o miske ryže a s vodou. To je dosť. Ale ešte raz a svoj názor nezmením. Rozumel si?“
„Áno, pani Izabela,“ hlesol kajúcne. Obrátil sa na odchod. Izabela si tak nevšimla zlomyseľnú iskru v jeho sivých očiach…
„Počkaj ešte! Dones tuto mačičke,“ „mačička“ zúrivo zaťala pazúriská do nohy stola, „tanier vareného bravčového,“ preniesla žiadosť Izabela. Zviera spokojne prikývlo. Fajn, tak toto má z krku.
Oskar odišiel, nekontrolovaný Martinovým skúmavým okom. On by si hneď všimol, že s asistentom nie je niečo s kostolným poriadkom. Ale ten mal oči len pre Izabelu. Priam ju lákal do ich spoločného bytu. Videl na nej, že nie je proti. Počkali len, kým hundrajúca mačka zožerie svoju večeru. Potom sa pobrali priamo k sebe domov.
„Vy ľudia ste divní, mrrraau!“ prskla mačka, keď sa dozabávali. Izabelu skoro porazilo.
„Preboha! Čo tu ty robíš? Ako si sa sem vôbec dostala?“
„Pch, to by si chcela vedieť, čo? Viem veľa vecí, o ktorých si v živote nepočula. Ale to ťa trápiť nemusí, čoskoro ťa nebude trápiť už nič, nič, rozumela si?!“ Mačka si spokojne pretiahla všetky údy, zapriadla, elegantne sa rozbehla a ešte elegantnejším skokom pristála na Izabelinom nahom tele.
„Au! Zmizneš, potvora?!“ Zviera nič nedbalo na jej a Martinov zúfalý krik. Najskôr v priebehu pár minút obrovskými pazúrmi dokonale doriadila mladého muža, až z neho zostala len kostra s pár kusmi mäsa. S ukrutnou radosťou sa po tomto čine pozrela na Izabelu, chúliacu sa v kúte izby.
„A teraz ty,“ zamrmlala mačka. „Musím ti povedať, že na túto chvíľu som čakal celé roky. Stále si ma ignorovala, podceňovala, ukazovala si tú svoju nechutnú nadradenosť nad všetkými, zničila si mi život!“ Ten hlas… ten hlas, to bol…
„Oskar!“ vytisla zo seba Izabela priškrteným hlasom, zatiaľ čo z nej zviera systematicky trhalo tkanivá a svalstvo.
„Áno, pani moja,“ zatiahla mačka posmešne Oskarovým hlasom. „Neboj sa, už to dlho nepotrvá. Len ti chcem povedať, že sa už neviem dočkať, minúty, keď už budem skutočne slobodný. A to bude skoro, veľmi skoro…“
„Oskar, ty… zviera…“ vzdychla naposledy Izabela.
„Máš pravdu,“ povedal si sám pre seba Oskar, kým sedel v laboratóriu a čakal na nanajvýš poslušnú mačičku, navlas rovnakú ako mačka-vrahyňa, ktorú však poslal po plechovku piva…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.