Obloha bola šedá. Vlastne celý ten kus oblohy, ktorý bol vidieť. Skalnaté steny vytvárali veľký kotol, ktorý akoby jeho obrí majiteľ prikryl namiesto pokrievky veľkým šedým oblakom. Dno kotla, takmer rovné, sa iba mierne zvažovalo na jednu stranu. Takmer stredom kotla lenivo pretekala riečka, ktorá na jednej strane kotla vytekala spomedzi skál a na opačnej strane sa medzi skalami strácala. Uprostred kotla na brehu riečky ležal muž.
Skala, na ktorej ležal, zasahovala tretinou svojej veľkosti ponad kalnú vodu riečky, v ktorej neplávala žiadna ryba. Ležal tak, aby rukou dokázal načrieť vodu z riečky a aspoň kvapku z nej vliať do úst cez popraskané pery. Každý pohyb mu však spôsoboval strašnú bolesť, akú zakúsil len ten, kto umieral od hladu, tak ako teraz on.
Zrazu začul kroky. Najprv sa mu zdalo, že je to halucinácia, ale aj pohľad mu prezradil, že sa približujú dvaja muži. Zastavili sa od neho asi na dva kroky. Jeden z nich mu hodil plastikové vrecko. Niečo sa v ňom mrvilo. Muž pozbieral posledné zvyšky síl a na kolenách sa doplazil k vrecku. Sadol si a roztvoril ho. Z vrecka vytiahol potkana, ktorý mal zlomené zadné nohy, aby nemohol utiecť. Pohybom, ktorý dokazoval, že to nerobí po prvý krát, zlomil potkanovi väzy a lačne sa mu zahryzol do krku. Krčnou tepnou najprv vysal potkanovi krv. Potom sa mu zahryzol do brucha a pustil sa do konzumácie vnútorností. Po chvíľke si uvedomil, že dvaja muži, ktorí mu potkana priniesli, sú ešte stále tam a pozerajú sa na neho. Zdvihol hlavu od krvavej hostiny, dlaňou si zotrel krv z okolia úst, dôkladne oblízal dlaň a až potom sa obrátil na mužov s otázkou:
„Stalo sa niečo? Alebo sa iba chcete pozerať na to, čo ste zo mňa urobili?“
„Chceli sme ti iba oznámiť, že Medard zomrel,“ povedal jeden z mužov a potom obidvaja odišli.
Medard zomrel… Medard zomrel… Medard zomrel… znelo mužovi v hlave ešte dlho potom, čo dojedol posledné zvyšky potkana a poobhrýzal aj posledné kostičky. Vedel, že tento potkan bol posledný, ktorého mu z milosti podhodili, že by si mal toto jediné jedlo rozdeliť na viac častí, ale to už aj tak bolo zbytočné. Medard zomrel. Koniec všetkých nádejí.
Mestské smetisko bolo rajom pre všetky stratené existencie. Tu sa stretávali ľudia žijúci na okraji ľudskej spoločnosti, pretože tu sa vždy dalo nájsť množstvo pre nich užitočných vecí. Či to bolo oblečenie, papier, ktorý sa dal odviezť do zberu, alebo rôzne iné odpadky, ktoré niekto nepotreboval ale pre iného mali veľký význam. Strážnik sa dal vždy obmäkčiť nejakou fľaškou, kúpenou za vyžobrané peniaze a dovolil miestnym bezdomovcom a žobrákom, aby sa mohli poprechádzať po smetisku a odniesť si nejaké odpadky. Ak k tomu pridali ešte krabičku cigariet, mohli tam dokonca aj prespať.
Jedinú výnimku tvorila noc z nedele na pondelok. Nie že by si strážnik smetiska práve vtedy odriekal alkohol, ale v túto noc sa na smetisku diali nevysvetliteľné veci. V skupine bezdomovcov, ktorá toto smetisko pravidelne navštevovala kolovali o tom rôzne povesti. Nikto však nevedel, čo sa tam skutočne v túto noc deje. Faktom bolo iba to, že sa zo smetiska ozýval strašný rachot a že sa tam na ďalší deň ráno nachádzali vypálené plochy. Ako keby si tam niekto pravidelne robil piknik s vatrou. A tak sa všetci bezdomovci báli čo len pomyslieť, že by tam mali stráviť noc. Až do tej stávky.
V ten večer sa bezdomovci stretli v krčme v blízkosti smetiska. Táto krčma bola pravidelným miestom ich stretávania, pretože krčmár bol ochotný vyhradiť pre nich zvláštnu miestnosť, kde nerušili ostatných hostí svojim vzhľadom a najmä zápachom. Jedinou jeho podmienkou bolo, že nebudú navštevovať priestory pre iných hostí a najmä nebudú nikoho obťažovať žiadosťami o almužnu. Keď bezdomovci zrátali peniaze, ktoré za ten deň vyžobrali, zistili, že táto nedeľa bola pre nich veľmi úspešná. Blížili sa Vianoce a ľudia sú vtedy štedrejší, najmä ak žobrák stojí po omši pred kostolom. Objednali si u krčmára štandardné menu – pivo a rum a ešte aj chlieb a slaninu. Keď bolo hodovanie v najlepšom, objavil sa Alojz. Kamaráti ho hneď privítali a urobili mu miesto medzi sebou na lavici. Alojz držal v ruke plastikovú tašku a aj neskúsené oko mohlo spozorovať, že v nej má fľašku. Samozrejme všetci vedeli, že Alojz je kamarát a že sa s fľaškou určite rozdelí.
So zväčšujúcim sa množstvom vypitého alkoholu sa ich rozhovor dostával vždy tam, kde pravidelne v každú nedeľu. Čo sa to deje na smetisku? Prečo tam práve v túto noc nemôžu ísť? Vtedy prišla Alojzova chvíľa. Otvoril tašku a vytiahol z nej fľašku pravého francúzskeho koňaku. Nikto nevedel, ako sa k tejto vzácnosti mohol dostať, ale nikoho to ani nezaujímalo.
„Túto fľašku dostane ten, kto pôjde teraz v tejto chvíli na smetisko a povie nám, čo sa tam deje,“ povedal Alojz.
V miestnosti zavládlo ticho. „Ak sa nikto neprihlási, vypijem túto fľašu iba ja sám,“ zahlásil Alojz a tváril sa, akoby sa to chystal vykonať práve v tejto chvíli.
V tej chvíli sa stalo niečo, čo všetkých prekvapilo. Starý Roberto, ktorého mali všetci za blázna, vstal z lavice a chmatol po fľaši. „Ja tam pôjdem. Už dávno som nepil francúzsky koňak,“ povedal tak, ako keby ho kedysi píjaval každý deň. Nedbal na to, že ho ostatní odhovárajú, vypil ešte pohár rumu a pobral sa ku dverám.
„Nechoď nikam, Roberto, ja som len chcel vedieť, či sú tu všetci zbabelci,“ ozval sa Alojz. „Ty jediný nie si. Nemusíš nikam ísť, fľašu si vyhral.“
„To by nebolo odo mňa fér. Povedal si, že mám ísť na smetisko, tak sa tam idem pozrieť.“
„Tak ťa aspoň odprevadíme k bráne a tam ťa aj počkáme,“ povedal Alojz a tak aj urobili. Alojz a ešte traja ďalší chlapi išli s Robertom až ku bráne smetiska. Brána nebola zamknutá a strážnik sedel vo svojej strážnej búdke a pozeral televíziu. Bol presvedčený, že sa sem v túto noc nikto neodváži.
V tme bolo vidieť, ako na opačnej strane smetiska horí oheň. Bolo počuť aj zvuky ako keby niekto udieral kov o kov a niečo ako výkriky. Alojzovi prebehli po chrbte zimomriavky. On i ďalší traja chlapi sa ešte snažili Roberta odhovoriť, ale on sa nedal.
„Tak nám aspoň sľúb, že sa do hodiny vrátiš,“ poprosil ho Alojz.
„Dobre, to vám môžem sľúbiť. Aj tak neviem, čo by som tam tak dlho robil,“ sľúbil mu Roberto, otvoril fľašku s koňakom, riadne si z nej odpil a vykročil bránou na smetisko.
Alojz spolu s tromi ďalšími druhmi na neho zostali čakať. Keď krčmár zatvoril krčmu, pridali sa ku nim aj ďalší bezdomovci. Roberto sa však až do rána neobjavil.
Peter Smith si spomínal na ten deň, keď za ním prišiel jeho spolužiak Medard. Medard sa už na škole prejavoval ako génius, hneď po diplomovej práci si dokázal urobiť aj doktorát, a Peter bol veľmi prekvapený, že po skončení štúdia ho Medard poprosil, či by sa nemohol prihovoriť u svojho otca, aby ho zamestnal v rodinnom podniku Odpadky-Smith – najväčšej firme na likvidáciu odpadu v rámci mesta. Peter vedel, že firma tým iba získa a poradil otcovi, aby Medarda prijal do laboratória. O dva roky na to sa Petrovi rodičia zabili pri leteckej katastrofe a Peter sa stal jediným majiteľom firmy. Žiaľ pod jeho vedením sa firma akoby strácala a už dávno nepatrila k tým najväčším.
Ešte na škole sa Medard zoznámil s Evou. Chodili spolu dva roky, kým sa s ňou nezoznámil aj Peter. A keďže Medard mal vždy hlboko do vrecka a Petrova peňaženka nikdy netrpela prievanom, nerobilo Petrovi problém získať si Evinu priazeň. Keď o pol roka otehotnela, otcom dieťaťa bol Peter. Nasledovala veľkolepá svadba, narodenie syna Michaela a zrazu, keď už Evu vlastnil a vedel, že už nikam nemôže utiecť, zistil, že existujú aj iné ženy a venoval sa pre zmenu najmä im. Michaela však zbožňoval a venoval sa mu takmer každú chvíľu, ktorú strávil doma. Preto bolo pre neho veľkým úderom, keď výlet Michaela s jeho rodičmi skončil tragédiou. Žiadal po Eve, aby okamžite otehotnela a keď sa jej to nedarilo, fyzicky aj psychicky ju týral. Medard, ktorý Evu stále miloval, sa trápil a všetok čas venoval práci. Vtedy, keď sa stala táto udalosť, bol vedúcim laboratória v Petrovom podniku.
Keď Peter vkročil do laboratória bolo už takmer večer. Mal za sebou ťažký deň a zdalo sa, že aj poslední zákazníci prejdú ku konkurencii. Napadlo ho, že aj Medard bude musieť čoskoro opustiť firmu. Ak len náhodou nepríde s nejakým prevratným vynálezom. S vynálezom, ktorý vytrhne celú firmu z tejto krízy. Pretože náklady na výskum nových technológií stále stúpali. Najmä v poslednom čase však Medardove požiadavky presahovali normálne medze. Ako teraz, keď po ňom požadoval desať poštových holubov.
Medard ho už čakal. V laboratóriu bol veľký neporiadok. Všade sa povaľovali prázdne i plné klietky s myšami alebo potkanmi. Neboli to iba laboratórne potkany, ale aj potkany, ktoré možno stretnúť medzi odpadkami. Pôvodným účelom laboratória bolo hľadať metódy na účinnú likvidáciu odpadkov, potom ale niekoho napadlo, že by sa spolu s odpadkami mohli likvidovať aj potkany. Štandardné jedy totiž zaberali iba počas nejakého obdobia a potom sa objavovali nové potkany, na ktoré nielen že jed neúčinkoval, ale pokladali ho za výbornú pochúťku. Potkanmi bol zamorený vlastne celý podnik. Okrem klietok sa tam váľali rôzne druhy odpadkov, vzorky rôznych materiálov, umelohmotné obaly, plechovky, kartóny, vypálené žiarovky, vybité batérie, nespotrebované lieky, kusy panelu, starého nábytku, elektrospotrebičov, všetko, čo niekedy niekto na niečo používal a teraz to skončilo medzi odpadkami.
Peter spolu s Medardom prešli do kancelárie. Tam bol relatívny poriadok, len na zemi ležala zelená deka.
„Objavil som niečo, čo zmení všetko, čo bolo vo veci likvidácie odpadkov vymyslené,“ povedal Medard. „Chce to ešte zopár pokusov a nikto si nebude môcť dovoliť nám konkurovať. Likvidácia odpadkov nás nebude stáť vôbec nič.“
„To nie je možné! Ale, ak by to bola pravda… A čo si to vlastne objavil?“
„Pozri sa, niečo ti ukážem,“ povedal Medard. Prešiel do laboratória a doniesol nejaké odpadky, uložil ich na deku, vrátil sa po ďalšie odpadky, znovu ich uložil na deku, na vrchol hromady uložil ešte klietku s párikom potkanov. Potom zobral zo stola niečo, čo vyzeralo ako diaľkový ovládač k televízoru, ale iba s jedným tlačidlom.
„Odstúp prosím ťa trošku na stranu,“ požiadal Medard Petra. Potom namieril diaľkový ovládač na deku, stlačil tlačidlo, a zrazu všetko čo bolo na deke zmizlo.
Asi pol hodiny pred rozodnením sa zo smetiska ozval strašný rachot, plamene vyšľahli do výšky a takmer okamžite zhasli. Bezdomovci čakali ale až do východu slnka. Až potom sa vybrali na smetisko hľadať Roberta. Na mieste, kde pozorovali v noci oheň, bola vypálená plocha pokrytá ešte teplým popolom.
Roberta našli takmer pri vchode na smetisko. Ležal na zemi zabalený do zelenej deky, ktorú niekde našiel a vedľa neho ležala prázdna fľaša od francúzskeho koňaku. Jeho chrápanie sa rozliehalo široko-ďaleko.
Keď sa strážnik dozvedel, čo sa v noci stalo, zavolal nielen záchranku, ale zatelefonoval aj do niekoľkých obľúbených časopisov. Kým záchranka prišla, Roberto sa už prebral z opileckého spánku. Lekár ho prezrel, ale nezistil u neho nijaké zranenia.
Novinárom z bulvárnych časopisov poskytol ale Roberto zaujímavé informácie. Redaktorovi časopisu pre pánov poskytol vyčerpávajúce informácie o sabate mladých čarodejníc s podrobným popisom ich súlože s diablami. Redaktorke z miestneho bulvárneho plátku vykreslil zasa mimozemšťanov a lietajúci tanier, ktorí akoby vypadli z komiksu, ktorý našli pred dvoma týždňami medzi smetím. Na otázku zmätenej redaktorky, čo tu tí mimozemšťania robili, rozvíjal asi pol hodiny teóriu o tom, ako mimozemšťania z našich odpadkov zisťujú, na akom vývojovom stupni civilizácie sme a či sa už oplatí s nami nadviazať styky. Potom mu došla inšpirácia a keďže redaktorka nejavila záujem o to, aby mu zaplatila nejaký ten pohárik v blízkej krčme, rozlúčil sa s ňou a odišiel tam sám. Jeho kamaráti tam išli s ním. Aj ich zaujímalo, čo Roberto videl. Ku dvom už spomenutým teóriám pridal ešte tretiu o partii bezdomovcov, ktorí chodia na ich smetisko z opačného konca mesta a nechcú, aby ich niekto vyrušoval.
Len Alojz bol presvedčený, že pozná pravdu. Že Roberto si zobral fľašu koňaku, hneď pri vchode smetiska našiel deku, zabalil sa do nej, vypil všetok koňak a zaspal. Nakoniec bol by hlúpy, keby sa išiel pozrieť až tam k ohňu. Len jedna vec mu vŕtala hlavou: Prečo boli na deke podobné sadze ako v okolí ohniska?
Peter neveril vlastným očiam. Keby to nevidel, keby tam nebol v tej chvíli prítomný, tak by to pokladal za nejaký trik. Ale potom si uvedomil dosah toho, čo videl. Uložiť odpadky na deku, stlačiť tlačidlo, a je po problémoch. Všetky odpadky, ktoré sa zmestia na deku, možno likvidovať takýmto jednoduchým spôsobom. A ako videl, tak nielen odpadky, ale aj potkany. Na deku sa nasype návnada, potkany prídu, začnú žrať a po stlačení tlačidla zmiznú.
„Fantastické,“ povedal, „ako to prosím ťa funguje?“
„To sa práve pokúšam zistiť,“ odpovedal Medard. „Vieš, podarilo sa mi to vlastne iba náhodou. Túto deku mi za dve krabičky cigariet dal jeden bezdomovec. Bol taký neodbytný a tak sa mi ho uľútostilo. Keďže deka vyzerala vcelku zachovalo, tak som ju doma opral a prikryl som ňou gauč v kancelárii. Potom som na ňu náhodou položil noviny a chcel som telefonovať. Keď som však stlačil na mobile jedno tlačidlo, noviny zmizli. Najprv som neveril tomu, čo som videl a zopakoval som to znovu. Zistil som, že to funguje až na vzdialenosť do 100 metrov, dokonca aj cez stenu. Teraz skúšam, čo všetko sa dá týmto spôsobom presunúť.“
„Presunúť? Kam?“
„To sa práve pokúšam zistiť. Z elementárnej fyziky vieme, že nič nemôže len tak samo od seba zmiznúť. Môže iba zmeniť tvar, skupenstvo, ale nemôže zmiznúť. Tak sa domnievam, že sa tie predmety niekam presúvajú.“
„To akože tuná tie odpadky zmiznú a niekde inde sa zasa vynoria?“
„Presne tak. A ja by som rád zistil, kam tieto veci miznú. Preto aj potkany posielam iba v klietkach. Keby sa chcel niekto sťažovať, že sme mu urobili pred domom smetisko. Vytlačil som kartičky v niekoľkých svetových jazykoch s prosbou, aby sa mi ozvali, keď ich nájdu, ale zatiaľ som nemal úspech. Dokonca som tam poslal aj vysielačku, aby sa napojila na satelit a udala mi polohu, ale neozvala sa. Možno sa pri prenose niečo pokazilo. Tak som ťa chcel poprosiť o tých desať poštových holubov. Ak by miesto určenia bolo niekde v pralese alebo inom ťažko dostupnom mieste, mohli by odtiaľ odletieť a my by sme zistili aspoň kontinent, na ktorý tie odpadky posielame. Ak by sme to chceli rozbehnúť vo veľkom, mali by sme vedieť, kam tie odpadky posielame. Keď sa ani do roka nenájde žiadny z tých holubov, môžeme začať s likvidovaním odpadkov vo veľkom.“
Peter neodpovedal. Vyzeral, že nad niečím silne rozmýšľa. Potom sa rozhodol. Zovrel ruku v päsť a celou silou udrel Medarda. Medard padol na zem. Peter mu z ruky vytrhol diaľkový ovládač a premiestnil jeho telo na deku. Medard sa začal preberať z omráčenia a začudovane pozeral na Petra.
"Nemám možnosť čakať celý rok. Ak nájdeš nejakú civilizovanú krajinu, pošli mi odkaz, kde končia naše odpadky. Ak sa do mesiaca neozveš, tak viem, že to bude bez problémov, " povedal Peter a skôr ako sa mohol Medard skotúľať z deky stlačil tlačidlo. Medard zmizol. Na zemi zostala ležať iba zelená deka.
Zdalo sa, že Medard nikomu nechýba. Ženatý nebol, pretože to žiadna žena s ním nevydržala dlhšie ako pár dní. Potom neprišiel na dohovorenú schôdzku, pretože na ňu jednoducho pre veľké množstvo práce zabudol. Ani mu to veľmi nevadilo, pretože v kútiku srdca ešte stále ľúbil Evu, aj keď vedel, že ju Petrovi nikdy neodláka. Peter mu napísal štvortýždňovú dovolenku, keby ho náhodou niekto z jeho spolupracovníkov hľadal a všetko sa zdalo byť v poriadku.
Peter vedel, že Medard má určite vo vrecku saka mobilný telefón. Dokonca aj jeho spolupracovníci si z neho robili vtipy, že nosí mobil všade, dokonca aj na záchod, kde mu pravidelne zazvoní a chudák Medard nevie, čo chytiť do ruky skôr. Peter teda veril, že mu Medard zatelefonuje hneď, keď sa dostane na také miesto, odkiaľ sa dá telefonovať. Samozrejme, že by okamžite poslal po neho firemné lietadlo na ktorékoľvek miesto na Zemi, ale v kútiku duše dúfal, že sa mu už Medard nikdy neozve. Pretože Peter mal už vymyslený plán. Prečo by mal likvidovať týmto jednoduchým spôsobom iba odpadky, keď sa to dá využiť omnoho užitočnejšie?
Keď sa Medard neozval ani po šiestich týždňoch, vyskúšal svoj plán. Pozval na rokovanie riaditeľov dvoch najväčších konkurenčných firiem pod zámienkou predaja svojej firmy. Usadil ich na pohovku, na ktorej bola položená zelená deka. Počas rokovania sa vyhovoril, že si musí odísť do vedľajšej miestnosti pre nejaké materiály, cez sklo vo dverách skontroloval, či obaja riaditelia zostali sedieť na pohovke, a stlačil tlačidlo na diaľkovom ovládači. Obaja riaditelia zmizli. Potom pokojne odišiel k sekretárke a prikázal jej, aby priniesla hosťom kávu. On zatiaľ kopíroval nejaké zmluvy. Keď mu sekretárka oznámila, že obaja hostia už odišli, tváril sa veľmi prekvapene. Zmiznutie oboch vyšetrovala aj polícia, ale nenašli po nich nijakú stopu.
Tak sa postupne zbavoval konkurencie a stával najväčším podnikateľom v meste. Čoskoro rozšíril pole pôsobnosti aj na okolie. Konkurencia neexistovala. Buď firmy skrachovali, alebo ich majitelia zmizli. Peter bol veľmi opatrný, takže polícia ho neupodozrievala. Až do chvíle, keď zmizla aj jeho manželka.
V ten deň prišiel za Petrom majiteľ malej firmy, ktorá odvážala a likvidovala odpadky zo sídliska na kraji mesta. Peter si ho pozval, pretože s ním chcel rokovať o odkúpení jeho firmy. Dúfal, že nebude robiť problémy. Len zo zvyku ho usadil na pohovku so zelenou dekou. Dúfal, že ju nebude musieť použiť. Od tej chvíle, keď nechal zmiznúť prvých dvoch konkurentov používal deku vždy mimo vlastnej firmy. Teraz to však nevyzeralo na zložitú záležitosť. Po dvadsiatich minútach však zistil, že narazil na tvrdý oriešok. Ospravedlnil sa teda, že musí nájsť nejaký dokument, a vyšiel do vedľajšej miestnosti. Keď však hľadal diaľkový ovládač v priehradke stola, zistil s hrôzou, že ovládač tam nie je. Prezrel ešte raz všetky priehradky, ale nič nenašiel. Zúfalo hľadal ovládač. Znovu a znovu prezeral celý stôl. Až po chvíli si spomenul, že posledný krát použil deku a ovládač mimo mesta. Rýchlo priskočil ku stoličke, kde stál jeho kufrík. Otvoril ho. Ovládač tam bol. Vzal ho a rýchlo stlačil tlačidlo. Potom ho napadlo, že neskontroloval, či ten muž naozaj sedel na deke. Pristúpil teda ku dverám a skontroloval miestnosť. Nebol tam nikto, iba pri stole bol opretý kufrík. Jeho majiteľ ale mohol niekam vybehnúť. Vyšiel teda von za sekretárkou, opýtať sa jej, či ho nevidela. Hneď ako vkročil do jej kancelárie, vyskočila zo stoličky a hneď sa ho pýtala: „Tak čo pán Smith, čo hovoríte na tú novinu?“
„Neviem o čo ide,“ reagoval opatrne.
„Vaša pani. Bola tu a pochválila sa mi, že konečne budete mať dieťatko. Poslala som ju za vami do kancelárie. Viem, že tam máte návštevu, ale myslela som si, že vás tá správa poteší.“
„Ale ku mne neprišla. Kedy tu bola?“ spýtal sa Peter.
„Je to asi päť minút.“
Peter zbledol. Už vtedy vedel, že sa stalo niečo strašné. Že jeho žena je s najväčšou pravdepodobnosťou tam, kam posielal všetkých, čo mu zavadzali na ceste za mocou a bohatstvom.
Polícia nezistila vôbec nič o tom, kam zmizol muž, ktorý prišiel za Petrom Smithom, ani to, kde zmizla Petrova manželka. Peter už dúfal, že všetko bude v najlepšom poriadku a zapovedal sa, že deku už nikdy nepoužije. Našiel sa ale jeden mladý vyšetrovateľ, ktorý si pospájal súvislosti a začal Petra podozrievať, že spôsobil nielen zmiznutie týchto dvoch osôb, ale aj dvoch podnikateľov pred niekoľkými rokmi z tej istej budovy. Tiež mu vŕtalo v hlave, ako sa Peter tak rýchlo dostal z úplného dna na výslnie. Zistil, že aj majitelia niekoľkých bývalých konkurenčných firiem sú nezvestní. A keď sa dostal k prípadu zmiznutého Medarda, bolo mu zrazu všetko jasné. Predložil svoje dôkazy sudcovi a ten vydal na Petra Smitha zatykač.
Keď prišiel za Petrom, vzal so sebou pre istotu ešte dvoch ďalších policajtov, pretože sa obával, že tak ako všetci ostatní, môže zmiznúť aj on. Peter podvedome očakával aj túto možnosť. Keď mu vyšetrovateľ oznámil, že ho prišli zatknúť, ani sa veľmi nebránil. Chcel si iba vypočuť, z čoho ho obviňujú. Keď sa ale dozvedel, že Medarda nechal zmiznúť preto, lebo mal pomer s jeho ženou a Evu nechal zmiznúť preto, lebo sa bál, že ak sa narodí dieťa, odíde Eva aj s dieťaťom od neho a on bude musieť polovicu majetku previesť na dieťa, začal sa smiať. Potom sa spýtal vyšetrovateľa, či by si nemohol so sebou zobrať kufrík, ktorý má v kancelárii. Vyšetrovateľ v tom nevidel nič zlého, uniknúť nemal kade, jediný vchod do kancelárie bol z miestnosti, kde čakal on a dvaja policajti. Peter vošiel do kancelárie a zatvoril za sebou dvere. V tej chvíli vyšetrovateľ vyskočil zo stoličky. Pochopil, že ak mohli z budovy zmiznúť nejaké osoby, mohol by takým istým spôsobom zmiznúť aj sám páchateľ. Bolo už ale neskoro. Keď otvoril dvere, videl už iba Petra zabaleného do zelenej deky ako stláča tlačidlo na niečom, čo vyzeralo ako diaľkový ovládač.
Posledné, čo Peter videl, bol prekvapený výraz jeho tváre. Potom sa všetko rozmazalo a Peter stratil vedomie.
Obloha bola šedá. Vlastne celý ten kus oblohy, ktorý bol vidieť. Skalnaté steny vytvárali veľký kotol, ktorý akoby jeho obrí majiteľ prikryl namiesto pokrievky veľkým šedým oblakom. Všetko vyzeralo presne tak ako vtedy, keď sa prebral z bezvedomia. Nevedel ani zistiť, koľko času uplynulo, pretože jeho hodinky nefungovali. Prvé, čo vtedy uvidel bola obrovská kopa odpadkov, ktorú tam pri svojich pokusoch premiestnil Medard. Okolo neho stáli ľudia. Boli tam všetci. Všetci tí, ktorých sa chcel zbaviť. Stáli tam a pozerali na neho. Z ich pohľadov čítal nenávisť a chuť po pomste. Vtedy sa bál, že ho z pomsty zabijú. Oni sa mu však pomstili omnoho strašnejšie. Nechali ho žiť. Vedeli, že je zbabelec a nedokáže sa zabiť sám. Neuväznili ho, mohol sa voľne pohybovať po celom území ohraničenom skalnatými stenami. Mohol si robiť čo len chcel. Len jedno nemohol. Prísť ku nim do ich tábora, sadnúť si ku nim k ohňu a len tak sa s niekým porozprávať. Nikto mu nepovedal ani jedno slovo. Z času na čas mu podhodili trochu jedla alebo potkana, tak ako teraz, ale nikto sa mu neprihovoril. Ani jeho vlastná žena. Až do tejto chvíle. Až do chvíle, keď mu povedali, že Medard je mŕtvy.
Medard bol totiž jediný, kto sa s Petrom rozprával. Keďže sa na toto miesto dostal ako prvý, robil akéhosi sprievodcu novoprišlým osobám. On mu oznámil rozhodnutie väčšiny, že ho v tábore, ktorý si spoločne vystavali, nechcú. Upokojil Petra, že tá strašná bolesť hlavy, ktorú cítil, je iba sprievodným a krátkotrvajúcim javom Presunu – ako tento jav Medard pomenoval. Ďalším javom bolo to, že nefungovalo nič, čo súviselo z elektronikou. Akoby sa všetky batérie pokazili. Medard mu zodpovedal aj na niektoré ďalšie otázky. Ale na to, čo považoval za najdôležitejšie, mu ani Medard nedokázal odpovedať. Nikto nevedel, kde sa nachádzajú. Dokonca aj podľa hviezd sa to nedalo ani približne zistiť, pretože obloha bola neustále zakrytá mrakmi. Pár ľudí sa aj pokúšalo zdolať okolité vrchy, ale žiadnu cestu nenašli. Tak sa všetky nádeje upínali k Medardovi, ktorý sa pokúšal z hŕby odpadkov zostrojiť niečo ako vysielačku, alebo aspoň obnoviť funkčnosť batérií vo svojom mobilnom telefóne. Teraz však Medard zomrel a s ním aj nádej, že sa nejakým spôsobom podarí vyslať do sveta správu o tom, kde sa nachádzajú, spolu s prosbou o záchranu.
Peter ešte výdatne zapil potkana vodou. Potom sa opatrne presúval k táboru. V blízkosti tábora sa nachádzal ker, ktorý mu slúžil ako úkryt a odkiaľ pravidelne sledoval, čo sa deje v tábore. Tu sedel aj vo chvíli, keď jeho žena porodila ich dieťa. Koľkokrát si predstavoval túto chvíľu, ako bude v týchto ťažkých chvíľach stáť vedľa nej a držať ju za ruku, aby cítila jeho prítomnosť a podporu. V tejto chvíli ju však za ruku držal Medard a vyhostený Peter iba sedel za kríkom a počúval jej krik. Potom krik ustal a vystriedal ho plač dieťaťa. Jeho dieťaťa. Dieťaťa, o ktorom nielen že nevedel ako sa volá, ale dokonca ani to, či je to syn, alebo dcéra. Potom niekoľkokrát zazrel Evu aj s dieťaťom v náručí, ale keď sa ku nej pokúsil priblížiť, Eva pred ním vždy utiekla a on bol nemilosrdne vyhodený. Po každom takomto pokuse bol potrestaný tým, že mu bolo odopreté jedlo. Po poslednom pokuse ho nechali hladovať dokonca niekoľko týždňov. Kotlina totiž neposkytovala nijakú možnosť na obživu. Tráva bola vyschnutá a lístie z tých zopár kríkov bolo nejedlé. Preto tu nežili ani žiadne zvieratá. Jediným zdrojom potravy boli potkany a rastliny vypestované zo semien, ktoré Medard presunul na toto miesto pri svojich prvých pokusoch s dekou. Potkany sa našťastie rozmnožovali rýchlo, žrali všetko, čo sa im dalo do klietok a ak nemali čo žrať, zožrali aj svoje vlastné mláďatá. Po pár zjedených kusoch sa stal expertom na ich zabíjanie. Všetci jedli potkany v surovom stave, pretože v kotline bol akútny nedostatok dreva.
Petra preto prekvapilo to, čo cítil. Táto vôňa v ňom vyvolala spomienky na dobu tak dávnu, ktorú si už skoro ani nepamätal. Bola to vôňa pečeného mäsa. Zo svojho úkrytu videl ako ľudia v tábore založili veľkú vatru. Keď ale uvidel, aké mäso sa opeká nad vatrou, najprv mu skoro prišlo nevoľno. Boli to totiž časti ľudského tela. Koho telo to bolo si ľahko domyslel. Potom však aj u neho zvíťazil hlad. Preto sa plazil stále bližšie k ohňu. Hostina bola v plnom prúde. Peter dúfal, že mu nechajú aspoň kúsok, pretože vedel, že bez chladiaceho zariadenia mäso dlho nevydrží. Vedeli to určite aj ľudia pri vatre, pretože sa všetci napchávali, čo sa do nich zmestilo. Zaujatý pohľadom na jedlo si Peter ani nevšimol príprav, ktoré sa konali napravo od vatry. Dvaja muži tam rozkladali zelenú deku. Potom jeden z nich chytil do ruky niečo, čo vyzeralo ako diaľkový ovládač. Z neho viedlo niekoľko drôtov ku krabici, v ktorej bolo niečo uložené. Najedení ľudia postupne odchádzali od ohňa a sadali si na deku. Muž stlačil tlačidlo na ovládači a ľudia zmizli. Hneď na to sa zodvihla ďalšia skupinka ľudí a prišla si sadnúť na deku. Pri ohni zostala iba posledná skupinka. Medzi nimi bola aj Eva s ich dieťaťom. Keď sa zodvihla aj táto posledná skupinka, Peter pochopil, čo sa tu deje. Keď sa presúval on, mal v ruke diaľkový ovládač a zabalil sa do deky. Deka aj s ovládačom sa presunuli spolu s ním. On si ale na to nemôže pamätať, pretože bol v bezvedomí. A skôr ako sa prebral, odstránili deku aj ovládač z jeho blízkosti. V ovládači sa pokazili batérie tak, ako v Medardovom mobilnom telefóne. To v tej krabici musí byť niečo, čo ich nahrádza. Možno sa s tým najprv pokúšali telefonovať a až keď sa im nepodarilo nikam dovolať, skúsili túto možnosť na presun naspäť. Nebolo však vôbec isté, či sa týmto spôsobom dostanú naspäť. Bola tu ale možnosť, že sa presunú aspoň niekam, odkiaľ sa bude dať dostať do civilizovaných oblastí.
Aj posledná skupinka ľudí zmizla. Teraz sa na deku posadil posledný muž. Keď sa začal zakrúcať do deky, pochopil Peter, že ho tu chce nechať samého a zmiznúť aj s dekou. Aj keď sa tento upravený diaľkový ovládač kvôli jeho veľkosti nedal preniesť, deka fungovala predsa aj na stlačenie tlačidla na obyčajnom mobilnom telefóne. Aspoň tak to hovoril Medard.
Rozbehol sa k deke. „Predsa ma tu nenecháte samého!“ zakričal na muža.
„Dostaneš iba to, čo si si zaslúžil,“ povedal muž, stlačil tlačidlo na diaľkovom ovládači a zmizol aj s dekou. Na zemi zostala iba krabica, z ktorej trčali drôty a na konci ktorých bol diaľkový ovládač.
Zmierený s osudom a po dlhom období s plným žalúdkom sa Peter ukladal k spánku. Na ohni opiekol zvyšky, ktoré zostali z Medardovej mŕtvoly. Pečené mäso vydrží dlhšie ako surové. Mal už aj pobalený batoh, v ktorom mal jedlo a nejaké oblečenie. K batohu mal pripevnených zopár klietok s potkanmi.
Peter sa rozhodol, že sa na druhý deň vydá do hôr hľadať civilizáciu. Vedel, že sa ešte nikomu nepodarilo nájsť východ a opustiť kotlinu, ale dúfal, že to bude práve on, komu sa to pošťastí. Veril, že sa čoskoro stretne s nejakými ľuďmi. Veď na Zemi je iba veľmi málo miest, ktoré nie sú obývané. Väčšinou sú to iba púšte a polárne oblasti. Miesto, kde sa nachádzal určite polárnou oblasťou nebolo. Svedčil o tom aj jeho odev. Vyhrnuté rukávy na tom, čo zostalo z košele, a nohavice, z ktorých bola spodná časť až po kolená odtrhnutá.
Dokonca sa zdalo, že mu je naklonená aj príroda. Oblaky, ktoré zakrývali oblohu počas celého obdobia, čo sa tu nachádzal, zmizli. Namiesto nich sa objavila hviezdna obloha. Ale astronómia nebola jeho silnou stránkou. Na oblohe vedel nájsť maximálne tak Veľký a Malý voz a výrez oblohy, ktorý videl bol príliš malý na to, aby ich mohol nájsť. Peter sa spokojne uložil spať ku dohárajúcej vatre.
Asi pol hodiny po tom, ako zaspal, sa na oblohe objavil mesiac. O malú chvíľku sa objavil aj druhý. Obidva boli malé a ich farba bola červená.
2. Putovanie Petra.
Obloha bola šedá. Vlastne celý ten kus oblohy, ktorý bol vidieť. Skalnaté steny vytvárali veľký kotol, ktorý akoby jeho obrí majiteľ prikryl namiesto pokrievky veľkým šedým oblakom. Nádej, že by sa cezeň predral čo i len jediný lúč slnka bola minimálna. Peter Smith bol ale napriek tomu plný optimizmu. Výdatne sa napchal opečenými pozostatkami mŕtvoly svojho bývalého priateľa Medarda. Pri týchto hrozných raňajkách spomínal na ľudí, ktorí ho včera opustili. Jeho bývalí konkurenti, jeho žena Eva aj s ich dieťaťom. Zmizli všetci spolu so zelenou dekou, ktorá ich premiestnila na toto miesto. Zostal tu len on sám s pozostatkami Medardovej mŕtvoly, niekoľkými klietkami s potkanmi a zabaleným batohom s kúskami Medarda a nejakým oblečením.
Peter už nemal dôvod zostávať dlhšie na tomto mieste. Priviazal klietky s potkanmi k batohu a ten si pripevnil na chrbát. Poobzeral sa okolo seba po kotline. Už predtým mal vybratý smer, ktorým sa pustí hľadať cestu, ktorá by ho priviedla k ľuďom. Aj by sa o to pokúsil skôr, ale bol vyhladovaný a vyslabnutý. Teraz sa cítil ako bájny Herkules a aj jedlom bol zásobený na nejaký čas. Rezko vykročil k vytýčenému cieľu. Na miesta, kde prežil niekoľko mesiacov a možno aj rokov svojho života sa ani neobzrel.
Mestské smetisko bolo rajom pre všetky stratené existencie. Najmä od tej doby, čo tam raz v noci z nedele na pondelok prespal po stávke v krčme jeden z bezdomovcov. Od tých čias totiž všetky tie rušivé zvuky a šľahajúce plamene, ktoré sa po niekoľko rokov vždy v túto noc na smetisku objavovali, zmizli. Dotyčný bezdomovec menom Roberto bol vtedy na niekoľko dní hrdinom, ale potom sa našli iné témy na rozhovor. Zelenú deku, do ktorej bol vtedy zamotaný si chcel najskôr nechať na pamiatku, ale pri najbližšej príležitosti, keď nebolo čo fajčiť, vymenil deku s jedným vedcom za dve krabičky cigariet. Bol to jeden z tých podivných vedcov, čo sa vŕtajú v odpadkoch. Potom vraj chudák niekde zmizol. Škoda ho, bol to taký celkom fajn chlap. Vraj ho zabil nejaký veľký šéf z firmy na likvidáciu odpadkov. Ten vraj potom zmizol tiež. Roberto to čítal v nejakých starých novinách, čo sa povaľovali na smetisku.
V túto noc spal Roberto na svojom obľúbenom mieste, tam, kde sa predtým objavovali tie záhadné ohne. Roberto mal u strážnika protekciu, vraj za to, že vyhnal odtiaľ tých „bubákov“. Čoskoro sa to malo ale zmeniť. Asi hodinu po pol noci sa Roberto zobudil na strašný rachot. Keď otvoril oči, zazrel nejaké plamene, ktoré ako keby šľahali z oblohy. Potom sa zrazu medzi oblakmi otvorilo niečo ako vzdušný tunel a z tohto tunelu vypadol nejaký veľký podlhovastý predmet. Hneď na to sa tunel zatvoril, plamene zmizli a rachot prestal.
Roberto chcel najskôr zmiznúť, ale potom v ňom zvíťazila zvedavosť. Potúžil sa riadnym dúškom z fľaše lacnej pálenky, ktorú ešte nestihol všetku vypiť. Potom sa opatrne približoval k neznámemu predmetu. Pouličné osvetlenie vrhalo trochu svetla aj na túto časť smetiska. Keď bol od predmetu asi na 5 krokov spozoroval, že sa predmet pohol. Najprv sa preľakol, ale potom si poriadne upil z fľašky a takto posmelený došiel až k neznámemu predmetu. Vlastne to ani nebol predmet. Pred Robertom na zemi ležal človek. Roberto dopil fľašku, odhodil ju na kopu smetia – veď nebola zálohovaná – a pomaly sa vybral ku strážnej búdke. Vedel, že bude treba zavolať políciu a záchranku. A dúfal, že sa mu aj tento krát ujde malý kúsok slávy a nejaká tá fľaška k tomu.
Peter Smith prišiel ku skalnatému masívu a začal hľadať najvhodnejšiu cestu smerom nahor. Po niekoľkých hodinách však na tom bol skoro ešte stále tak, ako na začiatku. Skaly mu odreli nedostatočne obuté nohy do krvava. Ale Peter sa nevzdával. Pomaly postupoval nahor. Keď konečne vyliezol na malý skalný výčnelok, bolelo ho celé telo. Rozhliadol sa dookola. Od dna kotliny ho delilo iba nejakých päť metrov. Vo vzdialenosti asi šesťdesiat metrov vtekala medzi skaly riečka. Peter mal už zistené, že tadiaľ sa von z kotliny dostať nedá. Riečka totiž bola veľmi plytká a otvor v skale, kam ústila bol priúzky. Keď sa tam pokúšal vliezť, skoro sa utopil. Vo vzdialenosti asi päťdesiat metrov za riečkou sa niečo černelo. Peter nevedel, čo to môže byť, bol si však istý, že to tam ešte pred tromi dňami nebolo. Chvíľu ho premáhala zvedavosť, ale potom sa rozhodol liezť ďalej. Predtým ale ešte vytiahol z batohu kus pečeného mäsa a najedol sa.
Po chvíli odpočinku sa Peter zasa začal škriabať na skalu. Zdalo sa mu, že teraz to už ide ľahšie. Vtom zacítil niečo neobvyklé na chrbte. Netušil, čo to môže byť, veď na chrbte mal iba batoh. Keď ale pocítil bolesť od uhryznutia, pochopil. Keď si dával batoh na chrbát, klietka s potkanmi sa posunula. A vyhladované potkany sa snažili dostať von z klietky k niečomu na jedenie. Bolesť sa vrátila, teraz však ešte intenzívnejšie. Mimovoľne sa mykol a snažil sa potriasť chrbtom tak, aby sa klietka presunula. Tým ale stratil rovnováhu a spadol na dno kotliny.
Peter sa pomaly postavil. Pád nezanechal na ňom žiadne následky. Ale klietka pre potkany bola rozbitá a jej nedobrovoľní obyvatelia zmizli. Našťastie mu zostalo ešte nejaké mäso v batohu. Bude sa musieť uskromniť. Potom si spomenul na záhadný čierny predmet za riekou. Keďže sa už blížil večer, tak nemalo zmysel pokúšať sa znovu o výstup na skaly. Tak sa pomaly pobral k tomu predmetu. V ceste bola však rieka. Tá ale nebola nijakou prekážkou. Opatrne ju prebrodil, pričom poodierané nohy ukrutne pálili. Keď vyšiel na druhý breh, sklonil sa ešte späť a výdatne sa napil. Až potom šiel ďalej. Vo vzduchu cítil nejaký nezvyklý zápach. Keď prišiel bližšie, pochopil. Pred ním ležalo niekoľko mŕtvych tiel. Tie však vyzerali tak, že bolo veľmi ťažko identifikovať, o aký živočíšny druh ide. Boli totiž rozmliaždené na kašu, kosti premiešané s krvou a mäsom. Ako by ich niekto zhodil z veľkej výšky. Potkany, ktoré ušli z jeho klietky, tu už boli tiež a hostili sa na týchto zbytkoch. Peter uvidel medzi mäsom kúsky odevu a pochopil, že má pred sebou ľudské telá. Prišlo mu zle. Nedokázal pochopiť, ako sa tu mohli tak zrazu objaviť ľudské pozostatky. Bezvládne sa zvalil na zem. Popri ňom sa práve plazil jeden z potkanov pod ťarchou ulúpenej koristi. Peter rýchlym pohybom chytil potkana, zlomil mu väzy a zahryzol sa mu do krku. Krčnou tepnou najprv vysal potkanovi krv. Potom sa mu zahryzol do brucha a pustil sa do konzumácie vnútorností. Mäso z batohu si bude musieť nechať na neskôr a bolo by hriechom nevyužiť túto príležitosť.
Potkan bol zjedený a Peter sa pozrel na ukoristený kúsok mäsa, ktorý potkan ešte pred chvíľou ťahal za sebou. Napriek tomu, že sa už dlhý čas živil surovým mäsom z potkanov, nedokázal si predstaviť, že by jedol surové ľudské mäso. Potom si uvedomil, že v batohu má pečené mäso svojho bývalého priateľa. Ale to nebolo surové mäso. Ešte neklesol na ten najnižší stupeň. Schytil kúsok mäsa a chcel ho odhodiť. Vtedy zacítil niečo tvrdé. S odporom sa prstami zavŕtal do mäsa a vytiahol odtiaľ prsteň. Stačil mu iba krátky pohľad aby pochopil, koho mäso to drží v ruke. Tento prsteň navliekol na prst svojej milovanej manželke Eve v deň ich svadby. A o kúsok ďalej ležala pod kôpkou mäsa aj známa zelená deka.
Podporučík Homes sedel na stoličke svojej kancelárie a čítal najnovšie číslo obľúbeného bulvárneho časopisu. Práve začal uvažovať, či vylúšti ešte krížovku alebo pôjde na obed, keď sa ozvalo pípanie faxu. Podporučík Homes si zakladal na svojom mene a odkedy sa mu dostal do rúk román o Sherlockovi Holmesovi, túžil sa stať detektívom. Veď už len to, že mali podobné priezvisko, ho na to predurčovalo. A to, že ho kolegovia prezývali Sherlock, mu vôbec nevadilo. Naopak, bol na to hrdý. Len keby nebolo toho prípadu pred viac ako rokom. Sám odhalil niekoľkonásobného vraha, ktorého zásluhou zmizlo niekoľko ľudí. Dokonca nechal zmiznúť aj svoju tehotnú manželku. Už sa videl povýšený a zaradený do elitnej skupiny vyšetrovateľov. Jeho vtedajší nadriadený ho za odmenu poslal zatknúť podozrivého. A tam to všetko dobabral. Podozrivý totiž pred jeho očami zmizol tiež. Zamotal sa do takej zelenej deky, stlačil nejaký gombík na krabičke a vyparil sa aj s dekou. Homes sa vôbec nečudoval, keď mu to nikto z nadriadených neuveril. Za trest ho nielen že nepovýšili, ale ho poslali sem na tento okrsok, kde bolo najväčšou udalosťou minulého roka, keď miestny opilec zbil vlastnú ženu. Takže tu len pečiatkoval dokumenty a vypĺňal všelijaké nudné dotazníky. A teraz, keď sa blížila najzábavnejšia činnosť tohto pracovného dňa, teda obed, začne ho niekto otravovať nejakým faxom.
Podporučík Homes sa najskôr rozhodol, že fax môže počkať aj po obede, ale potom predsa len prešiel k prístroju a vytrhol z neho papier. Na úvod niekoľko štandardných bla-bla-bla, potom informácia, že sa našiel neznámy človek s prosbou o jeho identifikáciu. Na záver podrobný popis neznámeho s fotografiou štandardnej faxovej kvality. Homes znechutene podišiel ku skrini, kde sa kopili rôzne fascikle a neomylne siahol po fascikli s evidenciou nezvestných osôb z jeho revíru. Na jeho prekvapenie sa tam nachádzali až tri hlásenia. Najstaršie malo síce už nejakých tých desať rokov, ale keďže sa dotyčná osoba ešte stále nenašla, bolo to nutné evidovať. Homes porovnal fotografiu a údaje so všetkými tromi hláseniami, potom odložil fascikel späť a vrátil sa ku stoličke. Zodvihol slúchadlo telefónu a chystal sa hlásiť rýchle splnenie úlohy, teda že nikto z jeho nezvestných nie je nájdeným mužom. Vtom mu pohľad znovu skĺzol na fotografiu.
„To nie je možné,“ zalapal po dychu. Slúchadlo mu vypadlo z ruky, narazilo na dosku stola a pomaly sa kĺzalo dolu zo stola a za ním sa pomaly posúval aj telefón. Podporučíkovi Homesovi to však v tej chvíli bolo jedno. Z fotografie sa na neho totiž dívala tvár, ktorá ho prenasledovala vo všetkých jeho snoch.
Peter to nedokázal pochopiť. Aj keď dôkaz ležal pred ním. Všetci tí, čo sa pokúsili pomocou Medardovej deky premiestniť na iné miesto, skončili tu, na tejto kope. Navliekol si prsteň na malíček, schytil deku, batoh a utekal čo najďalej, až ku skalnatej stene. Tu sa schúlil do klbka, zabalil sa do deky, oprel sa o batoh a triasol sa strachom z niečoho neznámeho. Celú noc takto prebdel, len z času na čas musel od svojho batohu odháňať dotieravé potkany. Keď prišlo ráno rozhodol sa, že čo najrýchlejšie opustí toto údolie. Zahľadel sa na skalnatú stenu a zrazu na nej zazrel niečo ako vytesané stupienky, po ktorých sa dalo pohodlne kráčať. Peter neveril vlastným očiam. Potom poodstúpil od steny asi na tri kroky. Stupienky už nebolo vidieť. Bola to veľká náhoda, ktorá ho priviedla na toto miesto. Rýchlo sa vrátil naspäť pre batoh, prehodil si cez seba deku ako plášť a začal stúpať nahor. Cesta mu ubiehala rýchlo. Ten kto tie stupienky vytesal akoby rátal s tým, že po nich bude kráčať niekto naboso. Po niekoľkých hodinách sa dostal na vrchol. Ešte niekoľko krokov a uvidí, čo je na druhej strane. Keď ale tento okamih nastal, Peter si myslel, že sníva. Kam len oko dovidelo sa tiahla obrovská plocha porastená zvláštnymi stromami a modrou trávou, kde tu prerušená niečím, čo vyzeralo ako lán poľa. Medzitým sa povaľovali kopy odpadkov. Po tráve sa prechádzalo niekoľko obrovských zvierat podobných slonom, iba chlpatých a so zakrútenými klami. Mamuty. Na nich sedeli postavy, ktoré Peter tiež poznal iba zo školských hodín dejepisu a geológie. Boli to asi 160 cm vysokí tvorovia so svalnatým nahrbeným telom. Nízke, dozadu zbiehajúce čelo, silné nadočnicové oblúky, silná spodná čeľusť s ustupujúcou bradou, krátke dolné končatiny pokrčené v kolenách boli neklamným znakom tohto živočíšneho druhu. Homo sapiens neandertalensis – človek neandertálsky – sa na Zemi objavil pred 300 000 rokmi a pred asi 100 000 rokmi vyhynul. Postavy boli všetky odeté. Ich oblečenie však vyzeralo na ich chlpatých telách nezvyklo. Mamuty boli zapriahnuté do nejakých postrojov, ťahali za sebou niečo ako pluh a obrábali polia alebo premiestňovali hŕby odpadkov, ktoré určite pochádzali z jeho smetiska. Peter bol zarazený a neveril tomu, čo vidí. Tak ako on museli vyzerať námorníci, ktorí po prvý krát videli v Austrálii klokana. Mraky nad modrotrávnatou plochou sa práve začali trhať a pomedzi ne bolo vidieť kúsky zelenej oblohy. Peter pochopil. Toto nie je Zem.
Obhajca Arnold Lane nemal rád takéto prípady. Chlapa našli ležať v bezvedomí niekde na smetisku a odviezli ho do miestnej nemocnice. Potom v ňom nejaký policajt spoznal jedného z najhľadanejších zločincov, takže ho hneď previezli do väzenskej nemocnice. Tam ležal už týždeň, bez toho aby sa prebral. Vyzeral naozaj podivne. Vychudnutý až na kosť, neholil sa vyše roka, vlasy si nestrihal asi tiež toľko. Na hlave mal odreninu, ktorá mohla byť príčinou toho bezvedomia. Po tom, ako prezreli jeho batoh, už nikto nepochyboval že je tým hľadaným zločincom. Veď aj na malíčku mal nastoknutý prsteň patriaci jednej z jeho obetí – jeho manželke. Všetko svedčilo proti nemu. A Arnold Lane ho mal obhajovať. Mal to byť proces storočia. Pred budovou väzenskej nemocnice stál zástup novinárov a chudák obhajca musel opúšťať budovu zadným východom, pretože takmer nikto nechápal, že aj toho najhoršieho zločinca niekto obhajovať musí, že má na to nárok. Samozrejme, iba ak sa preberie. Aj keď v jeho prípade by bolo pre neho lepšie, keby zomrel. Arnold Lane si uvedomoval ten paradox. Lekári musia najprv zločinca vyliečiť, aby ho potom vzápätí mohol súd odsúdiť na trest smrti. Prokurátor už rozhodol, že sa zameria najmä na prípad tehotnej manželky a až na záver poukáže na ostatné vraždy. Arnold Lane sa nemal čoho chytiť. Vedel iba, že v tomto prípade nebude priznanie poľahčujúcou okolnosťou, ale priťažujúcou, keďže žiadna mŕtvola sa nenašla, iba ten kus tela v batohu. Ale aby si mohol nejako pripraviť obhajobu, musí sa porozprávať s obvineným. Arnold Lane nemal rád takéto prípady.
Petrovi chvíľu trvalo, kým sa zmieril s novou skutočnosťou. Pohľad mu padol na vychodený chodníček, ktorý viedol do údolia. Peter videl, že chodníček je používaný a teda skôr či neskôr môže niekto prísť. Vedel, že tomu stretnutiu sa nevyhne. Pobral sa teda dolu chodníčkom. Po pár sto metroch sa priblížil k prvým Neandertálcom. Peter sa rozhodol, že ich bude takto volať. Zo školských čias si už toho veľa nepamätal, vedel však, že pred niekoľkými desiatkami tisícročí žili popri sebe tieto dva druhy – ľudia a Neandertálci. Potom však Neandertálci vyhynuli a ľudia prežili. Nuž čo, nie vždy musí mať profesor dejepisu pravdu. Neandertálci nevyhynuli, len sa presťahovali. A vzali si so sebou aj mamuty.
Keď Peter vystúpil spomedzi stromov, Neandertálci ho spozorovali. Ten, ktorý bol najbližšie zakričal niečo na ostatných a o chvíľu bol Peter obklopený asi 30-člennou skupinkou. Tí sa navzájom prekrikovali a ukazovali na zelenú deku. Očividne ju spoznali. Peter sa nechal unášať davom, ku ktorému sa pridávali stále ďalší a ďalší. Prechádzali pomedzi perfektne roztriedené kopy odpadkov a popri chudobných políčkach s akýmisi poľnohospodárskymi plodinami. Takto prišli až ku jaskyni v skalnatej stene, pred ktorou sedel starec, asi náčelník, oblečený do pásikavého pyžama. Náčelník sa mu úctivo poklonil, Peter potlačil mimovoľný úsmev nad jeho odevom a poklonu zopakoval. Náčelník ukázal na deku a Peter mu ju podal. Keď sa náčelník presvedčil, že je to naozaj tá správna deka, podal ju naspäť Petrovi. Potom mu ukázal, že sa má posadiť. Jeden z Neandertálcov mu priniesol ceruzku a papier – pozemskej výroby – a potom sa začal rozhovor. Po dvoch hodinách boli Peter aj náčelník vyčerpaní, ale Peter už mal dostatočné množstvo informácií a odpovedí na svoje otázky. Keď náčelník zistil, že k porozumeniu nestačia iba posunky a kresby, pomáhal si obrázkovými knižkami. Stačilo mu iba vydať rozkaz a jeho ľudia mu priniesli spomedzi odpadkov tú vec, čo potreboval. Peter nemusel odpovedať na otázky. Zdalo sa, že skúmaním ľudských odpadkov sa Neandertálci veľa o ľuďoch naučili.
Kedysi dávno pred desiatkami tisíc rokov pristála na Zemi loď nejakých mimozemšťanov. Tí zistili, že na Zemi žijú dve takmer rovnocenné rasy a keďže vedeli, že ich ďalší vývoj nutne dospeje k likvidácii jednej rasy druhou, rozhodli sa, že dajú obom rasám možnosť rozvoja. Premiestnili Neandertálcov na túto planétu, dodali im dostatok rastlinných a živočíšnych druhov k obžive a potom odleteli nevedno kam. Predtým ale dali Neandertálcom dve deky – červenú a zelenú. Červenú k presunu na planétu Zem a zelenú na prenos naspäť. Deky fungovali iba jednosmerne. Preto pri pokuse dostať sa z tejto planéty pomocou zelenej deky došlo k tomu strašnému nešťastiu. Ľudia boli vynesení do výšky niekoľko kilometrov a odtiaľ boli pritiahnutí späť. Keď sa Neandertálci dostali na takú úroveň, že dokázali zostrojiť niečo ako pohon k týmto dekám, začali navštevovať Zem. Prinášali si odtiaľ rôzne predmety, ktoré potom študovali. Pri poslednej návšteve boli ale vyrušení. Tak sa iba premiestnili späť a na Zemi nechali zelenú deku. Chceli tak zistiť, či sú aj ľudia tak vyspelí, že dokážu deku použiť a ich navštíviť. A keďže on prišiel, tak to bol ten najlepší dôkaz ľudskej vyspelosti. Teraz nadviažu s ľuďmi vzájomne výhodnú spoluprácu.
Peter bol nadšený. O tomto sa mu ani nesnívalo. Už sa videl, aký bude slávny. Všetko sa vysvetlí. Môže sa vrátiť domov. Teraz bol rad na ňom. Bolo sa treba domorodcom nejako odvďačiť. Premýšľal ako. Vybavoval si v mysli stretnutia s domorodcami známe z kníh a filmov. Potom dostal nápad. Najvďačnejší budú vtedy, keď sa s nimi podelí o jedlo. Ešte mu v batohu zostal kus mäsa. Rozbalil batoh, vytiahol mäso a podával ho náčelníkovi. Po zhrozených výkrikoch okolostojacich domorodcov sa ale lepšie pozrel na to, čo podával náčelníkovi. Bola to ohňom oškvarená ľudská ruka. Vtom pocítil úder do hlavy. Pred očami sa mu zahmlilo.
„Postavte sa, prosím, prichádza súd,“ ozvalo sa súdnou sieňou. Peter Smith sa pomaly postavil. Popri ňom stál jeho obhajca Arnold Lane a povzbudivo sa na neho usmial. Arnold Lane bol dokonale pripravený. Vôbec ho nezaujímalo, či je Peter vinný, alebo nie. Jemu išlo iba o proces. Nech bude obžaloba tvrdiť čokoľvek, na všetko mal argumenty, ktoré to mohli vyvrátiť. Napríklad, dodnes sa nenašlo telo ani jednej z obetí, takže nebol žiaden dôkaz, že tí ľudia boli naozaj mŕtvi. Takže sa to všetko dá pripísať nejakým teroristom, ktorí unášajú ľudí. Prečo práve ľudí zamestnaných v oblasti likvidácie odpadkov, to zdôvodniť nevedel, ale existujú rôzne úchylky. Čo sa týka samotného Petra Smitha, on bol len nevinnou obeťou v tejto špinavej hre. Veď len stav, v ktorom ho našli, vypovedal o mnohom. Následky dlhodobého hladovania a psychického týrania sa podpísali na jeho tele a duši. Aj pri príprave obhajoby mu nebol vôbec nápomocný, skôr naopak. Stále tvrdil niečo o nejakých mimozemšťanoch, Neandertálcoch, mamutoch, cudzej planéte a neustále sa vypytoval po nejakej zelenej deke, ktorú mal mať pri sebe a ktorá mala byť dôkazom všetkého, čo vravel. Takže by sa to ešte prípadne dalo uhrať aj na nepríčetnosť. Najzávažnejšie dôkazy, čo mala obžaloba v rukách boli tri: výpoveď policajta, ktorý mal Petra Smitha pred dvomi rokmi zatknúť, ale tá bola plná chaotických informácií o zmiznutí obžalovaného pred policajtovými očami, ďalej prsteň jeho nezvestnej manželky Evy, ale ten mohla Eva zabudnúť doma a Peter si ho mohol navliecť na prst. Najvážnejším nálezom bola ale obhorená ľudská ruka s otlačkom ľudského chrupu, ktorá sa našla v batohu, čo mal obžalovaný pri sebe. Jej krvná skupina sa totiž zhodovala s krvnou skupinou prvého nezvestného – nejakého Medarda – ale keďže bola obhorená, nedali sa zistiť otlačky prstov. Otlačok chrupu bol nedokonalý a bola dokázaná iba 60-percentná zhoda s chrupom obžalovaného. Takže obhajca bol spokojný. Deň pred pojednávaním prešiel ešte raz krok za krokom celú obhajobu spolu s Petrom, pričom mu nezabudol zdôrazniť, že sa nesmie priznať. Takže teraz, keď sudca vyzval obžalovaného, aby sa postavil, vedel, že ide iba o štandartnú formalitu.
„Obžalovaný, zabil ste svoju manželku Evu Smithovú?“ spýtal sa sudca.
Peter bol poučený obhajcom, že to bude prebiehať takto. Na otázku odpovie „nie“ a súd bude pokračovať ďalej. Potom si ale spomenul na kopu mŕtvych tiel, na potkana, vlečúceho kus mäsa patriaceho jeho mŕtvej žene, na mŕtvolku jeho malého dieťaťa, ktorá v tej kope určite tiež niekde bola a rozhodol sa:
„Áno, zabil som svoju manželku a aj tých všetkých ostatných.“
Bezdomovec Roberto ležal na svojom obvyklom mieste a pokúšal sa zaspať. Chladný vietor, ktorý povieval a rozfúkaval smeti dookola, dával už najavo, že sa blíži zima. Roberto bude mať zasa problém zohnať nejaké teplejšie prístrešie. Zatiaľ ale ešte zopár dní vydrží aj tu. Ešte dobre, že má tú zelenú deku. Zamotal sa do nej a spomínal, že už niekedy predtým podobnú deku mal. Ale kedy to bolo? Robertov alkoholom omámený mozog si na to nemohol spomenúť.