 |
Verzia I.: Vtipný a svieži, pretože umne skrátený text, parodujúci (s láskou a porozumením) rytierske romány ponúka nielen šermovanie, zápasenie, jed, lásku a intrigy, ale tiež strhujúci príbeh vzniku tejto verzie diela, už nielen Morgensternovho, ale i Goldmanovho – nakoľko, ako sa dočítame Goldman nekrátil vysekávaním bez zmyslu. Jeho verzia Morgensternovej Princezny Nevěsty je splnením a pokračovaním detského sna, odovzdaným ako posolstvo synovi a neskôr vnukovi ako posolstvo o nehynúcej sile rozprávačského umenia.
Goldman príbeh svojho života a života svojich blízkych rafinovane posúva do polorozprávkovej polohy – rafinovane zjednodušujúc vyhmatáva podstatu až na samotnú dreň – aby tak ukázal, že pod vrstvami sentimentu a rozvláčnosti starých príbehov sa skrýva osviežujúce jadro, ktoré treba nájsť a ak to nejde, netreba sa vzdávať, ale hľadať a hľadať a hľadať, pretože inak vám uniknú veci najdôležitejšie. A keď ich nájdete, zistíte, že ležali ani nie za rohom, ale priamo tu – len ste ich nedokázali vidieť…
Jemná irónia a sebairónia u Morgensterna je vyvážená rovnako jemným Goldmanovým pátosom. Dejiny kráľovstiev Florinu a Guldenu, osudy Berušky či Fezzika sa prepletajú so životom upravovateľa Stephena Kinga či udalosťami v USA a Európe 80.-90. rokov – pretože svet je text a text je svet – a najdôležitejšie je, aby človek dokázal žiť svoje sny a zároveń snívať realitu.
Nie každá irónia či vykročenie za hranice textu musí byť nevyhnutne postmodernou Alebo ak aj áno – čitateľom to môže byť jedno. Kĺžu Goldmano-Morgensternovým textom, aby si vychutnali rozdiely medzi trocha mŕtvym, dosť, mŕtvym a úplne mŕtvym, spoznali dokonalého lovca a traviča princa Humperdincka a samozrejme hlavnú nehrdinku Berušku, ktorá sa zaňho rozhodne vydať, len ak ju nebude nútiť predstierať lásku.
Pôsobivosť Morgensternovho textu (o dosť zjavnejšia v Goldmanom obnažených kontúrach) spočíva v prekvapivých prechodoch medzi naivitou rozprávky – rytierskeho románu a iróniou autora. K týmto dvom vrstvám ešte pribúdajú Goldmanove komentáre a už spomenuté dorozprávanie príbehu Goldmanovou životnou realitou. Je vskutku pozoruhodné, ak text, ktorý je vašou srdcovou záležitosťou natoľko, že váš život sa prestupuje so životom diela dokáže s odstupom “osekať.” Goldman, ako potenciálny vynikajúci editor fantasy ság, vyhodil všetky výpočty a fiktívne dejiny, aby tak pripravil ďalším generáciám čitateľov pôvabné čítanie. Zjavne aj tu platí, že tvrdí dokážeme byť len k tým, na ktorých nám záleží a ktorých máme skutočne radi…
Verzia II.: …A najtvrdší by sme mali byť sami k sebe.
Žiadne biografické informácie o S. Morgensternovi nenájdete.
Nie sú!
Goldmanov Cimrman je na neuverenie uveriteľný, pretože bez sebaparodujúcej biografie skrytý za text, skoncipovaný ako umné predstavenie – čitateľská lahôdka, nočná mora literárnych historikov a podnet pre tých, čo by chceli chýbajúce pasáže príbehu dopísať alebo ho dokončiť (v závere knižky nájdeme prvú kapitolu druhého dielu, ktorý Goldman nestihol upraviť). Starý postup nájdeného rukopisu posunul Goldman do polôh vierohodnosti priam virtuóznej, miestami až zavádzajúcej a groteskné svetlo vrhajúcej na všetky pasáže z jeho života. Ak si niekto vymyslí autora čo a koľko mu ešte dokážete uveriť? Chcete mu veriť? Áno, lebo rozpráva tak a to, čo by ste chceli počuť.
Problémy s obéznym synom, ktorý nechcel čítať ockovu obľúbenú knihu (tj. samozrejme Princeznu Nevěstu), napätie vo vzťahu k manželke, peripetie okolo získavania autorských práv, komentáre o tom, ktoré pasáže G. vyhodil a akú nehynúcu literárnohistorickú hodnotu ony mali pre univerzitných profesorov, cesta Európou takmer až do Florinu (skvelá paródia znalostí európskej geografie bežného občana USA, ktorý akiste bol schopný a ochotný v existenciu zmieneného kráľovstva uveriť), Fezzikove pästiarske osudy… Neprestajný balans na hranici smiešneho s vážnym obratné tancovanie na špičke noža – lebo Goldman tu stvoril paródiu na paródiu.
S. Morgenstern je podľa literárnych znakov zaraditeľný kamsi do literárnych húšťav praotcov fantasy a predchodcov veľkého Tolkiena v 19. storočí (och, vykladačov Veľkého by skošatenie rodokmeňa nesporne dojalo až k slzám či k spevu v rytme elfov), zastrčený do vtedy na neuverenie rozdrobeného Nemecka a tam, v dohasínajúcich zvyškoch stredoveku sa vysporiadavajúci i s jeho literárnym dedičstvom. Áno, Goldman precízne skombinoval prvky pozdného sentimentalizmu (a vysmial sa im – avšak mimoriadne decentne a nenápadne) s parodovaným rytierskym románom. Explicitná parodickosť sa prelína s implicitnou rovnako ako fiktívne s reálnym. A autor (tj. Goldman) sa kráľovsky baví z našej neistoty. Tak ako je to vlastne? A je to vôbec?
Poznámka: Goldman je v stredoeurópskom kontexte známy predovšetkým ako scénarista nesmrteľného filmu Butch Cassidy a Sundance Kid (1969), úspešného filmového spracovania sa dočkala i Princezna nevěsta.