Príbeh o Artušovi a rytieroch okrúhleho stola patril do repertoárov keltských bardov oveľa skôr, než ho v dvanástom storočí zachytil Geoffrey z Mountmouthu v diele Historia Regum Britanniae – ktoré sa stalo inšpiráciou francúzskych básnikov stredoveku (najznámejším spracovaním je Artušova smrť – Le Morte D'Arthur – v podaní Thomasa Malloryho, 1470 AD). Tento archetypálny mýtus sa ako jeden z mnohých zachoval dodnes a bol námetom desiatok kníh, neskôr aj filmov. V poslednej dobe sme sa mohli stretnúť s netradičným spracovaním Artušovho príbehu v dielach Andrzeja Sapkowského (Maladie, Pani jezera), Davida Gemmela (Král duchů, Poslední meč moci) či Marion Zimmer Bradley (Mlhy Avalonu). Z filmov sme tu mali klasický Camelot (1967), drsný Excalibur (1981), romantického Prvého rytiera (1995), televízneho Merlina (1998) a nakoniec dielo, ktoré by som vám rád predstavil – Mlhy Avalonu. Je to prepis románu Marion Zimmer Bradley, ktorý ma očaril dokonalým scenárom, fantastickou výpravou, hereckými výkonmi, hĺbkou emócií a – nie v poslednom rade – podmanivou hudbou Loreeny McKennitt. Ak by to nebol televízny projekt, Pán prsteňov by mal vážneho konkurenta…
Mlhy Avalonu (Mists of Avalon) sú najznámejším dielom Marion Zimmer Bradley, ktorá býva označovaná ako feministka fantasy. Právom, či neprávom, to ponechám na čitateľov – každopádne sa však táto dáma pozrela na artušovskú legendu inými očami – tak, ako to nedokázal nikto iný (ani Sapkowski nie – jeho podanie je napokon celkom klasické). Pani Bradleyová totiž potlačila úlohu rytierov do úzadia a Mlhy Avalonu podala ako príbeh žien v pozadí legendy, príbeh Viviane (Pani Jazera), Morgaine, Morgause (sestry Pani Jazera), Gwenwyfar (Guinevry) a Igraine, Artušovej matky. Mlhy Avalonu sú uzavretým kruhom intríg, ktoré mali jedinú úlohu – zachrániť Bohyňu matku ubíjanú kresťanským Bohom a zachrániť Avalon, ako symbol starej viery…
S poľutovaním sa musím priznať, že som knižnú predlohu nečítal – no malo to aj svoju výhodu. K filmu som pristupoval „čistý“, zaťažený len klasickou legendou v podvedomí, príbehom, v ktorom je Morgaine tá zlá a v ktorom víťazia muži (napriek Artušovej smrti). S obrazom Excaliburu v kameni som s údivom sledoval prológ, v ktorom mi Morgaine vysvetlila, že to, čomu som veril, je len… rozprávka pre chlapcov na dobrú noc :-) A že pointou Artušovho života nebolo hľadanie grálu (ktorému dal podobu až Chrétien de Troyes – ktorý ako prvý zachytil postavu Lancelota du Lac)…
Príbeh o záchrane Avalonu začína takmer klasicky – na hrade Gorloisa, vojvodu z Cornwallu. Viviane (brilantne zahraná Anjelicou Huston) prichádza spolu s Merlinom za Igraine a oznamuje jej, že pre blaho Británie a Avalonu musí splodiť následníka trónu. V podstate nič komplikované – až na to, že otcom nemá byť Gorlois, kresťanský rytier, ale niekto, kto nosí v srdci starú vieru. Merlin ukazuje vydesenej Igraine znamenie, ktoré bude nosiť otec jej dieťaťa – a koleso osudu sa roztočí. Kto bude otcom je vám všetkým jasné – Marion Zimmer Bradley pôvodnú legendu nepoprela – dala jej iba farebnosť a hĺbku, ktorú predtým nemala…
To je asi všetko, čo som sa odhodlal prezradiť – čokoľvek naviac by vám ubralo z pocitu úžasu. Taký uzavretý kruh dejových línií sa nevidí len tak hocikedy. Každé gesto, každé slovo, každá smrť a každé narodené dieťa majú svoj význam. Aj keď je koniec filmu jasný (Artuš nemohol prežiť), všetko ostatné bola zahalené hmlou. Hmlou, ktorá chráni Avalon pred očami neveriacich. Hmlou, ktorú dokáže otvoriť iba kňažka bohyne Matky – ak bude súhlasiť aj sám Ostrov uprostred Jazera…
Herecké výkony sú vynikajúce – v televíznom projekte až neskutočné. Navyše k tomu máte originálny zvuk – Mlhy Avalonu sú distribuované na videokazetách s titulkami. Výprava je monumentálna, snáď len Gorloisov Tintagel pôsobí umelým dojmom. Krásne kostýmy, masky, brnenia a zbrane. Masové scény, ktoré sú skutočne masové – záverečný stret rytierov okrúhleho stola so Sasmi mi vyrazil dych. Realistická bojová choreografia, nasnímaná precíznou kamerou, sa minimálne vyrovnala scénam zo Statočného srdca či Gladiátora. Oheň Beltaynu praskal v temnote a krv z rán skutočne striekala…
Čo dodať? Je to emočne ďaleko silnejší film než pomerne chladný Pán prsteňov a nebyť toho, že je Jacksonov film stvárnením môjho životného sna, mal by som na čele rebríčka nového favorita. Sorry, Excalibur, prepáč Jastrabia žena, odpusť mi Willow – Avalon ukrytý v hmle je iný – a lepší…