 |
Kultový cyklus o Nadácii od Isaaca Asimova ovplyvnil svojho času mnohé generácie autorov SF a zmenil tak trochu aj samotný náhľad na SF zvonku. Už to neboli len lode, lasery, technika a dobrodružstvo, ale niečo hlbšie, z čoho sa zakrútila hlava aj nejednému nescifistovi. Nadácia a psychohistória sa stali v SF pojmom. Asimov pripisoval na žiadosť čitateľov ku svoje základnej pentalógii ďalšie diely, ale keď v apríli 1992 zomrel, mnohí si vtedy vzdychli smutne aj preto, že už nebude mat kto písať o Nadácii. Prišiel však rok 1996…
Prišiel však rok 1996 a Jenet Asimovová a literárna agentúra spravujúca literárne dielo Isaaca Asimova oslovili Gregoryho Benforda, či by sa nepokúsil napísať niečo z vesmíru Nadácie. Benford o tom nechcel spočiatku ani počuť. Jednak preto, že asimovovský štýl je ťažko napodobiteľný a jednak nechcel narušiť základnú myšlienku diela. Chrobák mu však túto myšlienku čoraz viac nahlodával a postupne sa mu v hlave rodili nápady, ktoré sa dali použiť jedine v príbehu o Nadácii. Vždy, keď čítaval príbehy o Nadácii, ktoré ho taktiež veľmi ovplyvnili, zaujímalo ho niekoľko kľúčových otázok a to: prečo nie sú v Galaxii žiadne iné bytosti, akú úlohu zohrávali počítače a aký bol ich vzťah voči robotom, ako skutočne vyzerala psychohistória a čo bola jej podstata a nakoniec kto vlastne bol Hari Seldon ako literárna postava a ako človek?
Benford si teda vytvoril komplexnú krivku dejov a významov, ktorá však pokrývala hneď niekoľko románov. Po viacerých rokovaniach s ostatnými autormi sa nakoniec dohodol s Gregom Bearom a Davidom Brinom na vytvorení trilógie (Ohrozenie Nadácie, Nadácia a chaos, Víťazstvo Nadácie) s tým, že druhý diel napíše Bear a zavŕši to Brin. Bear aj Brin boli Asimovom tiež významne ovplyvnení a navyše mali aj predpoklady zvládnuť to technicky.
Spočiatku som sa aj obával, že čo to na nás ten Benford vybalí. Predsa len Nadácia je Nadácia. Skepsa ale rýchlo prešla a potom som sa už len spamätával z úžasu. Vesmír Nadácie sa predo mnou otvoril v celej svojej kráse. Benford to rozohral hneď v niekoľkých rovinách (Trantor a spoločnosť, roboty, počítače a simulácie, Hari Seldon – jeho osobný a profesionálny život, cisárstvo a politika, psychohistória a veda…) ako veľkovýpravnú ságu dejovo situovanú do mladosti Hariho Seldona. Myslím, že nebolo veľa možných prístupov, ako sa k tomu postaviť, ale tento bol zvolený šťastne. Päťsto stranovú knihu zlúskate za rekordný čas aj preto, že dej naberá miestami až neskutočné obrátky. Nezabudnuteľné sú napr. akčné scény Hariho vo výťahovej šachte, atentát pri mentálnom ovládaní pozmenených šimpanzov, či útek pred atentátniky červími dierami cez celú Galaxiu… Rýchlejší spád deja oproti asimovskej Nadácii však nebol jediným príjemným prekvapením. Benford sa pustil aj do vykreslenia zložitej osobnosti Hariho Seldona, jeho vnútorných zápasov a jeho citového života, hlavne milostného vzťahu k humanoformnej robotke Dors, ktorá je zároveň aj jeho najosobnejším bodyguardom. Originálnymi technickými a vedeckými nápadmi sa to tam hmýri tak, že inému autorovi by to mohlo vystačiť aj na tucet románov.
Benford sa odvážne pustil aj do opisu podstaty psychohistorických rovníc a genézy ich vzniku. Miestami sa síce dostával až na krehkú hranicu môjho chápania jednotlivých súvislostí a vzťahov, ale určite ju nikdy neprekročil. Keď knihu odložíte, poviete si: áno, takéto nejaké udalosti mohli predchádzať tomu všetkému, čo neskôr opísal Isaac Asimov. Benfordovi sa to podarilo. Z jeho románu na vás dýchne duch pravej Nadácie. Dúfajme, že sa to rovnako podarí aj Bearovi a Brinovi. Veľmi by som si to prial.
Gregory Benford: Ohrožení nadace, orig. Foundation’s Fear, Návrat 2002, prekl. Dana Krejčová, obál. Jean Targete, brož., 269,–KČ, 497 s