 |
Posádka generačnej vesmírnej lode Výkvět vůle si to šinie vesmírom, zanechávajúc za sebou zem, topiacu sa vo vlastnom pote globálneho oteplenia. Starostlivo vybraní jedinci sa vzájomným (duševným i telesným) stykom majú navzájom zušľachtovať…až do úplného zblbnutia, čo skutočne stane sa, nakoľko v desiatej generácii sú už všetci analfabetmi, veliteľom lode sa stane uhrovitý adolescent, zatiaľ čo funkciu kaplána si vzorne neplní zlomyseľný erotoman. Nečudo, že loď si práve vtedy povie dosť, končím, dva z troch motorov vysadia – a …na scénu prichádza hrdina hrdinov, po mnohých pokusoch oživený člen prvej generácie, ktorým je absolútne nerozhodný skrachovanec, dostavší sa na palubu lode namiesto hlavného plánovača systému jej medziľudských vzťahov.
Miestami nadmieru rozvláčny a humoristicky urozprávaný román z pera spoluautora scenára kultového seriálu Červený trpaslík sa pokúša o sviežosť s vytrvalosťou hodnou tri roky starej sterilizovanej uhorky – a v medzerách medzi kŕčovitosťou adolescentného akože humoru a stereotypmi žánra (neobratný a neschopný hrdina, vtipy s príchuťou dva dni otvorenej sódovky) sa mu to aj darí. Grant totiž aj pri tvorbe tohto textu zostal väčšmi scénaristom než spisovateľom. Nadmernú pozornosť venuje vonkajškovým efektom – gagom, ktoré by omnoho pôsobivejšie vyzneli vo vizuálnej podobe (výzor vzkrieseného hrdinského nehrdinu a.pod.); vnútro postáv, podstát či javov, zostup do ktorého je jednou najväčších „zbraní“ literatúry“ ho nezaujíma.
Osobne by som si Kolóniu radšej dvakrát pozrel než ešte raz čítal.