Našťastie viac poézie než filozofie

Sergej Lukjanenko, Spektrum, orig: Spektrum, preklad Libor Dvořák, Praha Epocha 2005, 572s

Sedem je farieb dúhy, no dúhu nevoláme spektrom. Pokiaľ nie sme baníci, ale básnici.

Sedem je planét, na ktoré nás zavedie súkromný detektív Martin Dugin pri svojom pátraní po krásnej Irine Poluškinovej, ktorá by mala byť jednou…áno, je ich sedem.

A predsa jedna.

Pod rôznofarebným nebom nazriete do sveta ako vystrihnutého z westernu, na planétu tvorov s nesmierne zrýchleným životným cyklom či na podmorský svet. Nenáhlivo a pokojne ochutnáme miestne špeciality – lebo Martin je zároveň Archiem i Nerom Wolfom – popijeme čaj, pozhovárame sa a vychutnáme si západ slnka, zoznámime sa s mnohými zaujímavými ľuďmi, ktorých akoby ste už niekde stretli a preto sa ich už neodvažujete nazvať postavami.

Sedem rozličných svetov má jedno spoločné – nikto sa nikam neponáhľa. A už vôbec nie k pointe a kvôli pointe. Tá sa, zľahka napojená na dejovú líniu vinie pomedzi pôsobivé obrazy a Atmosféru, ktorá si bezpochyby zaslúži veľké písmeno, pretože vonia, chutí, počuť a vidno ju.

Pravdupovediac, práve atmosféra a obrazy bez ohľadu na kontext a dejovú súvislosť tvoria podstatu knižky. Príbeh sa zvŕta v kľučkách tajomných, ba až prapodivne naschválovitých úmrtí Irín, ktoré pred grotesknosťou zachraňuje práve a len poetickosť výrazu. Spomaľovanie tempa podporujú i tajomní Klíčníci. Strážcov brán, predstavitelia civilizácie /na prvý pohľad/ omnoho vyspelejšej než je pozemská, žiadajú za prechod príbehy. A Martin Dugin nám ich Lukjanenkovým hlasom nezabudne podať.

Epizódy, obrazy, uvoľnené rozhovory, príprava jedál…nuž áno, to všetko nájdete v ktorejkoľvek fantasy ságe. Tu však nejde o strohý výpočet, informáciu či oznam o priebehu prekonania prekážky na ceste za. Cieľ je natoľko nejasný, že naň podchvíľou zabúdame a dokážeme si vychutnať chvíľu v jej okamžitej sviežosti.

Lukjanenko, v stopách veľkých majstrov ruskej prózy Bunina, Prišvina či Grina, poetizuje najobyčajnejšie činnosti. Väčšmi než príbehotvorca je básnik. Zasnívaný, miestami i roztržitý – kompozícia tu dostáva na frak, akokoľvek stesnávaná siedmimi oddielmi o jednotlivých planétach. Jasnosť a hutnosť angloamerickej literatúry je preč. Postavy sa nikam neponáhľajú, vonkoncom nie sú cieľavedomé a rozhodné, respektíve autora v okamihoch zaostrenia na cieľ nezaujímajú, predstavuje nám svet v polohe estetizovanej.

Martin Dugin je detektív, ktorý omnoho viac hovorí a díva sa, než koná a zasahuje. Avšak nenudí. S výnimkou okamihov, keď sa on i autor namiesto snívania pokúšajú premýšľať. Lukjanenkove teórie pripomínajú trikrát vyvarené vrecúško popradského čaju, navyše páchnu čudesne trpkou patetickosťou neslávne známych prejavov predvčerajška. Sú napísané pekne, pôsobivo, vznetne – a hlúpo. Filozofická koncepcia Lukjanenkovho opusu zlyháva. Autor naopak víťazí tam, kde namiesto faktu ponúka obraz či ilúziu.

Napokon, presne ako Dostojevskij či Tolstoj.

Sedem je farieb dúhy, no dúhu nevoláme spektrom. Pokiaľ nie sme baníci, ale básnici.

Lukjanenko je básnik. Nie je baník. A ani filozof. Našťastie.


10. februára 2006
Miloš Ferko