Dvanásť poviedok, zhrnutých v tejto zbierke, vzniklo v rozmedzí rokov 1939–1948. Zachytáva tak ranú tvorbu autora a zároveň atmosféru povestného zlatého veku vedeckej fantastiky v USA. Sturgeonove poviedky sa na rozdiel od textov väčšiny jeho súčasníkov (Asimov a.i) väčšmi než na záhady okolo nás zameriavajú na záhady ľudského vnútra. Zo žánrového i tematického hľadiska je knižka pomerne rôznorodá. Nájdeme tu „duchárske príbehy,“ „časovku“ s morálnym (avšak nie moralizujúcim) podtextom, horory, space operu, príbeh o excentrickom vynálezcovi ale i nefantastickú, jemne symbolom ozvláštnenú poviedku, ktorá podmanivo zachytáva psychiku mladého muža, hľadajúceho samého seba (Polední výstřel).
Vo viacerých prózach cítime príchuť dobovej atmosféry – v kladnom i zápornom zmysle. Správne načasovaná atmosféra ľahkej, zábavnej konverzácie holywoodskych komédií dokáže osviežiť (Strašidelný dům), tesne povojnový pacifizmus však už dnes vyznieva hystericky a čudesne (Hrom a růže). Vcelku môžeme skonštatovať, že najviac (ako obvykle) „zostarli“ poviedky s „veľkými posolstvami“.
Najrozsiahlejší text, space opera pod názvom Obrana neexistuje kríva na svoj dolepene poučný koniec o nevyhnutnosti nápravy vzťahov na Zemi a odzbrojení. Je evidentné, že Sturgeonovi vesmír a zachytávanie všeobecných problémov vyhovuje menej ne osobnejšie témy medziľuských (či presnejšie „medzibytostných“) vzťahov. Duchovia, obludy a prízraky sú len kulisami pre bravúrnu analýzu vzťahov. Prostredníctvom nich autor uchopuje aj najminucióznejšie pohnútky psychiky a motivácie postáv. Autor nám ukazuje paradoxné zvraty vzťahu manželov na pozadí danajského daru boha (Bůh v zahradě), rozohráva tajuplnú hru troch myslí a nemyslí človeka, ducha a kocúra v poviedke Vrtichvost, v prózach To, Poslední šance či Biančiny ruce sníma svet (po Shellyovej jeden z prvých vo fantastike vôbec) zo zorného uhla netvora, ducha či inej neľudskej entity. Miestami síce pracuje metódou jednoduchej analógie (v texte pod názvom Poslední šance duch miluje ženu, pretože vyzerá ako duch – bledo a prízračne, jednoduchosť analógie tu však slúži len ako odrazový mostík pre humornú pointu), obvykle však načrtáva záhadné zákutia odlišného. Vo viacerých prózach Sturgeona ostáva mnoho mystickometaforicky nedopovedaného za a nad textom. Aj preto sa návraty k nim rozhodne vyplatia.