Jack sedel v anatomicky tvarovanom kresle a bezducho hľadel na obrazovky pred sebou. Niektoré z nich boli tmavé a na niektorých sa zase striedali údaje veľkou rýchlosťou. Jack si však ani jedno ani druhé neuvedomoval, len tak tam sedel s pohľadom upretým niekam v dial. Keby sa mu jemne nedvíhal hrudník, človek by si mohol myslieť, že je mŕtvy. Jack však mŕtvy nebol.
Pred očami mu tancovali rôzne pestrofarebné kruhy, ktoré splývali a vzápätí sa zasa rozpadávali na drobučké čiastočky pulzujúce v rytme jeho srdca. Toto všetko doprevádzal neznesiteľný hukot v hlave, pri ktorom mal Jack miestami pocit, že mu každú chvíľu exploduje mozog. Keď si už myslel, že to nevydrží a rozletí sa na milión kúskov, zrazu bolo všetko preč. V hlave mal úplné prázdno, myšlienky sa iba neochotne a pomaly zjednocovali späť do súvislého toku.
Prvé čo si Jack uvedomil bola nehoda. Stala sa nehoda a on sa v poslednej chvíli zachránil dimenzionálnym skokom. Teraz už vedel, že sa zachránil, dokázal to. Dimenzionálny skok sa podaril. Ako ďalšie si uvedomil tupú bolesť v celom tele, ktorá signalizovala nesmierne dlhý skok. Jack bol veľmi skúsený astronaut, mal za sebou už niekoľko sto dimenzionálnych letov, ale takúto bolesť ešte necítil. V zásade platilo, čím väčšia vzdialenosť sa prekonala, tým bola aj väčšia bolesť. Jack si dobre pamätal na svoj najdlhší dimenzionálny let. Vtedy s Johnom Lensonom preskočili 600 sveteľných rokov. Bola to proste paráda, vytvorili rekord v najdlhšom skoku, všetci im závideli a zároveň ich oslavovali. Jack si to pamätal veľmi dobre, ale vtedajšia bolesť sa s touto nedala zrovnávať, preto odhadoval, že preskočil niečo cez 2 000 svetelných rokov. Jack bol realista, ale po tomto zistení sa cítil na pokraji svojich síl. Keby bol skok čo len o pár svetelných rokov dlhší, určite by to neprežil. Vlastne by to tak aj bolo lepšie pomyslel si zničene a pomaly otvoril oči.
Akonáhle sa rozhliadol, utrpel ďalší šok. Jeho mozog odmietal prijať to čo mu sprostredkovávali oči. Jack sa poštípal na ruke, aby sa uistil, že sa mu to len nezdá, ale aj tak nemohol pochopiť ako sa môže nachádzať v pásme asteroidov.
V mysli si znova zrekapituloval všetko čo sa stalo.
Na obežnej dráhe Saturnu došlo k nehode, potom sa zachránil slepým dimenzionálnym skokom, ktorým mal podľa všetkého prekonať vzdialenosť väčšiu ako 2 000 svetelných rokov. Vzápätí nato zistí, že sa nachádza v pásme asteroidov, len niekoľko svetelných minút od pozície z ktorej skočil. To predsa nieje možné, uvažoval v duchu, veď minimálny skok je aspoň dva svetelné týždne.
Pohľadom prepátral obrazovky, chcel sa uistiť, že sa naozaj nepomýlil. Všetky obrazovky ukazovali normále hodnoty, iba na lokalizačnej sa mu niečo nepozdávalo. Pri bližšom preskúmaní zistil, že chýbajú všetky stanice okolo Saturnu. O niekoľko sekúnd však už vedel, že chýbajú vlastne všetky stanice v Slnečnej sústave.
To je nemožné, vravel si v duchu Jack a nechápavo pritom krútil hlavou. Niekoľko krát prešiel skenom všetky najpoužívanejšie frekvencie, ale bezvýsledne. Na jeho volanie nikto neodpovedal.
Jack začal tušiť, že sa stalo niečo veľmi zlé. So zmiešanými pocitmi sa nakoniec rozhodol, že musí čo najrýchlejšie na Zem. Prekontroloval loď a keď zistil, že všetky systémy fungujú na 100% vydal povel k štartu.
Let prebiehal kľudne, ale Jack aj tak stále nervózne tikal pohľadom z jednej obrazovky na druhú. Niekoľko krát sa ešte pokúsil o nadviazanie spojenia, ale vždy s negatívnym výsledkom. Čím bola loď bližšie k Zemi, tým sa Jacka začala zmocňovať väčšia a väčšia nervozita.
V dostatočnej vzdialenosti Jack nastavil sken na maximálnu hodnotu a spustil skenovanie. Po niekoľkých minútach zobrazil palubný počítač všetky namerané hodnoty na hlavnej obrazovke. Keď ich Jack uvidel zmohol sa iba na prekvapený výkrik, „niéé !! veď to predsa nieje možné !!“ Jack čítal údaje znovu a znovu, „planéta je neosídlená, atmosféra pravdepodobne dýchateľná, priemer planéty …“
„Nie, nie, nie !,“ opakoval Jack a stále odmietal uveriť tomu čo videl.
Po niekoľkých minútach paniky sa však natoľko ukľudnil, že začal opäť logicky uvažovať. V prvom rade prekontroloval všetky prístroje, po kontrole iba skonštatoval, že všetko je v poriadku. Ďalej urobil sériu záberov Zeme z palubného teleskopu a nechal ich vyhodnotiť počítaču. Medzitým ešte niekoľko krát prešiel všetky dostupné frekvencie, ale bez úspechu. Keď si už bol istý, že nič nezanedbal a urobil všetky potrebné kroky, prišlo vyhodnotenie údajov z počítača.
Jack sa pohodlne oprel v kresle a s privretými očami prikázal počítaču aby nahlas prečítal výsledok. Vzápätí do ticha centrály prehovoril syntetický hlas palubného počítača: „Po zanalyzovaní dostupných dát, som dospel k záveru, že sa jedná o planétu Zem v Slnečnej sústave v čase približne pred 30 000 rokmi. Všetky namerané hodnoty súhlasia s týmto obdobím …“