Knižka ponúka výber z poviedkovej tvorby Briana Aldissa. V úvode sa
nachádza informatívna stať o procese sfilmovania titulnej poviedky a dvoch
textov, ktoré na ňu priamo nadväzujú. Dozvieme sa prečo Kubrick nie a
Spielberg áno a ako vznikla Umelá inteligencia. Práve v tomto texte sa
nachádza jediná informácia o dobe vzniku publikovaných textov. S výnimkou
prvej trojice poviedok potom zvyšné plávajú v časovom vzduchoprázdne.
Literárny historik si môže šklbať vlasy – alebo sa pustiť do poctivej
roboty a hľadať originály poviedok v jednotlivých zbierkach. Ide o vskutku
nádherné výchovné opatrenie starostlivých a bdelých vydavateľov voči
nadutým nedoukom, ktorí sa tvária ako vedci. Inak povedané, veľkú
väčšinu vnímateľov to znamená informačnú blokádu. Vďaka aspoň za
miniživotopis na obálke. Čítanie samotných poviedok pravdepodobne sklame
priaznivcov Nonstopu a Skleníka. Texty recenzovanej zbierky neoplývajú
akčnými scénami. Sú skôr filozofické, poetické a scientistické. Popri
klasickej sf (Galaxie Z) autor ponúka príbehy s príchuťou katastrofického
horroru (Steppenpferd) alebo ústiace do nádherne poetizovanej absurdity a
nonsensu, v pozadí ktorej však vždy cítime korekciu logiky (Nové apogeum,
Stará mytologie). Kratšie texty miestami stoja na hranici beletrie a
(pesudo)náučnej spisby. Útvar pod názvom Poznávací schopnost a žárovka
je napr. adialogickým prerozprávaním dejín budúcnosti v hutnom, no trocha
suchopárnom štýle kroniky. Autor s prehľadom využíva aj ďalšie
žánre – bájku, sokratovský dialóg (poviedka Bělejší Mars
s podtitulom sokratovský dialóg o časech budoucích) či vedecké
pojednanie a článok. Spojivom jednotlivých textoch je skepsa voči súčasnej
technologickej spoločnosti. Skepsa je vyjadrovaná miestami naivne a pateticky
prikrytá rúškom dobovo populárnych východných náuk (poviedka Stát se
motýlem. Nezabúdajme, že Aldiss sa ako autor formoval v druhej polovici
päťdesiatych a v šesťdesiatych rokoch – a preto z jeho textov cítime
vôňu kvetov hippies). K tomuto pocitu sa pridružuje nedôvera vo veľké
projekty . V Aldissom načrtnutej Utópii zákony o duchovných
záležitostiach zaberajú menej miesta než pokyny na pečenie chlebových
placiek (s.166). Tým Aldiss nechce naznačovať nadvládu tela nad duchom či
hedonizmus, ale neschopnosť človeka vyjadriť to najcennejšie slovách,
ktoré sa príliš ľahko menia na hŕby banalít. Skutočný zmysel
nadobúdajú len ak sú posvätené dotykom Vedy (presné pokyny o pečení
placiek, vysvetľovanie astrofyzikálnych záležitostí) a Poézie (uprostred
sokratovského dialógu nájdeme citát básne Percy Bysshey Shelleyho).
Z týchto dvoch zdrojov vzniká aforistická, jadrná múdrosť, zrozumiteľná
a zachytiteľná v heslovitých vetách. Z filozofického hľadiska teda
Aldiss zotrváva v tradíciách anglofónneho pragmatizmu, učenia, ktoré sa
snaží čo najrýchlejšie zorientovať čo najväčšie množstvo ľudí –
často aj za cenu nadmerného zjednodušenia. Práve preto Aldissove tvrdenia
miestami škrípu tézovitosťou. Sú jednoznačne jednoznačné, absolútne
protikladné metafyzickej nejednoznačnosti nemeckej filozofie. Spomenuté
myšlienkové podložie Aldissa posúva do blízkosti autorov ako sú Simak či
Bradbury – alebo sprostredkovane český velikán Karal Čapek. Viera
v technický pokrok je u týchto autorov vystriedaná miestami až fóbiou
z technológií a nahradená (mimochodom, z dnešného pohľadu rovnako
naivnou) vierou v človeka. V najlepších textoch zbierky je však jej
tézovitosť narušená. Záver trojdielneho cyklu o superhračkách doslova
zamrazí. \„Ľudskosť\“ v mechanizmoch pomenovaných David a Teddy
víťazí, avšak ich opakovateľná podstata ostáva. Posledná veta poviedky
znie Bylo to málem lidské (s.43). Slovko málem trčí ako znepokojujúci
tŕň z päty Čapkovho finále RUR. Čas predsa len pokročil.
Aldiss, podobne ako už spomenutí Bradbury či Simak, strieda polohu
poetizujúceho sentimentu (nádherné obrazy žien s krídlami
pripomínajúcimi pávie chvosty v poviedke Nové Apogeum) s iróniou a
sarkazmom (rozhovor troch bratov a troch sestier s otcom, ktorého sa chystajú
zabiť v príbehu Stará mytologie). Autor s obľubou využíva postup
grotesky a hyperboly. V texte pod názvom Bez hlavy akt dobrovoľného
oddelenia zmieneného orgánu od tela poskytuje možnosť parodicky postihnúť
reakcie množstva spoločenských vrstiev. V tieni jednej veľkej, vymyslenej
absurdity Aldiss beztrestne poukazuje na množstvo malých, v podstate
reálnych, alebo len mierne zveličených. Flammerionov čin symbolizuje koniec
normality, navodzuje atmosféru herného predvádzania sa a strháva celé
spoločenstvo do plohy bezuzdného karnevalu dlho potláčaných vášní.
Arcibiskupka z Cantenbury diskutuje s ministerskou predsedníčkou Veľkej
Británie (žeby dobová narážka na Thatcherovú?) o Kristovej obeti,
v Nemecku vzniká komediální seriál Kopf Kaput o bavorské rodině, jejíž
členové se zabývali kupovaním motorových pil, aby si vzájemně mohli
uřezat hlavy (s.69). Podobnosť s Čapkovou Továrnou na absolutno, kde
absolutno, ako prvok fantastického ozvláštnenia. taktiež posúva realitu do
polôh hyperbolizovanej grotesky, je zjavná. Ale aby sme nezostali len pri
-ostatne len hypotetickom a vykonštruovaom literárnom príbuzenstve –
v rámci sf. Aldiss v texte poviedok priamo odkazuje na viacerých autorov.
Príbeh Nic v životě nestačí je parafrázou Shakespearovej hry Búrka, no
predovšetkým podmanivým posolstvom o ilúzii a sne. Ale tohle jsem jenom
napsal. A to, jak jsem žil, je něco úplně jiného (s.86) odznie v závere
poviedky. Aldiss neponúka trápne recepty na úspech, neradí, nevnucuje sa.
Vymýšľa príbehy, ktoré sa môžu – a nemusia – stať posolstvami pre
radosť seba a druhých. Superhračky, ktoré vydržia dlhšie, než by sa na
prvý pohľad mohlo zdať.
Miloš Ferko 9/10
Brian Aldiss, Superhračky vydrží celé léto, Praha, Knižní klub 2001, preklad Michal Prokop, 191 s., 265sk