„Pek Bazargan řekl sluhům Prvokvětné, že obyvatelé Světa a pozemšťané vzešli před dávnou dobou ze stejného semene\". Bolo to však už veľmi, veľmi dávno a dnes im toto vyhlásenie pripadá ako bohorúhačstvo.
Prvú časť voľnej trilógie „Měsíc pravděpodobnosti\„, inšpirovanú Nebulou ocenenou poviedkou „The Flowers of Aulit Prison\“, zasadila Nancy Kressová priamo do zanedbanej záhradky – vojnou zmietaného vesmíru, kde ako bodliaky, nezábudky a jahody proti sebe bojujú odlišné formy života aj životnej filozofie. Rozpínavá ľudská rasa ovládne vyspelú neznámu technológiu na cestovanie vesmírom, avšak zároveň naďabí aj na rovnocenného súpera v podobe agresívnych „sekerníkov\". Xenocídna vojna nedá na seba dlho čakať, no situácia sa nevyvíja podľa ľudských predstáv – pomôcť by mohol len neznámy artefakt, ktorý dokáže z mapy vymazať celú sústavu. Získať sa ho pokúšajú obe znepriatelené strany, problematické však je, že sa nachádza neďaleko planéty, na ktorej žijú svojské inteligentné bytosti.
Na prvý pohľad vyzerá táto kniha ako bežné dobré sci-fi, (od renomovanej autorky by sa dalo čakať niečo podobné), fascinujúca je na nej ale špirála mnohých filozofií, o ktoré sa opiera. Silný a akčný protivojnový motív, v ktorom by ľudstvo malo hľadať možnosť komunikácie s neznámym nepriateľom, ustupuje krásnej „hipisáckej\" utópii na ohrozenom Svete, ktorý sa nevedomky dostal medzi dva vojnové meče. Na planéte, okolo ktorej obieha vojensky dôležitý objekt, sú totiž základným výrazovým prvkom kvety. Jej obyvatelia viac premýšľajú o kráse vlastnej záhrady a tomu podriadenej celospoločenskej morálke, než o možnostiach cestovať vesmírom…
Na povrch vystupujúci trojuholník stretu civilizácií sa zdá dokonale jasný, dobrí ľudia sa bijú so zlými príšerákmi a chudáci kvietkováci to odnesú. Ale je naozaj podstatné bojovať a prežiť, ak sa zmyslom stalo len prežitie a udržanie vydobytých výhod bez expandujúcej perspektívy života? Spoločenská štruktúra s prírodou spojených obyvateľov „Sveta\" je naproti štandardnému názoru natoľko vyzretá, že nepripúšťa nehumánne riešenia konfliktov a dovoľuje len svojrázny spôsob dočasnej exkomunikácie zo svojich mechanizmov. V tomto bode je ľudskejšia ako ľudská, no ubránia sa záhradníci ružami a motykami proti predátorom na lietajúcich peciach? A nechýbajú „sekerníkom\" iba sedmokrásky?
Zjavne čisté čiernobiele fabuly sú dobré na to, aby udržali dej. Keď ich podporia dobré dialógy, únosná história a vhodná akcia, tak vznikne veľmi čitateľná kniha. Je však veľmi ťažké napísať knihu, kde sa ako v znamení jin-jangu čierna často zdá byť bielou. To potom mnohí pochopia a ospravedlnia frustrovaného kapitána lode, ktorému velí žena, mesiáša ateistu, vzácnu liečiteľku bez uznania, astronauta skauta, ekonóma šľachtiaceho ruže i vraždu bez motívu.
„Měsíc pravděpodobnosti\" je vysokou školou vnímania relativity, s odstupom času mi pripadá ako kniha pre ženy, tak by ma naozaj dosť zaujímalo, ako poetickú atmosféru pestrej fauny pri jeho čítaní znášali muži. Nebolela vás hlavička?
(Nancy Kress – Měsíc pravděpodobnosti, vydalo nakladateľstvo TRITON, Praha 2003, preklad Vilma Klímová, zodpovedná redaktorka Helena Šebestová, ilustrácie a obálka Martin Zhouf, vydanie prvé, strán 370)