Stephen Baxter nás v tomto svojom románe uvádza do zaujímavého sveta neutrónovej hviezdy, v ktorom je vytvorená humanoidná civilizácia mikroskopických rozmerov. Úvodný popis príhod v pralese mi pripomenul Aldissov Skleník. Potešil ma portrétik o autorovi v závere. Tento milý, informácie šíriaci zvyk sa z knižiek čorasz väčšmi vytráca pod priehľadnou zámienkou „neodstrašovania čitateľov“. Ja si však myslím, že ide skôr o urážku.
Každý skutočný priaznivec kvalitnej vedeckej fantastiky túži o autorovi niečo vedieť. Príbeh sa odvíja skôr pozvoľna, sila románu spočíva v pôsobivom prostredí. Spolu s hlavnými hrdinami sa ocitámi v hustej hmote neutrónovej hviezdy. Jej humanoidní obyvatelia, vytvorení pred stáročiami Pozemšťanmi dosahujú mikroskopické rozmery. Zaujali ma predovšetkým obrazy vzdušných prasiat, pohybujúcich sa pomocou prdov, surfovanie na okrajoch veľkomesta Parzu, či cesta v zvone po potrebný priemyselný materiál. Baxterovo majstrvstvo mi umožnilo vnímať text aj bez hlbších znalostí astrofyziky – tam, kde sa znalec zabáva na technických detailoch, som ja vychutnal krásu slova. Aj keď som teda vonkoncom nepochopil na akom princípe fungovalo spomenuté surfovanie či zvonocesty, v duchu som si predstavil let vtáka v nebezpečných vzdušných víroch či cestu na morské dno, plné tajomných netvorov.
Samotný príbeh. Baxter nenáhlivo sleduje osudy trojice mikroľudí, živiacich sa lovom vzdušných prasiat počas ich pobytu v Parze. Očami divochov vidíme mesto a spoznávame ľudí. Pokojne, triezvo, striedmo a uvážlivo. Baxter nedelí svoje postavy na kladné a záporné. Všetci hrdinovia jeho románu sa usilujú nájsť kúsok svojho šťastia v neutrónovom svete. Húževnatá lovkyňa prasiat Dura, jej mladý brat Frarr a extravagantný starec Adda rovnako ako obyvatelia mesta – priemerný farmár Tobba Mixax, hromotĺcky robotník Bzya a jeho znetvorená manželka, špičkový lekár Muub i člen vládnucej dynastie Hork. Baxter veľmi šikovne vyhmatáva podstatu spolužitia ľudí vo veľkých spoločenských štruktúrach, akou nesporne veľkomesto je. V takomto ľudskom úli človek vždy existuje vo vzťahu k iným, je nútený prispôsobiť a im, ubrať zo svojej individuality a prispôsobiť sa normám. Baxterovi hrdinovia sa preto väšinou správajú normálne až stereotypne – ich jedinečnosť autor načrtáva len v letmých náznakoch. Pokus o výrazné odlíšenie sa končí tragicky – Mixxaxov syn Cris nesmierne túži stať sa šampiónom v surfovaní. Počas svojej prvej dôležitej súťaže hynie. Parz sa totiž rozpadáva v dôsledku tajomných atmosférických porúch. Pokojný život sa mení na zlý sen ako vystrihnutý z katastrofického filmu. Naokon sa však všetko vyrieši, pretože Dura a Hork v špciálne zostrojenom vozidle, ťahanom prdiacimi prasatami (tento dopravný prostriedok považujem za jeden z najpodarenejších detailov textu) dostanú cez niekoľko brán a dimenzií do ovládacieho modulu, aby zmenili dráhu rodnej hviezdy a zasiahli tak do vesmírnej bitky. Celá hviezda totiž v boji Pozemšťanov s Xeelmi funguje ako strela , ktorá má zasiahnuť cieľ a zničiť Prstenec. Dura zmení dráhu a zabráni tak zničeniu aj svojej civilizácie. Miniľudia, vytvorení voľakedy dávno kolonistami, prestávajú byť slepými nástrojmi vyšších síl. Berú osud do svojich rúk. V Baxterovom ponímaní ani najbezvýznamnejšie a najnepatrnejšie indivíduum nesmie byť obetované v mene „veľkých“ ideí či fráz..
I napriek úcte voči autorovej schopnosti psychologikej drobnokresby, miestami som sa pri čítaní príbehu nudil. Baxer totiž v snahe poskytnúť komplexný obraz Parzu príbeh rozbíja na množstvo epizód, pomerne voľne prepojených hlavnými postavami. Veľkokozmická zápletka (kolonisti verzus rasa Xeelov) mi pripadala zmätená. Pravepodobne mi chýba širší kontext. Navyše, autorova už spomenutá nestrannosť spôsobila, že som opäť nedokázal odlíšiť Dobrých a Zlých. Obe strany na mňa pôsobili neosobne, boli mi ľahostajné. Presne tak, ako Dure a stovky mikroľudí. Baxter tak vlastne pevrátil naruby prinpíp príhehov o hviezdnych vojnách, v ktorých sa autori bez problémov spolu so svojimi hrdinami prenášajú zo zapadlých viesok doprostred intergalaktických bitiek. Baxter vieryhodne zobrazuje pocit nezáujmu bytosti, žijúcej v jednej úrovni, o problémy úrovne ďalšej. Rúca mýtus o hurávlastenectve a zápale pre spoločné akcie. Malému človeku je veľká politika ľahostaná, pretože na jej udalosti nemá žiaden vplyv, nie je ich činným subjektom, ale trpeným objektom. A tak najmúdrejšie, čo môže urobiť stelesňuje Durino gesto odporu voči zneužitiu seba i iných. Baxterovi hrdinovia nechcú bojovať, ale čapkovsky kľudne žiť. Nechcú byť zaujímavými hrdinami, ale obyčajnými bytosťami. Ich šťastný a pokojný život je zdrojom tých pár nudných miest v tomto ináč vynikajúcom románe. Už je to raz tak, najčítanejšou rubrikou v novinách býva čierna kronika.
Stephen Baxter: Proud, Praha Laser 2001, preklad Zdeněk Milata, 415s, 274 ,– Sk