 |
|
„V útulnom, zadymenou petrolejkou osvetlenom podkroví sedeli tri strašidlá a pozerali televíziu.“ „Betka Hňatliaková sedela na pavučine v rohu krčmy a nudila sa.“ “Všetky štipce kedysi žili vo voľnej prírode.“
Takto sa začínajú tri zo sedemnástich príbehov, ktoré nájdete v tejto knižke. Zmysel pre paradox sa v nich snúbi s precíznym detailizmom, precedeným cez sitko humoru a poprášeným snehovým cukrom láskavého pohľadu na svet. Bláznivé nápady neupadajú do kŕčovitosti. Sú hravé bez silenia sa do hry, rozprávkové, nie však infantilné, usmievajú sa, ale neškľabia. Zachovávajú si eleganciu, rovnováhu – zdravý rozum. Majstrovsky autorom vyrozprávané na vás s porozumením žmurkajú, pričom si stále zachovávajú vážnu tvár, zmysel a jasný tvar.
Jedinákovi sa podarilo inovovať a oživiť model autorskej rozprávky, tak ako ju poznáme z prác Kristy Bendovej či Jozefa Pavloviča. Bez násilného rozrúšania pravidiel cez vhodne kladené detaily vytvára logicky konzistentný svet, v ktorom namiesto elektriny iskrí poézia. V protiklade k Taragelovým antirozprávkam nenásilne a dôvtipne akceptuje systém zaužívaných hodnôt (deti majú byť poslušné, umývať sa a. pod.) bez stopy moralizovania. Umelú abstraktnosť zákazov nahrádza a oprávnenosť etických noriem dokazuje hmatateľnými okolnosťami, logicky dovedenými prostredníctvom hyperboly k absurdite, ktorá však, poslúchajúc jedinákovské zákony-nezákony oblúkom je navrátená späť do systému. Karolko sa neumýva, je špinavý, a tak sa ho voda bojí. Uvedeným paradoxom nezvyčajné nápady (napokon, nejeden autor by si vystačil s týmto) v rozprávke nekončia. Jedinákovi paradox neslúži ako kľúčik od sveta bezbrehého vymýšľania si, či presnejšie ako jeden z mála tvorcov rozprávok na Slovensku pochopil, že vymýšľanie má svoju logiku a s precíznou dôslednosťou ju uplatňuje. Ak sa čistá voda bojí špinavého Karolka, musí sa tento v záujme očistenia umývať v špinavej. Paradox paradoxu tu nie je nezmyslom, ale logickým domyslením predošlého. Podobne strašidlá v strašidelnej rozprávke sledujú televízor vypojený z elektrického prúdu, pretože sú v podkroví zo slamy, kde by aj malá iskra mohla spôsobiť požiar. A tak sa využitie „ducha prístrojov“ z bláznivého kúska mení na nevyhnutnú, vážnu vec a strašidlá z figúrok na dôveryhodné bytosti, hodné trebárs i poľutovania.
Jedinákove nie celkom rozprávky fungujú ako minimodely, v ktorých jedno pozmenené pravidlo logicky mení stavbu celku. Tento spôsob práce svojou povahou (aj napriek odlišnosti tematického repertoáru) približuje texty k vedeckej fantastike. Sú to experimenty so svetom, v ktorých sa autor nesnaží o revolúciu v rebríčku hodnôt, ale o rehabilitáciu toho, čo v očiach väčšiny menej vnímavých už zapadlo prachom fráz. Autor pre nás po novom nenápadne odhaľuje cenu obyčajnej slušnosti, priateľstva, lásky, ale tiež a predovšetkým rozprávania ako takého, ktoré sa odvíja v príjemne pokojnom tempe, takže máme čas obzrieť si všetko. Akoby sme sa viezli v bričke – pohodlne sa dívame na scény z grotesky premietnutej spomalene, takže si stihneme vychutnať každý pohyb a medzitým si stihneme zasnívať, spolu s autorom, vzácne a krehko zasnívať. Snívať tak ako Jedinák však dokážu len nemnohí…
Michal Jedinák: Nie celkom rozprávky Mgr. Ivan Aľakša – Fantázia Šaľa 2004 169 str. 139 Sk