Obálka vám prezradí všetko. Nie len to, že je kniha z produkcie Classicu (nevkusná obálka, príšerné zalomenie strán, trochu priveľa preklepov) ale aj obsah knihy. Dej sa odohráva v prvej pozemskej kolónii na cudzej planéte – v kolónii, ktorú čosi napadne. Nemusíte sa ale báť záhad a prekvapení, čo nestihnú dopredu prezradiť autori, bohato vám vynahradí zadná strana obálky. Dozviete sa dokonca aj meno príšery – nuž, Classic. Na druhej strane to až tak nevadí, pretože veľa na knihe pokazili aj samotní autori – už len tým, že sa spojili traja. Priveľa prístupov k chudobnému nápadu, naťahovanie deja na 500 strán, nuž, v podstate akčný príbeh zdochol na suchoty. Zase raz natierali maslo na príliš veľký krajec chleba…
Ešte poznámka k názvu knihy. Heorot nie je planéta. Heorot je, prosím pekne, sieň dánskeho kráľa Hrothgara – miesto, kde sa hrdina Beowulf stretol s netvorom Grendelom, ktorý požieral kráľových rytierov. Táto kniha azda ašpiruje na slávu eposu o Beowulfovi (okrem iného je celá prešpikovaná citátmi – aj keď sú dosť „od veci“), no predovšetkým si z neho berie dejovú líniu (od boja s prvým netvorom, boja s Matkou až po finále) a podklad pre osobnosť hlavného hrdinu – plukovníka Cadmanna Weylanda. Autori sa snažili Cadmanna vtlačiť do pozície mytologického hrdinu, aj keď im to veľmi nevyšlo. Beowulfova forma je jednoducho príliš veľká na to, aby ju vyplnil akýsi riedky akčný hrdina v štýle Brucea Willisa.
Nedá mi, aby som knihu neporovnal s nedávno vyšlými Mariňákmi Roberta Fabiana. Knihy sa totiž veľmi podobajú – cudzia planéta, osamelá kolónia / základňa, záhadné čosi, čo zabíja a boj osadníkov / mariňákov proti čomusi, boj, ktorý sa zvrhne do všeobecných jatiek. Podoba je jasná – no sú tu aj rozdiely. A veľké. Mariňáci sú autorovou prvotinou a sú výborní (napriek pár logickým chybám), Odkaz Heorotu napísali autori traja (samé esá) a je to chaotická a občas nudná kniha. A vysvetlím vám prečo…
V Odkaze Heorotu nemáte záhadu. Po prvých nesmelých dotykoch smrti (čosi začalo zabíjať – á la Votrelec), sa odrazu autori pozreli na svet očami dotyčnej príšery – a bolo po tajomstve. A práve tajomstvo dokázalo v Mariňákoch udržať dej dovtedy, kým sa čitateľ nezoznámil s prostredím a hrdinami. Tajomstvo Robert Fabian dokázal udržať na dvoch stovkách strán – a robil to pekelne dobre. V tejto knihe to zrejme nešlo, traja autori to nedokázali utajiť ani pred sebou :) Odhalením tajomstva sa kniha degradovala na obyčajnú zabíjačku – aspoň to som od nej očakával. No ani to sa nestalo. Boj s obludami totiž skončil v polovici knihy a zrazu sa dej začal vliecť. Ku slovu sa dostala úmorná psychológia, rozpitvávanie problémov osadníkov – problémov, ktoré nudia. V inej knihe by možno boli zaujali, no tento román začal ako bojová sf – a to som od neho požadoval. Akciu, napätie, drsný humor. Nie popis stavby kolónie á la Tajomný ostrov, nie riešenie problémov „kto sa s kým vyspí, koho bude milovať a s kým bude mať dieťa.“ á la Beverly Hills. Neviem, ktorý z autorov písal ktoré pasáže, ale rozdiely boli veľmi jasné. Kniha mala výborné akčné scény, no keď došlo na oddych, pero prevzal totálny nudič publika.
Odkazu Heorotu chýba aj humor (základ Mariňákov). Kniha sa snaží byť vážna, seriózna, chce byť analýzou budúcnosti, ľudských vzťahov, etc, etc, blá, bla. Ale je trápna. Nápad, ktorý oživí dej na konci knihy, nie je veľmi pôvodný a v rôznych obmenách už bol použitý. Navyše je strašne predvídateľný – čitateľ na to príde min. o dvesto strán skôr ako hrdinovia. A tak by to v kvalitnej knihe nemalo byť. Nuž, toto nie je kvalitná kniha. Je to len obyčajný spotrebný materiál, ktorý by bol možno výbornou akčnou sf, keby to napísal Jerry Pournelle sám – a bolo by to o 200 strán kratšie. Traja dokopy z toho spravili akurát tortu psíčka a mačičky (a dali do nej dokonca aj citáty). Fuj!
Hodnotenie – 5/10 (za akčnú časť románu)
Odkaz Heorotu, Niven, Pournelle, Barnes, science – fiction (Classic, orig. The Legacy of Heorot, preklad. Martin Tkaczyk, obálka Jim Burns, brož., 503 strán, ISBN 80–86139–62-X)