 |
Vitajte!
Nasadnite s nami do stroja času, spolu sa vrátime o osem rokov naspäť.
Zhruba vtedy napísal Ivan Aľakša poviedku, ktorú si o kúsok nižšie môžete prečítať.
Prednedávnom sme tu už jednu poviedočku od šéfredaktora Fantázie mali a stretla sa s celkom vľúdnymi reakciami čitateľov. To mal však Ivan narodeniny, takže skutočná skúška ohňom a mečom nastáva až teraz.
Ešte prezradím, že v poviedke Stratení ukazuje Ivan svoju citlivejšilu, melancholickejšiu tvár. Zvyšok si už vychutnajte sami.
mišo jedinák
Stratení
Ivan Aľakša
„Je mi naozaj veľmi, veľmi ľúto, do čoho si sa tak rýchlo namočil. Viem, je to odo mňa hnusné, ale čo sa týka tohto, cítim sa totál nevinná. Je toho strašne veľa o čom nevieš, netušíš, teda nemáš odkiaľ vedieť.Absolútne si sa nepýtal na moju minulosť, je pravda, že som sa mohla priznať sama, ale niečo hovoriť bez záujmu toho druhého – to nejde.
Tak Ti aspoň v skratke rozpoviem môj príbeh.“
Tie vety mi vrážali do srdca ihly. Preklínal som seba, ženy a celý svet zároveň. Ako som sa mohol pýtať na minulosť, keď som sa tešil z každej chvíle v prítomnosti, z každého dotyku, z každého slova v telefóne, z každého pozdravu v liste. Myslel som len na to, čo je a čo bude. Čo by mohlo byť…
Odrazu sa to všetko zrútilo. Pocity ukrivdenia, sklamanie… Dlho som nevedel zabudnúť, hľadal som východisko, ako to napraviť, ako to všetko vrátiť. Až raz…
„17-ročná, jarné prázdniny, diskotéka. Super zábava, super nálada, super hudba, všetko OK! No i tak som sa cítila trošku sama.
Musím sa priznať, nikdy som nemala nijakého priateľa. No zrazu sa tam objavil chlapček vyššej postavy (zaujímavé črty tváre, nevinné a pritom zmyselné oči). Proste padli sme si do oka.“
Keď som ju v tom hlúčiku zbadal, rozbúchalo sa mi srdce, zaplavil ma zasa ten istý pocit, ako pred pár rokmi. Alebo mám povedať o pár rokov? Bola mladšia ako keď som ju videl prvýkrát, trochu neskúsená, bola to však ona. Ako vždy, prvé ma pritiahli oči a viacej som si už ani nevšímal. Presne tak, ako keď som ju uvidel pri tom výťahu. Výťah sa vtedy naplnil a ja som už doňho nevošiel. Ona vkročila posledná. Náhoda, alebo skôr výťahové dvere nás zároveň rozdelili i spojili. Ako sa zatvárali, naše pohľady sa stretli a ona sa stihla ešte usmiať. Onedlho som ju v bare pozval na strik a šli sme na diskotéku. Pre mňa to bola minulosť, pre ňu…
V prvom momente mi hlavou preblesklo „našťastie ma nespoznala“, ale vzápätí som si uvedomil, že ani nemohla. Možno jej o dva roky ten mladík pred výťahom pripomenie niečo zo mňa, on však zasa nebude ešte poznať ju. Brodil som sa k nej cez tú omladinu a chytil som ju za ruku. Pretancovali sme celú noc, moje sny sa začínali napĺňať. Proste, padli sme si do oka…
„Prišli prvé rozhovory (úprimné, nič nečisté), prvé listy, stretnutia. Z priateľstva sa nejakým krásnym zázrakom zrodila láska. Prvá ozajstná – rozprávkovo krásna. On jediný ma naučil ľúbiť, dokázal mi, že láska ešte existuje (tomu som nikdy neverila).
Bol o pár rokov starší, mal vtedy 23. Všetko to trvalo krásnych šesť mesiacov a potom, potom neviem, čo sa stalo. Spravila som niekde chybu? Ale kde? Neviem.“
Prežil som s ňou prekrásnych pár mesiacov. Vytúžené chvíle sa menili na skutočnosť, naplnil som si sen. Niekde som však spravil chybu. Časové pole prestalo fungovať. Prenos sa zadrhol, zostal som visieť mimo času. Zostal som tam sám, so svojimi myšlienkami na ňu. Na ten krásny polrok prežitý s ňou, na splnený sen, ktorý však trval len krátko.
Premýšľal som, čo som spravil zle, veď som časom prechádzal toľkokrát a vždy to bolo bez problémov. Prekročil som nejakú hranicu? Že by som stálym prechádzaním medzi svojím a jej časom niečo porušil?
„Najprv som si myslela, že je to zas to jeho čudáctvo (uzatváranie sa do seba, odchody do neznáma…) Myslela som si, že i teraz potrebuje byť sám. No prešli 2–3–4…6 mesiacov a on sa neobjavil. Všetko mi ho pripomína, každé miesto, na ktorom sme trávili voľné chvíle. Proste všetko. Všade, kde sa pozriem, je on.“
Čas sa pre mňa zastavil, stratil význam. Myslím stále len na ňu a neviem, kde som. Možno nikde a zároveň všade. Možno sme zostali nejako spojení a ja teraz nemôžem ani tam, ani tam. Možno mi môže pomôcť len ona. Možno…
„Možno si povieš „môže si za to sama“. Skúšala som zabudnúť, no bezvýsledne. Ešte stále dúfam a priznám sa, že ho ľúbim stále viac a viac.
Tak, to je asi môj malý príbeh, ktorý hovorí sám za všetko.“