 |
Čvacht!!!
A je to tu! Po týždňoch čakania a ohrýzania hánok sa Ohnivé pero dočkalo poviedky od komentárovej nemesis všetkých predošlých autorov.
Filmový fanatik. Spisovateľ na voľnej nohe. Banskoštiavničan. Takmergrafoman (len si pozrite bibliografiu a ďalšie plány na jeho internetovej stránke)…
(silnejúce vírenie bubnov) Ďuro Červenák (badabum!).
Niet čo dodať, meno hovorí za všetko. Takže rovno k poviedke: Raz darmo, Ďuro je rozprávač, ktorého príbehy majú šťavu (či skôr šťavy – všetky možné, prevažne telesné). Poviedka Profíci by mala byť povinným čítaním pre chudokrvných upírov, prečítaním jedinej strany si poľahky vynahradia nedostatočný prísun čerstvej čliapajúcej krvi. Nám ostatným zostávajú dve skvelé postavy a poctivá zábava. Ďuro sa navyše nevyhýba ani aktuálnym témam, ktoré rezonujú spoločnosťou, i keď ich, pravdaže, využíva pre seba typickým spôsobom.
Zdá sa mi to, alebo z diaľky naozaj počujem skandovanie?
„Ďu-ro, Ďu-ro, eš-te (as-poň) jed-nu!!! Ďu-ro, Ďu-ro, eš-te (as-poň) jed-nu!!!........“
P. S. Dovolím si varovať slabšie povahy a mladistvých, že poviedka obsahuje malé čiastočky vulgarizmov a násilia (zato v hojnom počte). Čítať nalačno, alebo štyri hodiny po jedle.
mišo jedinák
Profíci
Ďuro Červenák
„…sa na to vyserem!“ zavrčal Gejza, keď sa píla už hádam desiaty raz zachytila, takže ju musel vykývať z rezu a potom ňou pravidelnými ťahmi dopredu-dozadu vniknúť naspäť. „Mohol si do toho krámu zohnať ostrý list…“„Bol nový, včera som ho kúpil v Baumaxe,“ opáčil Laco, ktorý medzitým usilovne ostril nôž – čepeľ behala po brúske s prenikavým šving-šving. „Len čo šéf zavolal, že potrebuje o-kam-ži-te spracovať ďalšiu zákazku, hneď som bežal splašiť nový vercajg. Si uvedom, že tu makáme ako chuji už hodinu. Na začiatku rezala dobre, nie? Ten hajzel má hrubé kosti, to bude tým.“
„To teda má, kurva jedna právnická,“ pripustil Gejza, celý zadychčaný a spotený. Podarilo sa mu urobiť pár škrípavých ťahov, než sa píla opäť zasekla. „Doboha!“
„Klídek,“ chlácholil ho Laco. „Už to skoro je. Odlom ju.“
Gejza podráždene vytrhol pílu z rany lemovanej rozstrapkaným mäsom a šmaril ju do vane. Nezacvendžala – dopadla na mäkkú, lepkavo vlhkú hromadu. Fučiaci Gejza sa zdvihol z pokľaku. Poriadne si cítil kríže, ale nemohol si ich ani pošúchať, lebo ruky mal zababrané až po lakte a kožená mäsiarska zástera ho chránila len spredu. Chytil okyptený, vyvrhnutý trup, posunul ho tak, aby bol okraj vane pod prepíleným stehnom, jednu dlaň položil na panvovú kosť, druhú na koleno a ovalil sa na nohu celou svojou nemalou váhou. Zachrapčalo to a kosť rupla. Noha ovisla na zvyškoch svalstva a kože.
„Super,“ odložil Laco brúsku a frajersky zažongloval nožom – čepeľ urobila vo vzduchu blyšťavú otočku a rukoviatka plesla naspäť do dlane. „Pusti ma k tomu.“
„Nech sa ti páči. Uži si to.“ Gejza odstúpil a vnútornou stranou lakťa si utrel pot z plešiny. Opatrnosť bola zbytočná, aj tak si rozmazal po čele červenú šmuhu. „Poviem ti, dneska si to pivo zaslúžime ako málokedy.“
„Aj panáka. Len rozmýšľam, či sa môžeme natrúbiť,“ uvažoval Laco nahlas, zatiaľ čo skúsenými rezmi definitívne oddeľoval nohu. S čerstvo nabrúseným nožom to šlo jedna báseň. „Mali by sme ho ísť večer zakopať. Čo ak nás zastaví nejaký fízel? Všade sa teraz hemžia, jastrabi skurvení. Dá nám fúkať a keď zistí, že sme si rauchli, začne klásť blbé otázky, kontrolovať technický stav vozidla, nazrie do kufra…“
„Pre mňa za mňa suš hubu,“ zavrčal Gejza a nahol sa k umývadlu. „Vypijem aj za teba. Nadrel som sa ako čurák cez medové týždne. Keby som bol vedel, že robiť v ochranke pána veľkopodnikateľa znamená takúto manuálnu drinu, zostanem radšej u esbéesky…“
Gejza pustil vodu. V potrubí to iba zabublalo. Otočil kohútik viac. Voda nečakane prskla do umývadla a ostriekala všetko okolo.
„Jebal to pes!“ zhúkol Gejza a odskočil. „Čo je to za humus?!“
Laco sa zvrtol. Prerušovane tryskajúca voda pripomínala farbou aj konzistenciou stopercentný jablkový džús. Gejza klial ako pohan. Zlosťou na vodovod ventiloval zhnusenie z toho, čo mali za sebou.
„To tie zasrané povodne,“ vysvetlil Laco. „Keď dlho prší, tak potom tečie takýto magľajz…“
„No tak to je v riti! Vidíš, kvôli takýmto chujovinám nechcem bývať v dome! Zlatý dobrý panelák!“
„Treba nechať odtiecť.“ Laco nevzrušene začal umývať náradie v džúse. „Rozhodol som sa. Načneme borovičku. Debilného advokáta môžeme ísť zakopať zajtra. K súdu sa už ráno aj tak nedostaví, tak je to jedno.“
Gejza si neprestával šomrať popod nos.
V obývačke, už bez mäsiarskych záster, ako-tak umytí a vyzutí z topánok, ktoré zanechávali na kachličkách červené odtlačky, do seba v rýchlom slede hodili po tri poldecáky borovičky. Boli zvyknutí na onakvejšie chľasty, ale k ručnej robote, pripomienke starých chudáckych čias, sa tak dáko hodila klasika. Potom zaštrkotal otvárač, dvakrát to syklo, vrchnáky cinkli na stôl a k ústam sa vzniesli dve plzne.
Laco len tak zo zvyku schmatol ovládač a priam pištoľníckym pohybom zapol televízor.
„Máš tu pekný obraz, v tejto sedláckej prdeli,“ zamručal Gejza uznanlivo.
„Digitálny satelit robí svoje. A nový telkáč. Elcédé. Ceny padajú, takéto delo už kúpiš za päťdesiat litrov. Máš vidieť, ako na tom hrá dévédéčko. Pustím dačo?“
„E-e. Prepni na téátrojku. Možno dajú dačo o tom súde. Ty tušíš, o čo vlastne ide?“
„Nemám šajnu,“ pokrčil Laco plecami a prepol.
Širokouhlou obrazovkou sa valili prúdy kalnej, spenenej, zlostnej vody. Ľudia vo vysokých gumákoch sa ju pokúšali zastaviť hrádzou z pieskových vriec, ale voda stúpala rýchlo, nuž ich snaha vychádzala navnivoč. Strih. Kamera sa vydala na potulky zatopenými pivnicami a prízemiami domov. Ľudia lamentovali a nadávali na štát, že včas neurobil opatrenia.
„Posraté povodne,“ natiahol sa Laco po fľašu s borovičkou, aby naplnil poldecáky.
„Hehe, aspoň umyje špinu,“ pobavili Gejzu zábery na spláchnutú rómsku osadu.
„Mne to tečie tuto pár metrov od domu,“ posunul Laco po stolíku Gejzov pohárik. „Ten hukot, to je potok…“
„Hovno potok, videl som ho, je z neho hotová Niagara.“
„No. Ešteže bývam na svahu. Akurát tú vodu mi to zasviní, nič viac…“
Gejza civel na spravodajstvo, ale bedákanie Rómky, ktorej voda vzala decko, očividne nevnímal. Zvážnel. Natiahol sa po poldecák a prudko ho do seba prevrátil.
„Vieš, o čom rozmýšľam?“ nadhodil, tupo hľadiac na telku.
„Že by sme mali ísť chlapa zakopať už dnes, aby nám voda nezaplavila cestu alebo nestrhla most…“
„Aj to. Ale napadlo ma, že ten les, kde sme zakopali tých predchádzajúcich dvanásť zmrdov, je rovno nad tým potokom, čo ti tečie popod barák.“
Laco naňho pozrel. „A?“
„No, keď vidím, ako tá voda so sebou všetko berie, ako strháva celé svahy… Čo keď vymyje tie hroby? Naraz ti len budú okolo plota plávať hnáty a lebky…“
„Nestraš,“ uškrnul sa Laco, ale bolo vidieť, že lahváča dvíha meravejšie.
„A ešte niečo,“ pokračoval Gejza. „Tečie ti špinavá voda, pretože sa do vodovodu dostane bahno z tých lejakov. Z rieky. Takže sme sa možno umývali výluhom z tých zakopaných…“
„Buď si vypil veľa, alebo málo,“ zastavil ho Laco a rýchlo mu doplnil pohárik. Trochu rozlial aj po skle stolíka.
„Málo,“ siahol Gejza po borovičke. „Dajme si. Na vydarený záťah.“
„Na vydarený záťah.“
Čosi nahlas zabublalo.
Stuhli s poldecákmi na polceste k ústam. Pomaly obrátili hlavy k odchýleným dverám do kúpeľne.
„To je len potrubie,“ vysvetlil Laco, ukľudňujúc tým hlavne sám seba.
Lenže zvuk zaznel znovu, omnoho zreteľnejšie a nástojčivejšie.
Vymenili si pohľady. Potom do seba prevrátili poháriky, vstali a zamierili k dverám. Za nimi téátrojka hlásila predvolebné odhady preferencií. Redaktor bol optimistický asi ako pri hlásení o stúpajúcich hladinách riek.
Laco bol pán domu, a tak prvý drgol do dverí. Keby bol sám, veru by vytiahol aj zbraň a vošiel do kúpeľne s namierenou búchačkou ako fízel z amerického filmu do brlohu podozrivého. Pred Gejzom však zo seba nechcel robiť trasorítku.
Uvideli vaňu.
„Kurva!“ štekol Gejza, odstrčil kolegu a vbehol do kúpeľne. „Ktorý čurák ti projektoval odpad?“
Laco sa hrnul za ním. To, čo nechali vo vani, zmizlo v záplave hnedastého, nepriehľadného kalu. Bubliny vyrážajúce na hladinu priamo nad odtokom naznačovali, odkiaľ sa svinstvo valí. Voda stúpala príliš rýchlo, aby ju malý bezpečnostný odtok desať centimetrov pod okrajom stíhal odvádzať.
„Do riti ritnej potrtkanej!“ zanadával Laco. „Čo teraz?“
„Vyzerám ako zasraný údržbár?!“
„O chvíľu to bude tiecť po podlahe. A do piatich minút to mám vedľa na kobercoch!“
„Vyberme advokáta!“
Ešte dobre, že si nechali vyhrnuté rukávy. Gejza strčil ruku do hnedastej brečky, zalovil pod hladinou.
„Podávaj mi to!“ zavelil Laco, horúčkovito odmotávajúc igelitové vrece z veľkého balu opretého v kúte.
Odrazu sa Gejza mykol a stuhol, ruka až povyše lakťa v gebuzine.
„Čo je? Švihaj!“ húkol naňho Laco, rozlepil okraje vreca a plesol ním zhora nadol, naberajúc do igelitového obalu vzduch.
Gejza sa nehýbal.
„Chytil ma…“ zachripel hlasom, aký uňho Laco v živote nepočul.
„Čože? Čo to kurva…“
V tom okamihu sa rovno pred skloneným Gejzom vynorila hlava – vyskočila na hladinu ako lopta v detskom bazéne, huba otvorená, buľvy vypúlené, z diery v čele tiekla zmes kalu a sčernetej krvi. Gejza zreval od úľaku, šklbol sebou a ako sa narovnal, vytiahol z vody advokátovu od pleca odrezanú ruku. Laco si s hrôzou uvedomil, že Gejza nebožtíkov hnát nedrží, práve naopak – nebožtíkove prsty pevne zvierali Gejzovo zápästie.
„Do pi…“ vyštekol Gejza, ale nedokončil – pri prudkom cúvnutí mu chodidlá obuté len v ponožkách pokĺzli na mokrých dlaždiciach a robustné telo sa zrútilo dozadu. Hrubá šija, pre jeho živobytie taká typická, tvrdo narazila do okraja umývadla. A akokoľvek bola mohutná, váha tela urobila svoje – nahlas to druzglo a Gejza sa s hlavou neprirodzene vyvrátenou skydol na kachličky.
Laco stál so spľasknutým vrecom v prstoch a vyvaľoval oči.
„Gejza?“
Akoby prilákaná jeho hlasom, odrezaná ruka pustila Gejzovo zápästie, vztýčila sa na prstoch sťa pavúk a zaujala postoj proti Lacovi. Voda už čľapotala von z vane – pohybujúca sa hladina priťukla advokátovu hlavu k okraju. Laca premkla istota, že ruka aj hlava naňho uprene zízajú.
Zaskučal, odhodil vrece a vyštartoval ku dverám. Čosi bleskovo zacupotalo po dlážke a schmatlo ho za členok. Dopadol na tvár, zarývajúc prsty do prahu, ale prudké trhnutie ho šmyklo naspäť do miestnosti. Zavyl, obrátil sa naznak a zdvihol sa do sedu. Odrezaná ruka mu pevne zvierala členok. Pokúsil sa ju striasť, ale nielenže sa nepustila, ale opäť ním šklbla, až plesol naspäť na chrbát a tresol si zátylok o podlahu. Zatmelo sa mu pred očami – len na sekundu, ale ruke to stačilo. Rázne ho pritiahla k vani, pod špinavý vodopád. Advokátova hlava sa nakláňala cez okraj, akoby naňho chcela lepšie vidieť. Laco zdesene opätoval jej pohľad.
Potom sa nad okrajom vane objavila druhá ruka.
V prstoch zvierala zatupenú pílku.
Laco zvrieskol. Už chápal, prečo mal Gejza v poslednej chvíli taký zmenený hlas. Ani ten vlastný teraz nespoznával.
Keď zhruba o tri minúty jeho jačanie (postupne prechádzajúce do skuvíňania a chrčania) konečne stíchlo, na téátrojke akurát začali finančné správy.
Obchodovanie so slovenskou korunou dnes bolo pokojné a kurz nezaznamenal výraznejšie výkyvy.