 |
Pekný deň!
Nestáva sa každý deň, aby debutanti vstupovali na scénu spôsobom, ktorý budí v ostatných rešpekt. Debutantka Ohnivého pera, Lívia Hlavačková, k takým ľuďom patrí.
Jej meno sa síce zatiaľ nestihlo udomácniť v našom povedomí, no to, že bola na tohtoročnom Parcone-Taurcone pasovaná za Lady Fantasy a zároveň sa s víťaznou poviedkou Drozd stala Držiteľkou meča (bacha, chalani, oni jej fakt dali do rúk tento silný argument; autorské práva na argument vlastní Hromovlad – pozn. mischa), naznačuje, že o priazeň čitateľov bude rozhodne bojovať.
Viac nech o sebe povie Lívia sama:
„Údaje o mne sú celkom skromné. Moja tvorba je zatiaľ na samom začiatku, nepublikovala som doposiaľ nič, čo by sa dalo rátať. Napísanie tejto kratučkej poviedky som brala ako akúsi výzvu, lebo sa väčšinou poriadne rozpisujem. :-). V bežnom, úplne nefantasy živote, študujem medicínu a dúfam, že sa mi podarí stať sa patológom, či vlastne patologičkou.“
Ja Lívii určite budem držať palce. Patológia je rozhodne dobrý štart k písaniu šťavnatých hororových príbehov :o).
mišo jedinák
P. S. Len tak zo srandy sa sem pozrite aj v piatok.
Prst kostlivca
Lívia Hlavačková
Nestáva sa každý deň, aby do môjho obchodu neprirodzene vplávala postava v teatrálne čiernom plášti s kosou v ruke.‚To má byť akože čo? Nepodarená paródia na reklamu?‘ napadlo mi okamžite, ako sa otvorili dvere s nápisom „Potreby pre domácich majstrov“. Zvonček nad zárubňou párkrát zacengal. ‚Hm, smola, chlapče. Až taký efektný príchod to nebude, tieto dvere nevŕzgajú.‘ Viem, že nie je vhodné škeriť sa na zákazníka škodoradostným úsmevom, no nemohol som si pomôcť.
Zdvihol som obočie. Výsmešne, zarazene, znechutene, ale najmä okázalo. ‚O čo sa akože snaží? Myslí si, že je vtipný?‘ Vysoká osoba ďalej nerušene plávala ku mne, vydávajúc smiešne zvuky. Také už dnes človek počuje len v nízkorozpočtovom horore. ‚Tie reklamy by mali zakázať…‘ Pokrútil som hlavou, kým blázon, ktorý si zrejme myslel, že je originálny, plachtil ďalej vpred.
‚Fuj, to je puch,‘ pokrčil som nosom, keď sa dostal na pár krokov od pultu. Ani som sa nesnažil svoje znechutenie decentne zakrývať. Nech len vie, že páchne ako zabudnuté kurča, ktoré som našiel po týždni rodinnej dovolenky v pokazenej mrazničke. Odporné!
Chlapík sa priblížil, smrad nabral na intenzite. Skrčil som tvár, odvrátil ju bokom a pozrel sa naňho odspodu. Potom som pomaly, neochotne hlavu opäť zdvihol, zatriasol ňou, akoby som čakal, že sa tým nechutného pocitu v nose zbavím, a zhlboka som sa nadýchol.
Chyba.
Zažmúril som oči, potlačil náhly pocit napätia a prudko vydýchol. ‚Chlape! Počul si niečo o osobnej hygiene? Takto nemôžeš zamorovať životné prostredie. To je hádam aj trestné a ak nie, tak by malo byť! Ech!‘
„Prajete si?“ opýtal som sa pridusene. Známky neochoty a irónie v mojom tóne zrejme nezbadal alebo na ne odmietol reagovať.
Pokojne plával aj s priateľom Smradom bližšie k pultu.
„Prosím, prajete si niečo?“ citeľne som zvýšil hlasitosť. Pevne som sa chytil pultu, aby som zahnal neodbytné nutkanie razom ho vyšmariť a trocha som sa zakýval.
Čudné zvuky, ktoré vydával, sa mi skoro ozývali v hlave. Bzučanie, hučanie, šumenie… typický podmaz, ktorý má divákom naznačiť, že teraz prišiel správny čas, aby sa začali báť. Fungovalo to…
„Chceli by ste niečo?“
- Prišiel som po teba,– zadunel obchodom divný hlas. Mimovoľne som sa zachvel.
„Dobré. Pekná ukážka mixovania zvukov,“ pokýval som hlavou naoko uznanlivo, „ale stále neviem, čo sa snažíte dokázať.“ Môj hlas bol plný pohŕdania. Čistého, destilovaného pohŕdania.
Chlapík sa zastavil priamo oproti, úzky otvor pod veľkou kapucňou otočený ku mne. Možno by sa na mňa díval, ale pochybujem, že pod tou čierňavou videl viac ako len špičky vlastných topánok.
Čosi zahrkalo. Kosa sa nebezpečne zakývala a spod plášťa sa zrazu vynorila kostnatá ruka. Pomaly sa blížila ku mne. Pomaly… Hýbala chudými prstami. Prstami bez mäsa či kože. Pomaly sa naťahovala k môjmu čelu.
Chlad.
Cítil som chlad v každom kúsku svojho tela. Mrazilo ma v nohách, oziabali ma ruky, cítil som zimomriavky na chrbte, na čele ma studenil lepkavý pot. Len v ústach som mal sucho a horúco. Žeravý prach. Začal som sa triasť, chvieť.
‚Hádam sa nebudem báť!‘
Snažil som sa nadýchnuť, ale pľúca akoby mi zovrela ťažká, železná obruč. Nie, nemám strach! Opäť ma ovalil ten jeho odporný smrad. Ech! Naplo ma, ale vydržal som a neprikrášlil som ten jeho čierny pláštik kúskami mrkvy a kukurice. Hoci si nepamätám, že by som jedno či druhé jedol, ale v každých mojich zvratkoch je vždy mrkva a kukurica, bez ohľadu na predchádzajúcu potravu. Záhada zvratkov.
Ruka sa vystierala. Články prstov spojené nahnitými šľachami jemnučko hrkali. Taká hrkálka by sa mojej neterke veľmi páčila. Ako ju poznám, chytila by ju do svojej malej dlane, trieskala by ňou o matrac v postieľke, cerila by na ňu tie svoje dva zuby, smiala by sa a tešila. A všetci by sa tešili spolu s ňou.
Okrem mňa. Ja som hrkálkam či kostlivcom nikdy neprišiel na chuť.
„Neprehnali ste to s tou diétou?“ opýtal som sa v pokuse o vtip a o odbúranie rastúceho stra… nie, nie, žiadneho strachu!
Ovládol som sa, nasilu som sa naňho zazubil, vložil som si palec do vrecka texasiek a ležérne som sa oprel o pult. Chcel som vyzerať pokojne. Dáky idiot s plášťom, kosou, smradom, zvukom, chladom a kostenou rukou ma predsa nevystraší! No nie?
Mlčal. Ticho. Len to podivné bzučanie a hučanie sa ozývalo všade naokolo. Kostičky na jeho ruke sa hýbali. Pomaly, drkotajúc. Ukazovák sa vystieral, ostatné prsty sa krčili.
Priamo na moje čelo ukazoval prst kostlivca…
„Počúvajte, to už fakt nie je smiešne. Vlastne to ani nikdy smiešne nebolo. Tak buď povedzte, čo chcete, alebo vyplávajte tou svojou divnou chôdzou zasa von.“
Nasadil som extrémne nepríjemný tón, ukázal som na dvere a ostal som chvíľu nehybne stáť. Chlap sa ani nepohol. Čakal som. Bezvýsledne. ‚Ty sa tu nebudeš so mnou hrať!‘ Obrátil som sa mu chrbtom a začal som sa venovať dákym papierom. Možno pochopí, že mu jeho žart nevyšiel a odíde. Alebo možno aj nie. Niektorí ľudia skrátka nerozumejú verbálnej ani neverbálnej komunikácii.
‚Kam ten svet speje,‘ zavrtel som hlavou nechápavo, pričom mi pohľad padol na balíček žuvačiek položený na stole. Uškrnul som sa. Aká irónia.
Vybral som jedno dražé a začal som ho systematicky žuvať. Raz na jednej strane, raz na druhej. Mentolová vôňa trocha prerazila smrad hnijúceho kurčaťa a ja som mohol konečne voľne dýchať. Opäť som sa uškrnul.
- Prišiel som po teba,– zopakoval chlap znova tým zmixovaným hlasom.
Začínal mi liezť na nervy.
„Po mňa? Hm… paráda. A už asi nemám žiadnu nádej, čo?“ nasilu som žartoval.
- Ak odtiaľto ihneď odídeš, prídem až o sedemnásť rokov. –
V momente som pochopil, o čo mu ide. Debil. To si fakt myslí, že pre jeho trápne divadielko opustím obchod a nechám ho tu aj s pokladňou, trezorom, tovarom… Ha-ha!
„Tak počujte! Už mám toho vážne plné zuby!“ začal som kričať. „Zoberte si tie svoje tuctové efekty, aj tú svoju kosu a okamžite odtiaľto zmiznite! Počuli ste? VON!“
Chlapík nič nepovedal. Len pomaly, neprirodzene pomaly, sklonil ruku nadol, pokýval hlavou a ustúpil o pár krokov nabok.
Postavil sa vedľa. Vyzeral, akoby na čosi čakal.
Čakal…
„Povedal som…“
Vtom sa dvere prudko otvorili. Do obchodu vbehol vyšportovaný mladík s čiernou pančuchou na tvári a so zbraňou v ruke.
Priamo na moje čelo ukazovala hlaveň revolveru…
„Čo chcete?“ vyrazil som zo seba. Triasol som sa, nervózne som prežúval žuvačku. Už mi nepomáhala voľne dýchať. Odporná reklama!
Mladík si postavu v čiernom plášti vôbec nevšímal. Asi ju ani nevidel. Stál pred pultom, nohy doširoka rozkročené, ruky natiahnuté pred sebou.
„Peniaze! Hneď!“ zreval a ukázal na trezor za mojím chrbtom.
Tržba za celý mesiac, zajtra som mal ísť do banky. Ten zlodej chcel zobrať všetky moje peniaze – nájom, elektrinu, vodu, stravu, splátku za chladničku a televízor, synovu škôlku, manželkinu električenku, otcov dlh…
„Nemám kľúč…“ Ach, vždy som bol úbohý klamár.
„Nesnaž sa ma ojebať! Ty si tu predsa šéf! Daj sem prachy, lebo ťa zabijem!“
Mlčal som. Triasol som sa. Bál som sa.
Pohľadom som blysol po páchnucej postave v čiernom plášti. Stála, znudene sa opierala o kosu, poklepkávala nohou o dlážku a pozorovala presýpacie, či vlastne prelievacie hodiny v druhej ruke.
Červenej, hustej tekutiny bolo v hornej časti už len veľmi, veľmi málo…
„Otvor ten trezor a daj sem prachy, kurva, lebo strelím!“ vrieskal mladík, hlas i ruky mal pevné. Toto nebolo jeho prvé prepadnutie, zrejme by to nebola ani prvá vražda.
Osoba v čiernom sa naňho obrátila a pokývala hlavou. Potom si prichytila kosu pod pažou, nenáhlivo vytiahla kostnatý prst a jemne zaťukala na hornú časť hodín. Trochu nimi zatriasla, pomykala. Veľké kvapky červenej tekutiny začali v rýchlom slede čeriť hladinu.
Čas ubiehal rýchlo. Príliš rýchlo.
Môj čas…
‚Do riti, ja nechcem zomrieť! Nech si zoberie, čo chce! Kašlem na všetky prachy sveta, ja chcem žiť!‘
Červená tekutina začala odkvapkávať o čosi pomalšie. Kostlivec sa na mňa obrátil a chvíľu ma pozoroval.
‚Možno sa mi z toho ešte podarí dostať,‘ vydýchol som si. ‚A keď nebude chcieť vyprázdniť aj pokladňu, tak mi hádam aj niečo ostane…‘
Chlapík s kosou zrazu pokrútil hlavou a znovu poťukal po hodinách.
Nesmie takto plytvať mojimi poslednými sekundami. Nesmie! Na to predsa nemá právo!
„NIE!“ vykríkol som v panike a natiahol som ruku vpred.
„Ako chceš,“ zavrčal mladík v pančuche zrazu a strelil.
Osoba v čiernom schovala pretečené hodiny kamsi do záhybu svojho plášťa, do jednej ruky chytila kosu, druhú vystrela pred seba.
Priamo na moje čelo ukazoval prst kostlivca.