 |
Edward utekal tmavým coloradským lesom a ledva lapal po dychu. Bol rýchlejší a silnejší než ktorýkoľvek človek, ale táto celonočná naháňačka už začínala byť nad jeho sily. Nešlo len o toho prekliateho Westona, ale aj o bandu červenokožcov, ktorých si najal na tento lov.
Schopnosť vidieť v tme Edwardovi príliš nepomáhala – jasne videl tmavý les. Videl ho do najmenších detailov, ale proti Indiánom, ktorí sa dokážu ukryť pred zrakom hladnej pumy, to bolo na nič. Druhá upírska schopnosť, čítanie myšlienok, bola ešte zbytočnejšia. Červenokožci rozmýšľali vo svojej nezrozumiteľnej červenokožskej hatmatilke: ingla-bunča-vampítitla. Len z toho bolela hlava.
Myšlienky Boba Westona mu síce boli zrozumiteľné, ale o to viacej ho deprimovali. To, na čo ten krivohubý zlosyn myslel, sa dalo zhrnúť do: chytiť toho upírskeho skunka – zinkasovať prachy – prepiť prachy/ pretiahnuť Juanitu Magdalenu. Z tej prízemnosti mu bolo akurát zle. Tak bežal lesom, vyhýbal sa stromom, skákal po stromoch – a sem tam z tej temnoty treskol výstrel a do tela sa mu zaryla guľka. Síce nie strieborná, ale už ich mal v sebe aspoň dvadsať olovených a začínal cítiť určitú slabosť.
Potom sa mu do nohy zahryzol krokodíl. Od prekvapenia vykríkol a uvidel, ako mu nohu drží oceľové klepeto pasce na medvede. Trhol končatinou, silu mal nadľudskú a telo ako z kameňa, no klepeto s reťazou, schopné udržať aj veľmi nahnevaného poltonového grizzliho, udržalo aj veľmi prekvapeného upíra.
„Šakal by si tú haksňu odhryzol,“ ozvalo sa blízko. Edward zdvihol zrak a uvedomil si, že pred ním stojí hruda približne v tvare človeka: sám Bob Weston, nahý ako ho pánboh stvoril, namazaný niečím tmavým, hustým a smradľavým. Dlaň pred Ewardovými upírskymi očami sa hompáľal bobwestonovský penis, pripomínajúci kyvadlo poriadne veľkých stojanových hodín. Edwardovi poklesla čeľusť.
„Aleluja!“ zahulákal nadšene Bob Weston a zahnal sa puškou ako kyjakom. Upírska hlava odolala. Potom zašuchotalo lístie a z neho sa ozval indiánsky výkrik: „Vampítitla!“
O chvíľu sa pridalo ďalšie vampítitla-vampítitla a na Edwardovu hlavu začali dopadať pažby pušiek. Niektoré snáď aj okované striebrom. Po chvíli to radšej vzdal a omdlel.
„Si si istý, že je to ten správny upír?“ opýtal sa Sid Mungo neistým hlasom. Sid bol kovboj na čiastočný úväzok a alkoholik na plný úväzok. K Bobovi Westonovi sa teraz pridal z nudy – a to obité telo prehodené cez konský chrbát veštilo aspoň zaujímavý príbeh. „Je nejaký vycmrndlý a svetielkuje. Svetielkuje! Čo je to za upíra, bliká akoby ho svetlušky obsrali a chudý je ako lunt?“
„Je to správny,“ Bob si spokojne prehodil žuvanec tabaku v ústach. „Nejaký Eddie Cullen. Starému Swannovi prefikol dcéru, Bellu. Veď vieš, tú čo má na ksichte výraz ako mýval, keď ho lopatou po hlave treskneš. Takže starý Swann, že nech ho chytím.“
„A zabiješ, chápem. Dcéra môže byť tupá ako poleno, ale nechať si ju przniť od upíra, to je hanba.“
„Ale on ho nechce dať zabiť,“ zachechtal sa Bob. „Swann mal nejaký záchvat kresťanskej milosrdnosti, chce dať Eddieho prevychovať!“
„Ja fom hu nefrznil,“ ozvalo sa zastenanie z konského chrbta. „My fa myhujeme, f cehého frdca. Nefikáme!“
„No určite,“ vyprskol Bob. „Vyzerá síce hrozne, ale to nie je dôvod, prečo ženskú nepoložiť na lopatky. A že by bol krvocuc taký sprostý, aby nepretiahol ženu len preto, lebo ju miluje, tomu neuverím.“
„Pfetoše si sfiera, Feston,“ zastenal Edward. „A ja kff ani nepijem.“
„Hovno! Upír ktorý nepije krv, je ako Mexičanka, čo nemá chlpaté nohy!“
„Ja pijem len sfiefaciu kff!“
„Kurvafix!“ Westonovi až zabehla tabaková močka. „Chupacabra jeden prekliaty! Tak to ty przníš tie kravy? To keď sa dozvie pastor Pattinson, tak sa máš čo tešiť.“
„Ale-„
„Ale už radšej čuš, lebo na teba vylejem vedro svätenej vody,“ prerušil ho Bob a pre istotu klepol Edwarda puškou po hlave.
–
„Ako si ho vlastne dostal?“ nadhodil Sid o niekoľko míľ ďalej.
Bob Weston vyzeral mimoriadne spokojný sám so sebou, čo znamenalo, že jeho tvár pripomínala rozškľabenú hlavu šakalej zdochliny tri dni po smrti. „Indiánsky nápad. Natrieš sa medvedím lajnom a nikto nič necíti. Len hovno. Chápeš to? Len hovno!“ zachechtal sa.
„Ešteže upíri nepoznajú indiánske triky,“ prisvedčil Sid. Potom sa ľútostivo pozrel na Edwarda, ktorý vyzeral ako po čelnej zrážke s vlakom. „To je škoda,“ vzdychol si. „Chcel som niečo na pamiatku, zub a tak, ale tuším ste mu nijaké nenechali.“ Potom mu pohľad padol na hustú upírsku šticu a vytiahol nožík. Tupý. „Myslíš že by som mohol?“ opýtal sa Westona.
„Poslúž si,“ mykol Bob plecom. „Je to upír, skalp mu dorastie.“
–
„Tak mi napadlo,“ zamyslel sa po chvíli Sid, zvierajúc v ruke svoju chlpatú trofej. „Keď je to upír, tak mu skalp dorastie. To znamená, že mne k tomuto skalpu dorastie nový upír?“
Eddie nešťastne zakvílil. Bob sa zamyslel a treskol Eddieho pažbou pušky po zátylku.
–
„Tak a sme tu,“ oznámil Bob Weston, keď dorazili do malebného zákutia pri rieke. Do ruky zobral lopatu a druhú hodil Sidovi, „Keď si tu, tak pomôžeš kopať.“
„Kopať čo?“
„Hrob.“
„Eddiemu?“
„A komu inému? Nekecaj a kop.“
„Ale ja nefcem do hfobu,“ pokúsil sa do diskusie zapojiť Edward.
„V Texase by si si ho kopal sám, tak buď rád a buď ticho,“ odsekol Bob a klepol Edwarda po hlave. Teraz pre zmenu lopatou.
–
„A ako ho má dočerta napraviť, keď ho zahrabeme do hrobu?“ nechápal stále Sid.
„No asi takto,“ Bob si unavene utrel čelo. „Za niekoľko týždňov sem príde páter Pattinson aj s osadníkmi, a presne tu chcú založiť dedinu. Už som s ním dohodnutý a vieš čo je Pattinson zač? Špecialista na prevýchovu upírov! Dal do cajku aj bratranca toho Romulana, ktorého som minule zasypal lavínou. Takže páter Eddieho vyhrabe a vytlčie mu z hlavy tie hlúpe nápady. Poď, pomôž mi ho tam hodiť.“
Protestujúceho Edwarda, obviazaného reťazami, hodili do jamy, a na vrch pridal Bob pre istotu niekoľko dosť veľkých kameňov.
„Fom naopak,“ posťažoval sa upír s tvárou zaborenou do hliny.
„Neboj, vyhrabú ťa. Hlavne nehrab ty, lebo sa prekopeš do Číny,“ poradil dobromyseľne Bob Weston. Potom mu niečo napadlo a s úsmevom sa sklonil nad jamu. „Ale aby si vedel čo ťa čaká, tak nijaké šukanie sedliackych dievčat, alebo skákanie po stromoch ako besná veverica. Makať budeš ako čierny, orať pole, zbierať kravské lajná a ryžákom drhnúť kostolnú podlahu. Štyri krát denne sa budeš modliť a to lepšie ako Ježís, a spievať Aleluja! Aleluja! A páter Pattinson je aj dentista, takže zuby von a chlemtať sa bude obilná kaša, nijaké vyciciavanie kráv, ty obluda neprirodzená.“
„Ách,“ zastenal Edward do zeme. „Kto fú tí diabli?“
„Diabli?“ Bob Weston vyceril svojich všetkých osem zubov. „Mormoni sú to, chlapče. Mormoni.“
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.