Ohnivé pero q1 2013: Bob Weston ako Muž s motykou

Činbík zacvakal zubami a vrhol sa dopredu. „Marš, ty nahnitá obluda,“ zavrčal Bob Weston a udrel činbíka kladivom do čela. Úder nemohol nemŕtvemu ublížiť, ale aspoň ho odhodil dozadu. Ďalší jemu podobní sa už tlačili na jeho miesto. Bob si vybral z úst klinec a zúrivo ho zatĺkal do dosky, stavajúc nie príliš pevne vyzerajúcu stenu. Masa činbíkov na druhej strane steny, hladne otvárajúca tlamy, bola dostatočnou motiváciou a Bobova ruka pracovala, akoby ju poháňal parný piest. Nenávidel takéto situácie.

Len deň pred tým to boli čínski robotníci na stavbe coloradskej železnice Miltona Sedgwicka. Čo sa stalo v noci, Bob nevedel – možno nejaký zatúlaný zombík nakazil Číňanov, možno išlo o pomstu indiánského šamana, alebo o diverznú akciu konkurencie. Nech šlo o čokoľvek, výsledkom bolo, že namiesto tridsiatich poslušných Číňanov ráno po tábore pobiehalo tridsať nenažraných a mozguchtivých čínskych zombíkov. Činbíkov. V podstate boli takí istí ako bežní zombíci, len nižší, žltší a to typické „Móódzóóg“ v ich podaní znelo skôr ako: „Bóó-Ďong.“

Bob Weston im mal pôvodne robiť dozorcu, chrániť ich, brániť im v úteku a naháňať ich do práce. Teraz, keď vďaka zombifikácii ich pracovná morálka klesla pod úroveň Mexičanov, bolo jasné, že Milton Sedgwick bude naozaj nespokojný. Peniaze však neboli pre Boba nikdy na prvom mieste. Na tom bol vždy jeho vlastný život – a práve hrozilo, že život bude onedlho ukončený bandou, ktorá sa vykašľala na ryžovú diétu. Pohľadom prebehol okolie.

–

Miesto, kde sa nachádzal, nebola ani jaskyňa, skôr len výklenok v skale, teraz uzatvorený provizórnou hradbou z dosák. V kúte stála klietka používaná ako väzenie. Bežne bola určená pre jedného človeka, teraz v nej trčalo natlačených päť Číňanov. Živých, ale istota je istota. Okrem toho mal ešte pušku bez nábojov a motyku. Bob sa zamyslel. Činbíci sa zatiaľ pokúšali pomedzi škáry prestrčiť aspoň prsty.

„Tak dobre, vy mrchy,“ povedal po chvíli. „Toto by šlo.“

Namieril na klietku pušku. Väzni našťastie nevedeli o nedostatku nábojov.

„Potrebujem dobrovoľníka.“ Číňania len niečo zamrmlali.

„Dobrovoľníka, dočerta. V Číne je vás aspoň milión, jeden nebude nikomu chýbať!“ Zúrivé gúľanie Bobovko jediného oka zjavne fungovalo.

„Toplofolnik,“ povedal jeden z nich, podľa šedivej brady asi vodca, a ukázal na mladšieho súkmeňovca. „Tentok tutok, toplofolnik.“

–

Bob zviazal nedobrovoľne sa tváriaceho dobrovoľníka a oprel ho o stenu, otriasajúcu sa pod nárazmi. Potom motykou vypáčil jednu dosku vo výške stehien. Keď činbíci zistili, že sa im otvorila nová cesta a zacítili živého, teraz už veľmi naliehavo pištiaceho Číňana, vrhli sa k diere. Na to aby do nej vopchali hlavy bola príliš úzka, ale ruky sa prestrčiť dali, tak dobrovoľníkom začali kmásať nemŕtve ruky.

„Aleluja, pahýle!“ vykríkol nadšene Bob Weston a zahnal sa motykou. Dopadla presne. Na lakeť činbíckej ruky, ktorú istým úderom rozdelila na polovicu. „Dobrý pahýľ,“ skonštatoval spokojne Bob, opäť sa zahnal a na zemi skončilo ďalšie činbícke predlaktie. Motyka síce nebola ostrá, ale poctivá oceľ a silné ruky z nej urobili dokonalé sečný nástroj.

Odťatých bolo už pätnásť rúk, keď sa jednému činbíkovi, s mimoriadne malou hlavou, podarilo prestrčiť ju dovnútra a uhryznúť spútaného Číňana do hlavy. „Tak si práve dopracoval,“ vzdychol si Bob. Nech by urobil čokoľvek, dobrovoľník sa za niekoľko minút zmení na činbíka a jeho jediným zmyslom bytia bude obhlodávať Bobove kosti a vyžierať lebku. „Netráp sa,“ utešoval ho dobromyseľne, „ste jeden ako druhý, tvoja žena si ani nevšimne, že sa jej vrátil iný ryžožrút.“ A pevným úderom motyky mu zlomil väzy.

–

„Ešte jedného dobrovoľníka,“ vyštekol smerom ku klietke. Číňania teraz protestovali podstatne hlasnejšie a až namierená puška ich presvedčila.

„Toplofolnik,“ vybral vodca ďalšieho. „Kfalitny, dlcho vytlši.“

Teraz sa už Bob stával expertom na odtínanie činbíckych rúk. Našťastie hnilé činbícke mozgy už nepracovali príliš dobre, takže sa akurát snažili prestrčiť úzkou dierou – za čo zaplatili dvadsiatimi deviatimi končatinami, keď sa im zase podarilo nahryznúť dobrovoľníka.

Nad Číňanmi sa Bob nikdy veľmi nezamýšľal. Stačilo mu, že ich je nevyčerpateľné množstvo. Raz mu napadla kacírska myšlienka. Predstavil si, že by Čínania všetky tie nohavice, košele, koľajnice a dláta vyrábali niekde u seba doma – a vo Frisku by lode nevykladali Číňanov, ale veci. Nekonečne veľa vecí, namiesto nekonečne veľa Číňanov, až by tým všetkým zaplavili celú Ameriku. Tú myšlienku rýchlo zahnal. Bola úplne nezmyselná, to už by sa skôr černoch mohol stať prezidentom.

–

Tretieho dobrovoľníka vybral vodca bez odvrávania. Zjavne si uvedomil, že keď sa všetci minú, na rade bude on. Tento dobrovoľník pišťal ešte hlasnejšie, tak mu Bob musel zapchať ústa handrou. Mal len jedny nervy. Aj čínske prostitútky, ktoré mal bežne vcelku rád, ho neskonale rozčuľovali tým, ako pri súloži pišťali. Všetky. Vtedy mu napadlo, že veľký čínsky bordel musí byť z diaľky ľahko rozpoznateľný podľa ohlušujúceho pišťania pracujúcich zamestnankýň.

Tento dobrovoľník mal šťastie a zrazu sa prestali v medzere objavovať ruky i príliš malé činbícke hlavy. Bob opatrne vyzrel von a uvidel presne to, čo očakával.

Bez rúk nezostávalo činbíkom nič iné, ako búchať do steny vlastnými hlavami, čo malo dosť nízky efekt. Zároveň sa tí odzadu tlačili dopredu a snažili sa vyliezť na chrbty činbíkov pred nimi. Bez rúk sa stabilita ťažko udržiavala, takže tí vpredu padali na zem, po nich šliapali zo zadu, a zároveň sa tí na zemi pokúšali postaviť, čím zhadzovali činbíkov na vrchu. Celá masa hundrala a nekoordinovane sa prevaľovala, ako hromada červov. Von sa síce dostať nedalo, ale už aspoň neboli nebezpeční. Bob si zapálil cigaretu a čakal.

–

Zvuk kavaleristickej trubky sa ozval za hodinu. Modrokabátnici prišli tak ako vždy neskoro, ale do masakrovania už predpripravených činbíkov sa pustili s radosťou. Predsa len, zombík nie je Indián, nestrieľa zo zálohy a nechystá pasce.

–

Keď hluk utíchol, Bob, ešte s motykou v ruke, vyšiel von. Rozsekaní činbíci boli na jednej hromade, poliati petrolejom a ako horeli, šírila sa z nich chutná vôňa pečenej bravčoviny. Bob sa usmial. A potom z prachu a dymu vystúpila postava v čiernom.

Bob toho muža poznal – ten hadí postoj, hadiu tvár a hadí úsmev. Jeden z právnikov Miltona Sedgwicka. Len málokoho Bob nenávidel tak ako právnikov – snáď už len šerifov, pomocníkov šerifa, pinkertonov, bankárov, poisťovákov, felčiarov, mexikánov, rostbífov, žabožrútov, fifleny z Východného a snobov zo Západného pobrežia, indiánov, cirkusantov, upírov, zombíkov a farárov. V premenlivom poradí.

„Pán Sedgwick bude veľmi nespokojný, Weston,“ zasyčal právnik. „Prišli ste o pracovnú čatu.“

„Ma neser,“ pokúsil sa Bob o zmier. „Tam vzadu sú ešte traja.“

„Nie sú robotníci, nebudú peniaze.“

„Si nasral,“ Bobove prsty sa výhražne obtočili okolo poriska.

Právnikovi sa zúžili hadie oči a rukou pohol k puzdru na boku. „Na to ani nepomysli,“ sykol.

Bob sa prudko zahnal rukou, právnik vytrhol revolver a vzduchom zasvišťala oceľ. Kopáčske náradie prekonalo zopár metrov za okamih a svoju cestu ukončilo čvachtavým nárazom do lebky. Fiškál sa veľmi nehadím pohybom zosunul k zemi.

–

Bob Weston sa opäť spokojne usmial, s pocitom, že teraz naozaj urobil niečo pre zlepšenie sveta. Do púšte odišiel hmkajúc si pieseň, ktorú mu spievavala jeho matka, keď odmietla splácať úver:

Tá úžernícka potvora,
skočila nám do dvora.
Už si viacej neskočí,
má motyku v obočí.

---

Marek Slabej